Príbeh, ktorý otriasol športovým svetom: Kvôli medaile obetovala život dieťaťa

Mnohí sa na ňu pozerajú cez prsty, niektorí ju chápu. Príbeh americkej atlétky Sanye Richardsovej-Rossovej otriasol športovým svetom a stal sa mimoriadne diskutovanou témou. Dokonale totiž podčiarkol hranicu, na akú je schopný človek zájsť kvôli úspechu.

0
21682

Obetovať olympiádu alebo dieťa?

Písal sa rok 2008, v ktorom sa konali letné olympijské hry v čínskom Pekingu. Vrchol sezóny a pre Richardsovú-Rossovú (ďalej len Richardsová, pozn. red.) aj celej kariéry. Mala 23 rokov a mala byť hlavným americkým želiezkom v ohni v boji o medaily. V ceste za najcennejším zlatom a slávou jej však stála „prekážka“: hviezdna bežkyňa bola tehotná. Pred Sanyou stálo najťažšie rozhodovanie v živote: obetovať olympiádu, na ktorú tak tvrdo drela, ktorá sa koná raz za štyri roky a je absolútnym vrcholom pre každého športovca, alebo obetovať dieťa, ktoré nosila pod srdcom, pre športový úspech?

„Vyvrcholenie mojej kariéry bolo celé predo mnou. V tom okamihu to vypadalo, že nemám na výber. Všetko, čo som chcela dosiahnuť, bolo tak blízko,“ prelomila tabu tému vo svojej knihe po rokoch atlétka. Rozhodla sa pre potrat, urobila tak s maximálnym možným riskom: len deň pred odletom na olympiádu. Hoci ju lekári varovali, že by sa fyzickej aktivite mala vyhýbať až dva týždne, Američanka naplno trénovala v dejisku Hier. V individuálnych pretekoch na 400 metrov nebrala nič iné ako zlato, napokon sa musela uspokojiť s bronzom, v štafete 4×400 metrov už prispela k zlatej medaile. Najmä bronzovú medailu brala ako sklamanie, veď jednoznačne útočila na 1. miesto, ktorému obetovala to najdrahšie – život človeka.

Moment, keď jej Boh odpustil

Napokon, ako sama priznáva, práve stavy po potrate jej znemožnili získať zlato. Nie však fyzická bolesť spôsobená lekárskym zákrokom, ale psychické rozpoloženie. „Výrazný dôvod, prečo som neuspela, bol, že som sa cítila úplne bezcenne, nedôstojne a pociťovala som veľkú hanbu, znášala som to ťažko,“ spomína atlétka.

Keď sa Richardsová po pretekoch vracala autobusom do hotela, nahromadená psychická bolesť ju úplne premohla, atlétka pocítila takú silnú úzkosť, že mala problém s dychom. „Najskôr treba spomenúť, že mi trvalo desať rokov, kým som nabrala odvahu a podelila sa so svetom o mojom príbehu. Dva roky som sa modlila a rozmýšľala, ako by Boh použil môj príbeh, aby pomohol ľuďom. V uliciach Pekingu to boli neskutočné turbulencie a bola som na to úplne sama. Bolo to v časti mesta, kde nikto nerozumel môjmu jazyku. Nemohla som sa ani spýtať, či idem správnym smerom. Vystúpila som z autobusu a zašla na roh ulice,“ spomína atlétka, ktorej podľa jej slov pomohla v nepríjemnom momente viera v Boha.

„V tom momente som cítila teplo, blízkosť a lásku. Cítila som, ako ma Boh objal a chytil za ramená. Ponúkol mi odpustenie, ale trvalo roky, kým som odpustila sama sebe. Nebolo to len tak, že som si povedala: som v pohode, udravená, zotavená a cítim sa výborne. To určite nie. Trvalo veľmi dlhú dobu, kým som pochopila, že som dieťa Božie. Že som schopná akéhokoľvek hriechu a že Boh ma napriek mojej hriešnej prirodzenosti miluje. To mi pomohlo udraviť sa.“

Požehnanie, ktoré odmietli

Kontroverzné rozhodnutie oznámila Richardsová svetu prostredníctvom svojej knihy až tento rok, svojmu partnerovi, súčasnému manželovi a hráčovi amerického futbalu Aaronovi Rossovi, ktorý sa mal stať otcom, poslala pred deviatimi rokmi sms-správu.

„Možno som si povedala, že keď mu to nepoviem do očí, zmierni to moju vinu a hanbu. Stál pri mne, ale bolo to niečo, o čom sme nikdy nehovorili. Vyzeralo to ako: keď o tom nebudeme hovoriť, tak sa to nestalo. V mojom rozhodnutí som sa cítila opustená. Bolo to o tom nehovoriť nič, žiadny súhlas ani nesúhlas, Aaron si udržal svedomie čisté, ale nebolo to fér. Boli sme v tom spolu. Neskôr už sme boli schopní sa o tom porozprávať a ja som až vtedy konečne videla, ako veľmi ho môj krok ranil,“ priznáva atlétka.

