Olympijský duch v praxi. Najkrajšie príbehy pod piatimi kruhmi v Riu

Napriek mnohým problémom boli olympijské hry v brazílskom Riu de Janeiro plné heroických výkonov a emotívnych príbehov. Viacerí športovci si na ceste za úspechom prešli mnohými nástrahami, nielen zisk medaily, ale samotná účasť bola pre nich obrovským zadosťučinením. Vybrali sme 11 najväčších príbehov tohtoročnej olympiády.

0
292
WA 8 Rio de Janeiro - Bývalý maratónec a držite¾ ceny fair play Vanderlei Cordeiro de Lima, ktorého o triumf na OH 2004 v Aténach obral atak jedného z divákov na trati, zapa¾uje olympijský oheò poèas otváracieho ceremoniálu XXXI. letných olympijských hier v brazílskom Riu de Janeiro 5.augusta 2016. FOTO TASR / AP Vanderlei de Lima lights the Olympic flame during the opening ceremony for the 2016 Summer Olympics in Rio de Janeiro, Brazil, Friday, Aug. 5, 2016. (AP Photo/Jae C. Hong)

Vanderlei de Lima, maratónec

Pred 12 rokmi si na aténskej olympiáde bežal v maratóne po zlato, ale sedem kilometrov pred cieľom mu do cesty vbehol šialenec, ktorý na Limu chcel zaútočiť a prekazil mu tak zlatý sen. Zaujímavosťou je, že to bol írsky kňaz. Brazílsky maratónec dokončil preteky so silnými bolesťami v pravej nohe a získal bronz. O rok na to Limovi venoval zlatú medailu plážový volejbalista Emanuel Rego, maratónec ju odmietol.

Lima zbieral čestné ocenenia, napriek tomu, že krajina mala štyroch olympijských víťazov, športovcom roka sa stal bronzový maratónec. Najväčšia pocta prišla pred tohtoročnými domácimi olympijskými hrami, keď Lima zapálil olympijský oheň. Toto prvenstvo mu už žiadny šialenec nezobral.

Juraj Tarr, kanoistika

Na snímke kajakár Juraj Tarr pózuje so striebornou medailou počas tlačovej konferencie po návrate z Olympijských hier v Rio de Janeiro, 25. augusta 2016 v Bratislave. FOTO TASR - Jakub KotianBol blízko smrti, lekári mu nedávali veľké šance. V rokoch 1996 – 1999 prežil slovenský kajakár tri roky utrpenia, bojoval totiž s rakovinou štítnej žľazy. Tarr sa však nevzdal, nepríjemnú chorobu zdolal a nielen, že mal to najvzácnejšie – život, ale neváhal a naďalej pretekal v kajaku.

Boj s chorobou sa skončil na konci 20. storočia, Tarr stihol olympiádu v Sydney v roku 2000. Medailu síce nezískal, no už skutočnosť, že po takých zdravotných problémoch štartoval na olympijských hrách, musela pre neho byť obrovským zadosťučinením. V Pekingu v roku 2008 získal v K4 striebro, o štyri roky v Londýne síce cenný kov nevybojoval, v Riu de Janeiro mu na krku opäť visí striebro.

Medailu venoval kamarátovi Miroslavovi, ktorý taktiež bojoval so zákernou chorobou, pred začiatkom pretekov Tarra povzbudil správou, že sa z okov rakoviny dostal.

Santiago Lange, jachting

Ďalší bojovník s rakovinou, tentoraz argentínsky jachtár Lange. Rakovina mu vzala polovicu pľúc, v Riu bol najstarším jachtárom vo veku 54 rokov. Štartoval na piatich olympiádach, ani raz nezískal zlato.

„Mal som veľké šťastie, že ju objavili. Ak by som toľko necestoval a nebol taký unavený, možno by ju nenašli. Viem, že som mal veľké šťastie. Päť dní po zákroku som už bicykloval. O mesiac som bol na vode,“ povedal Lange, ktorý oslavoval zlato so svojimi synmi, ktorí skočili do vody za otcom.

