Exkluzívny príbeh atletického diamantu: Nemal peniaze na autobus, dostal životnú šancu

Keď mal tri roky, zomrel mu otec, pochádza z rodiny s 13 deťmi, ktorá nemala ľahké podmienky. Časť detstva strávil v detskom domove. Aby mohol trénovať chôdzu a rozvíjať talent, zháňal peniaze na autobus. Atletický diamant Daniel Kováč ukázal, že nemožné neexistuje, odborníkov doslova posadil na zadok a teraz chce napodobniť olympijského víťaza Mateja Tótha pod vedením jeho bývalého trénera Petra Mečiara. Talentovaný chodec ponúkol exkluzívny rozhovor pre internetový magazín Šport je život.

0
20228

Ako si sa dostal k chôdzi?

Kamarát mi poradil, aby som vyskúšal atletiku, tak som začal chodiť v Šali. Začal som s chôdzou. Nebolo to slávne, keďže som chôdzu predtým netrénoval. Vačšinou som býval medzi poslednými.

Prečo práve chôdza? V čom je tento šport taký výnimočný?

Najprv som si myslel, že je lahšia ako beh, a preto som sa na to dal. Opak je pravdou, je to veľmi náročná disciplína, ale zároveň aj výnimočná v tom, že tu nestačí byť len v dobrej forme, ale treba dodržiavať techniku chôdze, čo je náročné. Bežec môže bežať, napriklad, 1500 metrov, ako chce, ale my chodci musíme dodržiavať techniku, inak by nás diskvalifikovali.

Dnes ťa trénuje Peter Mečiar, bývalý tréner olympijského víťaza Mateja Tótha. Ako si sa k nemu dostal?

Prvýkrát sme sa stretli minulý rok v máji na pretekoch v Košiciach. Išiel som za ním, či by ma trénoval. Priznám sa, že sa mu do toho nechcelo, lebo neveril, že to chcem naozaj seriózne robiť. Potom som mu však začal písať a volávať, že to chcem skúsiť a napokon povedal, že ma otestuje. Začal som od júna takmer každý deň dochádzať do Nitry na tréningy. Nevynechal som ani jeden tréning a zrazu aj tréner zbadal, že to myslím vážne. Zlepšoval som tréningové časy a koncom júla mi tréner povedal, že som ho prekvapil, že na to mám a naozaj by bolo dobre, aby som túto disciplínu robil.

Čo pre teba znamená trénovať s ním? Čo sa ti snaží na tréningoch vštepovať?

Som veľmi šťastný a hrdý, že mám trénera, ktorý vychoval majstra sveta a olympijského víťaza, veď koľko športovcov si to môže povedať? Pre mňa to je obrovská vec a motivácia, že keď dokázal mať úspechy s Maťom Tothom, prečo by ich nemal mať aj so mnou? Aj Maťo Toth je len obyčajný človek ako ja.

Rozpráva ti tréner o Matejovi Tóthovi, ktorého kedysi trénoval? Ako na neho spomína?

Hovorí mi o ňom takmer každý tréning. Stále ma motivuje, že aj on mal niekedy 16 rokov, že aj on trénoval toto čo ja a zvládol to. Tiež mi hovorí, že bol výnimočný v tom, že bol veľmi zodpovedný, poctivý a nevynechal za sedem rokov žiadny tréning. V Nitre máme v brezovom hájiku tabuľu s Maťovou fotkou, a keď okolo nej ideme, tak tréner vždy povie: pozeraj, Maťo ťa povzbudzuje a verí ti. Maťo Tóth ma pozná, aj mi daroval dvoje tenisky na chôdzu, športové oblečenie a vybavil mi sústredenie v Tatrách.

Dohliada tréner aj na tvoje školské výsledky?

Áno, stále mi prizvukuje, že v škole musí byť všetko v poriadku a neexistuje, že bude nejaký problém a sťažnosť. Telefonuje často s pánom riaditeľom aj s pani triednou učiteľkou a rozpráva sa s nimi. Myslím, že ma zatiaľ chvália a tréner je spokojný. O tom svedčí aj to, že keby som mal nejaké problémy, nedovolia mi trénovať počas školy alebo ma nepustia na sústredenie do Tatier, kde som bol v decembri a aj teraz v aprili. Samozrejme, že aj v Tatrách mám knihy a učím sa.

