Mladý športovec, ktorý sa narodil bez nôh

Aj keď sa narodil bez nôh, srdcom je odmala športovec. Pre 15-ročného Miguela Jimenez-Vergaru znamená šport viac než zlato. Venuje sa atletike a jeho životným cieľom je pomáhať deťom.

0
201

 

Odmala bojuje plný energie

Pri jednej návšteve v kolumbijskom sirotinci Tuliu Jimenez-Vergaru raz upútalo dieťa, ktoré sem priviezli, keď malo rok. Našli ho na ulici, ako sa hrabe v odpadkoch. Bolo plné radosti a energie. Po chodbách sirotinca sa preháňal a kričal: „Pozrite sa na mňa!“ Obratne sa pohyboval okolo ostatných detí s ľahkosťou, aj keď nemal nohy. Tulia sa ako mladá slobodná postgraduálna študentka vrátila do Kolumbie, aby navštívila svojho umierajúceho otca. Strýko ju požiadal, či by nemohla odniesť potraviny rehoľným sestrám do sirotinca Hogar Luz y Vida (zo špan. Domov svetla a života). Tu spoznala zaujímavého chlapca bez nôh, Miquela. Tulia sa od sestry Valeriany Garcie dozvedela, že sem berú len tie najťažšie umiestniteľné deti. Tuliu Miguel úplne očaril. Nie, nebolo to zo súcitu, ale očaril ju obrovskou energiou. Chcela si adoptovať toho neposedného chlapca, ktorý odmietal myšlienku na to, že by mal nejaký hendikep.

Nohy neboli jediným problémom

Tulia po návrate späť do Ameriky začala vyučovať ako profesorka španielčiny na Univerzite v New Jersey a zároveň pracovala na tom, aby si Miguela mohla priviesť domov, čo sa o pár mesiacov aj podarilo. Dlhšie však trval proces začlenenia sa. Trvalo to viac ako rok, kým sa Miguel s pomocou Tulie dokázal adaptovať v novom prostredí a začleniť sa tak do novej rodiny. Nebolo to jednoduché, ale spoločne to prekonali. Teraz má Miguel 15 rokov a veľmi dobre si uvedomuje, že dlhé obdobie strávené v sirotinci medzi rehoľnými sestrami spôsobili práve to, že mal obrovské problémy prispôsobiť sa novému životu. Sirotinec bol jeho jediným domovom, ktorý si pamätal a ktorý mu poskytoval istotu a bezpečie. Okrem svojho telesného hendikepu musel bojovať aj s inou diagnózou – ADHD (porucha pozornosti s hyperaktivitou), ktorú on sám považuje za väčšie postihnutie, ako sú jeho chýbajúce nohy. Škola pre neho znamenala zaťažkávajúce obdobie a učitelia mu to veru neuľahčovali. Dovtedy, kým Miguel nepričuchol k športu, mal problémy s učivom, kontaktom s inými ľuďmi a bol veľký samotár.

Šport vyriešil všetko

Pre Miguela a Tuliu to bola obrovská výzva. Keď mal šesť rokov, Tulia sa stretla s členmi skupiny North Jersey Navigators, ktorí sa venujú zdravotne postihnutým deťom. Ide o program inklúzie hendikepovaných detí do športu. Bola to obrovská výzva do budúcnosti. Od športu toho veľa očakávali. Pre Miguela by sa tým vyriešili oba problémy: diagnóza ADHD a spôsob, akým vníma tento svet. „Michael Phelps začal plávať, pretože jeho mamička chcela, aby sa trochu upokojil,“ započul Miguel, keď pozoroval jednu mamičku počas rozhovoru. To bola motivácia do boja so sebou samým… Dnes už sám priznáva, že sa oplatilo vyskúšať nový program. „Športom mám možnosť zo seba vybiť všetku energiu, takže sa neskôr môžem sústrediť na iné veci. A čo je hlavné, nechcem trénovať preto, aby som bol na prvom mieste, ale aby som bol lepší. Keď trénujem, som schopný sa oveľa viac sústrediť na školu. Zmenilo ma to. Predtým som bol vážny, vyhýbal som sa ľuďom… Bol som tak trochu samotár. Keď som začal športovať, vtedy sa všetko začalo meniť k lepšiemu,“ priznal mladý tínedžer Miguel.