Piotr Malachowski, atletika – hod diskom

nemecký diskár Robert Harting Piotr MalachowskiČin, ktorý je hodný nielen veľkého športovca, ale najmä veľkého človeka. V Riu de Janeiro získal poľský diskár Malachowski striebornú medailu, no nenechal si ju.

Neváhal a predal ju, aby pomohol zachrániť život malého chlapca trpiaceho zvláštnym druhom rakoviny. „V Riu som bojoval o zlato. Poďme bojovať za niečo oveľa cennejšie – za zdravie tohto chlapca,“ povedal Malachowski.

Lekári v Poľsku si nevedia dať rady a nevedia chlapcovi pomôcť. „V New Yorku to vedia, celý výťažok z aukcie dám na Olekovu liečbu,“ dodal Poliak, ktorého gesto sa v Poľsku dočkalo uznania.

Nikki Hamblinová a Abbey D’Agostinová, atletika – 5 000 m

Najkrajší príbeh olympiády, ktorý dokonale stvárnil olympijského ducha. V rozbehoch na 5 000 m sa Novozélanďanka Hamblinová potkla a spadla, Američanka D’Agostinová neváhala, zastavila a podala jej pomocnú ruku.

„Vôbec som nevedela, čo sa stalo a prečo ležím. Na ramene som pocítila niečiu ruku a počula som hlas: Bež, bež, musíme dokončiť preteky. Abbey som nikdy predtým nevidela, také gesto som nečakala. Je skutočným olympijským duchom,“ hovorí o prekvapivom momente Hamblinová.

Chceli symbolicky dokončiť preteky, zrazu však nečakane pichlo v kolene Američanku D’Agostinovú. Do cieľa napokon dokrivkali spolu. „Keď budem o 20 rokov spomínať na túto olympiádu, nebude ma zaujímať, na ktorom mieste som skončila či aký som mala čas. Spomeniem si na tento moment, toto bude môj príbeh, ktorý budem rozprávať druhým,“ tvrdí Hamblinová.

 

Stefan Henze, tréner vodných slalomárov

Tragický príbeh, ktorý chytí za srdce. Strieborný medailista z Atén (2004) Henze počas olympijských hier podľahol zraneniam po ťažkej nehode. Jeho najbližší však urobili veľké gesto a po smrti Stefana zachránili ďalšie štyri životy.

„Srdce, pečeň a obe obličky boli úspešne transplantované. Zachránili sme tak štyri ľudské životy,“ uviedla hovorkyňa nemocnice v Riu. Henze neprežil ťažkú nehodu taxíka, operácia hlavy ho nezachránila. Všetky nemecké vlajky v Riu boli na jeho pamiatku vztýčené na pol žrde.

Isaquias Queiroz Dos Santos, rýchlostná kanoistika

Bol pripravený zaútočiť na olympijské zlato, napokon z toho boli „len“ striebro a bronz. Úvodzovky sú namieste, tieto medaily boli pre Brazílčana Dos Santosa taktiež obrovským úspechom po problémoch, ktorými si prešiel.

Keď bol batoľaťom, prevrátil sa na neho hrniec s horúcou vodou, v piatich rokoch mu zomrel otec, prežil únos a v desiatich rokoch prišiel o obličku. Dos Santos toho stihol veľa, vyrastal v chudobnom mestečku s deviatimi súrodencami.

Queiroz však nebol bezproblémový zverenec. Tréner mu zakázal plávať v znečistenej vode, on neposlúchol. Za trest musel pretekať v kategórii so staršími kanoistami. „Povedal mi: Žiadny problém. A skončil druhý,“ spomína tréner, ktorý priznáva, že si od prvého kontaktu Santosa s vodou uvedomil, že má v sebe niečo výnimočné.