Tréner Mečiar ti pomáha aj mimo tréningov. Snažíš sa mu jeho dôveru na tréningoch aj v škole o to viac splatiť, aby si ho nesklamal?

Trénerovi vďačím prakticky za všetko. Už len za to, že mi vôbec dal šancu a aj mi vybavil v Nitre školu a internát, hoci to nebolo jednoduché. Pomáha mi ale prakticky vo všetkých veciach, nedá sa to ani vymenovať. Som mu za to vďačný a pokúšam sa mu to splatiť mojou pracovitosťou v tréningoch  a prístupom. Tréner mi hovorí, že rovnaký prístup ako ja mal aj Maťo Tóth, to ma motivuje ešte viac. Každý tréning sa snažím urobiť presne tak, ako mi tréner naplánuje, snažím sa ho počúvať do bodky. Pre mňa je každý ťažký tréning svojím spôsobom zážitok, že som ho zvládol. Tréner mi stále vraví, že sme zase urobili krok k našim snom a cieľom.

Úspechy, ktoré v chôdzi dosiahol Matej Tóth, sú lákavé. Dá sa povedať, že je to pre teba životná šanca?

Samozrejme, že je mojím snom napodobniť Maťa. Tréner hovorí presne to isté, že to je moja životná šanca a nech sa ju pokúsim využiť. Ja to mám stále na pamäti a robím denno-denne preto všetko.

V súvislosti s Kováčovým príbehom sme oslovili aj samotného trénera Petra Mečiara, bez ktorého by Dano bol stále len na pomyselnej štartovacej čiare. Mečiar ho po počiatočnom váhaní zobral pod svoje krídla, obrusuje Danov talent a pomáha mu ho naplno rozvinúť.

Dana ste na začiatku nechceli trénovať. Čo vás odrádzalo?

Bol slabučký, odrádzali ma aj referencie o ňom, že nie je poslušný v klube v Šali. Daniel mi po stretnutí v Košiciach začal písať a volávať, bol neústupčivý. Tak som mu povedal, nech príde. Ani po prvých tréningoch to ale nevyzeralo na perspektívu. Po pár týždňoch sa to rozbehlo. Najskôr som to bral z toho hľadiska, že mu chcem pomôcť. Keď tak veľmi chce chodiť, že ho neodmietnem a dám mu šancu. Nenapadlo mi, že sa o pár mesiacov budeme baviť o nejakých výsledkoch. Stále mi preháňalo hlavou, že Dano nevydrží, prestane ho to baviť. Chodil však poctivo na každý tréning, dodržal všetky veci, ktoré sme si stanovili. Nebolo to pre neho jednoduché, situácia u Dana v rodine nie je najľahšia, nie vždy mal na autobus zo Šale do Nitry a naspäť. Napriek tomu si peniaze zohnal, prišiel na tréning.

Kedy prišiel definitívny zlom, ktorý vás presvedčil?

Po troch týždňoch som si povedal, že v tom chlapcovi niečo bude. Začal som ho povzbudzovať. Keď prišiel jún, povedal som mu, že má šancu získať medailu na majstrovstvách Slovenska a že prví dvaja postupujú na medzištátne stretnutie (súťaž zložená z piatich krajín, pozn. red.). Motivoval som ho aj humorne slovami: Dano, ty môžeš byť prvý Róm, čo oblečie reprezentačný dres. Odvetil: tréner, až mi chlpy stoja, keď to hovoríte. Ja som mu však tvrdil, že mu verím napriek tomu, že trénoval len niekoľko mesiacov. Dano získal striebro a obliekol reprezentačný dres. Ani na spomínanom medzištátnom stretnutí nesklamal, skončil piaty a zlepšil si osobný rekord. Cez leto som si povedal, že takto to fungovať nemôže a že ho chcem mať v Nitre. V Šali v škole mal problémy, preradili ho na špeciálnu školu, akú som teda musel nájsť aj v Nitre. Dano je príkladom, ako sa môže človek zmeniť k lepšiemu. Už na začiatku som mu povedal, že dostáva jednu veľkú životnú šancu, ale keď urobí nejaký „prúser“, tak okamžite ho posielam späť do Šale a jeho sen sa skončí. Zobral si to k srdcu, žiaden problém nevyrobil a na tréningoch ide príkladom.