4

Je z neho veľký talent

Nielenže mu tréningy pomohli sústrediť sa, ale dozvedel sa, že je aj športový talent. Sedemboj je šport, s ktorým začínal a postupne svoj obzor rozšíril aj o nové oblasti atletiky. V súčasnej dobe robí beh na 100, 200, 400, 800 a 1500 metrov, vrh guľou, hod oštepom, hod diskom, plávanie, lukostreľbu a triatlon. Trénuje päť dní v týždni, z toho dva dni veľa hodín trénuje na opačnom konci republiky, s oboma členmi Navigators a atletickým tímom z Univerzity Notre Dame v Lawrenceville v New Jersey, ktorú v súčasnosti aj navštevuje.

Tréner mu predpovedá peknú budúcnosť

„Miguela šport zmenil natoľko, že svoje tréningy berie skutočne vážne. V športe totiž vidí veľký potenciál, ktorý potrebuje na to, aby mohol dosiahnuť svoje ciele,“ hovorí John McKenna, športový výkonový riaditeľ Univerzity Notre Dame. „Napriek jeho hendikepu s ním nezaobchádzame ako v rukavičkách, nerozmaznávame ho, ale snažíme sa o to, aby nespohodlnel a bol aktívny každý deň. Ak Miguel dodržiava všetky pravidlá na tréningoch, neexistuje hranica, ktorú by neprekonal. Jedného dňa sa dostane na olympijské hry,“ dodal.

Miguel už získal mnoho medailí

To, že nejde o zveličovanie slov hrdého trénera, svedčia aj Miguelove úspechy. Nijako sa neobmedzuje vo výkonoch a predsa vyhráva. Za ten čas už priniesol domov 15 zlatých a 4 strieborné medaily z Národnej súťaže hendikepovaných juniorov. Vlani v lete odcestoval do Holandska súťažiť v medzinárodnej súťaži vozičkárov, kde vyhral jednu zlatú, tri strieborné a tri bronzové medaily. „Kľúčom k úspechu u Miguela vidím v tom, že ho neberiem ako hendikepovaného, ale ako športovca, ktorý je ochotný pracovať na svojom sne,“ hovorí McKenna.

5

Šport je pre neho darom

Miguel rád cestuje po svete a čerešničkou na torte sú jeho výhry v podobe medailí. Šport sám o sebe bol pre Miguela najväčším darom. Nebolo preňho jednoduché adaptovať sa v novej rodine, krajine, kultúre, s novým jazykom a vyrovnať sa so svojou diagnózou. Jeho chýbajúce nohy neboli vždy jeho najväčším problémom. Športovaním a tréningmi si vydobyl a zmenil to, čo bolo v jeho živote „pokazené“ a čo mu chýbalo. „Nikdy sme s ním nezaobchádzali ako s krehkou vecou,“ spomína Tulia a zároveň dodáva, že jeho postihnutie bolo skôr hendikepom pre nich ostatných ako pre neho. Čo je Tulii ľúto, je to, že Miguel nemá otcovský vzor. Chýba mu otec.

Miguelovi chýbal režim

Za ten čas Miguel urobil veľké pokroky. Mal problémy sústrediť sa. Musel rozvíjať dobré návyky a pracovať na svojich sociálnych zručnostiach. „Šport ma naučil disciplíne, potreboval som režim,“ hovorí. Na tréningu vybil nahromadenú energiu, naučil sa vychádzať so spoluhráčmi a tréneri mu aspoň čiastočne nahradili otca. „Páči sa mi, keď vidím, že môžem niečo dosiahnuť aj napriek svojmu hendikepu,“ hovorí Miguel. „Ľudia si myslia, že človek s postihnutím nemôže dosiahnuť toľko, čo zdravý, a preto mi často prejavujú súcit, ale mýlia sa. Snažia sa mi pomôcť, keď to skutočne potrebujem, ale ja im chcem ukázať, že dokážem urobiť aj činnosti bez toho, aby mi niekto pomáhal.“

Chce podávať pomoc ďalej

Pre Miguela je šport jedným z darov, ktorý chce ukázať aj ostatným. Stal sa z neho propagátor športu. Pre neho je to dobrý prostriedok, ktorým sa dá pomôcť zdravotne postihnutým ľuďom nájsť nový zmysel života. On ho už našiel. „Mojím cieľom v živote je zvýšiť povedomie o športe,“ hovorí. „Ľudia, ktorým sa narodí zdravotne postihnuté dieťa alebo sa stanú postihnutými po nehode, majú čo robiť, aby to prijali. Je preto potrebné šíriť myšlienku športu. Je potrebné ísť ďalej a skúsiť niečo nové, a preto šport ponúka pestré možnosti. To isté platí aj pre zdravých ľudí. V budúcnosti sa chcem stať trénerom detí, ktoré si myslia, že sú neschopné niečo podniknúť pre svoj hendikep. Chcem pomáhať.“

1