Rafaela Silvaová, džudo

Nikto iný nepozná slovné spojenie „tŕnistá cesta za úspechom“ lepšie ako brazílska džudistka Silvaová. Vyrastala v jednej z najznámejších faviel, v ktorej možností na lepší život veľa nie je. Rodičia teda Rafaelu v siedmich rokoch prihlásili na džudo. Tento šport bol pre ňu únikom z trpkej reality a šancou. „Jeden z mojich bratrancov bol drogový díler. Uvedomila som si, že džudo je jediná možnosť, ako utiecť zo smutného a drsného života.“

Začala zbierať úspechy, jej trápenie sa však nekončilo. „Ľudia ma nazývali opicou, kričali po mne, že patrím do klietky,“ spomína Rafaela na najťažšie chvíle. Prekonala ich a v Riu získala zlato, ktoré má veľkú hodnotu, a to nielen športovú.

„Kiežby moja medaila slúžila ako príklad pre ostatné deti zo Cidade de Deus. Dokázala som, že aj z takého prostredia sa dá získať olympijské zlato aj titul majsterky sveta.“

Santo Condorelli, plávanie

Santo Condorelli (Twitter)Vo futbale by ste zaň dostali minimálne žltú kartu, v prípade plavca Condorelliho to je neoddeliteľný rituál. Pred každými pretekmi totiž 21-ročný Kanaďan ukáže otcovi sediacemu v hľadisku prostredník. „Robím to zakaždým, keď stojím na blokoch. Nerobím to preto, aby som niekoho urazil,“ rozpráva Santo, ktorý sa pred štyrmi rokmi na juniorských majstrovstvách sveta dokonca musel písomne ospravedlniť.

Jeho gesto však naozaj nie je urážkou vlastného otca, práve on, naopak, stojí za jeho vznikom. Santo bol kedysi často šikanovaný, a tak mu otec odporučil ukázať silnejším protivníkom prostredník, aby si tak vraj vybudoval väčšiu sebadôveru.

„Poradil mi, že mi to pomôže a že mám tak kašlať na ostatných. Povedal: Vždy, keď sa postavíš na štart, mi ho ukáž a ja ti to opätujem,“ spomína Santo.

Jiří Beran, šerm

Predolympijský sľub by pre športovcov nemal byť len prázdnymi slovami do vetra, naplno to dokázal český šermiar Beran. V 1. kole nastúpil proti domácemu Schwantesovi, za stavu 3 : 5 ohlásil rozhodca bod pre Čecha. Ten sa však nezačal tešiť, ale podišiel k rozhodcovi a opravil ho, že zasiahol svoju nohu a nie súpera. „Nemohol ten zásah vidieť, ale priznal som sa. To je fair-play, to je šport, ktorý milujem. Mali by sme hrať čestne,“ vyhlásil Beran.

Lukáš Krpálek, džudo

EBE 6 Rio de Janeiro - Na snímke český džudista Lukáš Krpálek pózuje so zlatou medailou v kategórii do 100 kg na OH v brazílskom Riu de Janeiro 11. augusta 2016. FOTO TASR/AP Czech Republic's Lukas Krpalek poses with his gold medal during a medal ceremony for the men's 100-kg judo competition at the 2016 Summer Olympics in Rio de Janeiro, Brazil, Thursday, Aug. 11, 2016. (AP Photo/Jae C. Hong)

S džudom začal omylom, prihlásil ho naň aj s bratom strýko. Myslel, že ich prihlasuje na karate. Na tento omyl prišli bratia až po mesiaci trénovania, pri džude už ale zostali. Teraz získal na olympiáde v Riu zlato a dal bodku za fantastickým príbehom, ktorý však určite bude pokračovať. „Dokráčal tak ďaleko preto, lebo je to výnimočný talent. Kedysi bola jeho hlavnou zbraňou vrodená fyzická kondícia, ale teraz urobil obrovský kus práce aj v technike,“ pochválil zlatého Krpálka jeho tréner Petr Lacina.

Krpálek mal na OH ťažký žreb, musel vyradiť bývalého aj úradujúceho majstra sveta či momentálnu svetovú jednotku. Keď konečne držal v ruke zlato a počúval českú hymnu, vytiahol fotku zosnulého kamaráta, ktorý vlani pri potápaní tragicky zahynul. „Bojoval som pre neho, sľúbil som mu medailu,“ vysvetlil svoje gesto Krpálek.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here