Porovnaniu Dana s Matejom Tóthom, ktorého ste trénovali, sa asi nevyhneme. Čo vám vyjde?

Maťo Tóth mal jednu obrovskú devízu a takú má aj Dano: dokáže súvisle trénovať. To znamená, že sa mu vyhýbajú zranenia a choroby, nemá teda žiadne výpadky. Jediný takýto atlét, ktorého som mal za 24 rokov, bol naozaj len Maťo. Ten za sedem rokov, počas ktorých som ho trénoval, vynechal len desať tréningov. Takýmto spôsobom ide aj Dano, preto sa mohol tak rýchlo a výrazne zlepšiť. Ani Maťo Tóth nebol výnimočný talent, mal som lepších a nadanejších chodcov ako on, v jeho neprospech hralo jeho vypuklé bruško. Dano má nevýhodu, že je malý a musí vydávať väčšiu energiu ako vyšší chodci. Maťo aj Dano neboli ideálne somatotypy pre túto disciplínu, vôľou a systematickou prípravou dokázali rozvinúť svoj talent. Dano znáša tvrdú prípravu rovnako dobre, ako ju znášal Maťo Tóth. Obaja teda majú talent na cieľavedomosť, na prácu, tréning, životosprávu…

Dano trénoval niekoľko mesiacov a mimoriadne rýchlo sa zlepšoval. Odborníci si vraj mysleli, že šiel o kolo menej ako súperi…

Za osem mesiacov splniť limit na majstrovstvá sveta, to sa v histórii nepodarilo nikomu. Lovil som v rôznych archívoch, bavil som sa s rôznymi trénermi, toto nezažili. Je to obrovský skok, takže talent v ňom musí byť.

Ako motivujete Dana?

S Danom treba stále hovoriť a stále ho motivovať, takú radu mi dali aj na školách, ktoré navštevoval alebo navštevuje. Tak, ako som mu v októbri hovoril, že má šancu dostať sa na majstrovstvá sveta do Kene, hoci to znelo ako utópia. V kútiku duše som mu už vtedy veril, že sa to môže podariť, keď odrobí, čo má. A podarilo sa. Bola to veľká motivácia, hoci som ho upokojoval, že aj keď sa Keňa nepodarí, nevadí, nejde len o to, ide o budúcnosť ako takú. Že sa mu zmenil život, že sa má lepšie, má perfektnú izbu, stravu, chodí na sústredenia. Hovorím mu teda, nech myslí do budúcnosti, že sa chôdzou môže živiť. Dano sa ma na to často pýta a ja len hovorím: tak isto mal Maťo Tóth 14 rokov a dnes sa živí chôdzou. Na druhej strane ho nemôžem prechvaľovať a musím ho držať na uzde.

Maťo Tóth o mne vravel, že som bol veľký motivátor, pred tréningami som jemu aj ďalším atlétom púšťal Joža Pribilinca, ako vyhral v Soule v roku 1988 olympiádu. Aj Maťovi, keď mal 14 rokov, som povedal, že má šancu sa dostať na MS a získať dobré umiestnenie. Nikto ma nebral vážne, pýtali sa ma, čo mu to rozprávam. Maťo sa tam však dostal, skončil ôsmy a naštartoval kariéru.

Kam to Dano môže dotiahnuť?

Maťo bol taký istý chalan, ako je dnes Dano. Čo sa týka výkonov, Maťo mal v Danových rokoch o 40 sekúnd lepší výkon, ale potreboval na to tri roky tréningu, zatiaľ čo Dano osem mesiacov. Ich výkonnosť v 16 rokoch je približne rovnaká. Keď Danovi vydrží v poriadku hlava a bude do chôdze takto zažratý, má nastavený správny smer. Či bude olympijský víťaz alebo nie, sa teraz nedá povedať.