„Aaron mi vysvetlil, že bol týmto rozhodnutím rovnako zaťažený ako ja. Veril, že to dieťa bolo požehnaním, ktoré sme odmietli. Sadli sme si na stoličku von a plakali sme spolu. Aaron cítil, že je súčasťou tohto hriechu. Odpustenie a zahojenie trvá určitú dobu. Toto však bol pre nás veľký krok.“

Dezinformácie a nedostatok vzdelávania

Rozhodnutie obetovať život dieťaťa jej okrem medailí prinieslo aj náročné stavy a otázniky, ktorých sa Richardsová nevedela zbaviť. „Hlavou sa mi preháňalo množstvo otázok. Čo by si o dieťati a manželstve na začiatku mojej kariéry pomysleli sponzori, rodina, ľudia v kostole a moji fanúšikovia? To rozhodnutie bude navždy súčasťou môjho života. O tehotenstve a potratoch sa v ženskom športe prakticky vôbec nehovorí. Poznám pri tom minimálne päť ďalších atlétok, ktoré tento krok museli podstúpiť.“

Richardsová aj po mnohých rokoch tvrdí, že medzi športovkyňami koluje o tehotenstve množstvo dezinformácií, čo znamená problém. Na svojom prípade chce postaviť diskusiu o tejto pálčivej téme a pomôcť tak mladým ženám. „V dobe, keď ste na vysokej škole, s matkou nehovoríte o týchto témach. Tým pádom získavate množstvo informácií od vašich vekových vrstovníkov,“ vysvetľuje dnes už bývalá atlétka.

„Pre niektorých ľudí to znie hlúpo, ale v našej komunite si ľudia nechcú zobrať tabletku, pretože priberú. Ako športovec chcete zostať fit tak dlho, ako to je možné. Niektorí ľudia dokonca hovoria, že keď ste v extrémnej atletickej forme, nemôžete otehotnieť. Vaše cykly sú vraj potom kratšie. Svetom koluje veľa mylných informácií, na ktoré doplácajú mladé ženy na vysokej škole, a to len preto, že vzdelávame samé seba. Časť zo mňa si želá, aby sa viac žien postavilo a povedalo: Nie je sama, čo také niečo spravila. Chcem povedať mladým ženám: Tu sú fakty. Chcem, aby mohli urobiť lepšie rozhodnutie. Keby ľudia poznali reálne čísla v tomto športe, myslím, že by viac pomáhali ženám na vysokých školách, aby sa zlepšili v sexuálnej výchove a vzdelaní.“

Opäť tehotná

To, že sa také niečo stane práve Richardsovej, by pri tom z informácií o nej čakal len málokto. Ešte počas aktívnej kariéry bola starostlivý plánovač, jamajské korene zase spôsobili, že druhé miesto v atletike bolo u nej považované za prvého porazeného. Aj preto sa jej zrejme bronz po rozhodnutí potratiť málil a poriadne ju vzal.

Po rokoch otvorila Richardsová svoju trinástu komnatu a okrem smutného priznania dodala, že s manželom sa im tento rok opäť pošťastilo a bývalá atlétka je opäť tehotná. „Vedela som, že mi Boh odpustí, ale najdôležitejšie bolo odpustiť sama sebe za rozhodnutie z minulosti a naozaj sa pohnúť ďalej. Teraz budem matka a Boh ma opäť požehnal. Cítila som, že potrebujem samú seba očistiť od toho všetkého.“

Atlétka to teda nemala náročné len preto, že sa rozhodovala medzi športovým úspechom a dieťaťom, ale aj z hľadiska náboženstva. „Ako kresťanka a žena, ktorá si o samej sebe nikdy nemyslela, že pôjde na potrat, to bola neuveriteľne ťažká skúsenosť. Premáhajú ma emócie, keď o tom hovorím. Skúšalo ma to. Skúšalo to moju vieru. Myslím to tak, že ma to skúšalo štýlom, že sa snažíte byť určitou osobou a ste konfrontovaný s niečím, čo je pre vás nesmierne dôležité. Bolo teda pre mňa naozaj ťažké, keď som sa vtedy rozhodla nemať dieťa a ísť do Pekingu nasledovať svoje športové sny,“ analyzuje Richardsová.

Chvíle, ktoré budovali charakter

Napriek šťastnému obdobiu, ktoré momentálne prežíva, atlétická hviezda na traumu spred deviatich rokov nezabúda a v hlave ju bude mať do konca života. Najnovšie dokonca neváhala a opísala strastiplné chvíle priamo z procesu potratu. „Všetok ten plač ma úplne znecitlivel, že si ledva spomínam na tie chladné nástroje, ktoré mi brúsili pri potrate kožu. Bolo to rýchle, ale cítila som, že je to ako večnosť. Psychicky ma to úplne zlomilo. Od toho momentu to bola skôr psychická cesta ako fyzická. Bolo to pre mňa neuveriteľne náročné. Cítite tú nedôstojnosť a hanbu. Stále ma to dostane, aj teraz…“

Každá minca však má dve strany, aj táto. Za prehrou v podobe straty dieťaťa a zisku „len“ bronzovej medaily sa skrýva aj osobné víťazstvo – Richardsová sa dokázala vyškriabať z morálneho bahna a nájsť východisko z náročnej situácie. „Vždy som sa viac naučila z mojich zlyhaní, neúspechov, slabostí a prehier ako z víťazstiev. Víťazstvá boli vždy len odmenou za tvrdú prácu a udržiavali ma v stave, že chcem veci vylepšovať, ale neboli to nevyhnutné momenty, ktoré budovali môj charakter. Potrebujete viac odvahy, aby ste vystúpili z pohodlných a zabehaných koľají, aby ste boli zraniteľní v momente, keď vyhrávate aj prehrávate. Tieto okamihy boli tie, ktoré ma formovali. Napríklad po momente, keď preniklo na verejnosť, že Marion Jonesová užívala zakázané látky, som si pomyslela, že ma nezaujíma, či vyhrám olympijské zlato. Len si chcem byť vždy istá, že to, čo na mne vidia ľudia na trati, je pravdivé.“