Reportáž z Kolína: Nemecké majstrovstvá boli ako slovenský hokej: Bez tváre a duše

Išli ruka v ruke. Organizácia tohtoročných hokejových majstrovstiev sveta v podaní nemeckého Kolína bola presne ako výkon našich reprezentantov: Mdlá, bez duše a tváre a popretkávaná zmätkami.

0
20103
Na snímke fanúšikovia držia transparent s poďakovaním pre Dánov pred zápasom základnej A - skupiny Švédsko - Slovensko na MS v ľadovom hokeji v Kolíne nad Rýnom, v utorok 16. mája 2017. Dánskym hokejistom v pondeľňajšom zápase MS proti Taliansku držali palce nielen ich verní fanúšikovia, ale aj slovenskí. Severania mali sčasti v rukách osud Slovákov, napokon im pomohli k záchrane. Víťazstvo Dánov znamenalo zotrvanie Slovenska v elitnej kategórii, pred zápasom o tom vedeli aj samotní hráči Dánska. FOTO TASR - Michal Svítok

Kolínske zmätky

Všetko sa začalo ešte deň pred začiatkom šampionátu, keď ma postretli nečakané problémy s akreditáciou. Pracovníci, ktorí sedeli pri stolíku určenom na pomoc novinárom, toho veľa nevymysleli. „Zavolajte do Paríža na toto číslo, tento pán vám pomôže. Kolegyňa, ktorá to vie vyriešiť v Kolíne, tu dnes nie je,“ radili mi. Pán v Paríži však telefón nezdvíhal, reakcia pracovníka v Kolíne dokonale vystihla môj úvod na majstrovstvách: „To je na ho*no. (v origináli: Well, that‘s shit)“

Na snímke slovenskí fanúšikovia pred začiatkom zápasu Rusko – Slovensko na MS v ľadovom hokeji v Kolíne nad Rýnom, 13. mája 2017. FOTO TASR – Michal Svítok

Po dvojdňovej krížovej ceste a odbíjaní v zmysle „nedá sa to, my to napraviť nevieme“ to v Kolíne predsa len napraviť dokázali a vysnívaný prístup do kolínskej haly som dostal. Keď som na mladého chlapíka v saku v mediálnom centre apeloval, že je to najväčšia športová akcia tohto roka a organizátor by mal byť lepšie personálne pripravený, dostal som len smutno-vtipnú odpoveď: „Bolo by treba ďalších ľudí a tí stoja peniaze.“

Čo bolo, bolo, vravel som si a vrhol som sa do spoznávania 18-tisícovej Lanxess arény. Pre novinára predstavovala v určitých momentoch peklo. Ak ste pri presune z press centra na novinársku tribúnu počas zápasu nechceli čakať desať minút na jeden z dvoch výťahov, riešením bola približne stovka schodov. Tá vás však zaviedla ďaleko od novinárskej časti tribúny, kde ste museli doputovať ďalších päť minút. Ak ste chceli po zápase stihnúť rozhovory s hráčmi v mixzóne, museli ste oprášiť atletické schopnosti a šprintovať pomedzi prekážky v podobe stoviek fanúšikov.

Na snímke rolba na ľade počas prerušenia v zápase základnej A – skupiny 81. majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji medzi Slovenskom a Nemeckom. V Kolíne nad Rýnom, 10. mája 2017. FOTO TASR – Michal Svítok

Nemecké prešľapy

To však nebolo nič oproti organizátorským prešľapom, ktorými Nemci známi ako majstri precíznosti prekvapili všetkých. Ešte vo štvrtok pred prvým zápasom sme si „okukali“ halu, pri vychádzaní zo štadióna nás prekvapil jeden z dobrovoľníkov, ktorý nás cez mediálny východ nechcel pustiť von. Miesta, na ktorých sme sa po jeho pokynoch ocitli, vyzerali ako po vstúpení do Narnie. Boli sme na obrovskom a opustenom parkovisku, potom zrazu v kuchyni, no východ bol v nedohľadne.

O zbabranej hymne po jedinom víťazstve proti Taliansku už nemá zmysel niečo písať, rovnako ako o pomýlenej slovenskej vlajke na električkovej stanici či o obrovských problémoch s ľadom, ktorý bol podľa samotných hokejistov v katastrofálnom stave. „To by sa nemalo stávať. Nám sa to stalo trikrát v troch zápasoch. Nechajú tam veľa vody, zamrzne to a sú tam hrbole,“ hovoril po prehre s Ruskom slovenský útočník Michel Miklík. Samozrejme, ľad nemohol za slabý výkon a prehry Slovákov, no polhodinová prestávka namiesto pätnásťminútovej vám nepridá na koncentrácii. Organizátori napokon prišli s vysvetlením, ktoré tvrdí, že za chabý stav ľadu môžu práve naši hokejisti. Niektorí z nich totiž používali určitý druh ochrannej emulzie, ktorá v spojení s úpravou ľadu rolbou ľad znekvalitnila.

Ku klobáse cestoviny

Na štadióne to vyzeralo naozaj rôznorodo, pri pohľade na bufety a stánky ste miestami ani nemali pocit, že ste na hokeji, ale skôr v kine či reštaurácii. Okrem tradičného hokejového „balička“ pivo s klobásou ste si mohli vychutnať cestoviny, nachos, pukance, praclíky či nanuky. Za veľké pivo (na štadióne to nebol polliter, ale 0,4 litra, pozn. red.) ste „zacvakali“ päť eur, čo sa však zrejme dalo očakávať.

Priamo na tribúnach prechádzali medzi fanúšikmi brigádnici s vakmi piva na chrbtoch, ktorí vám načapovali obľúbený zlatý mok rovno do ruky. Vy ste nemuseli urobiť ani krok a, navyše, nezmeškali ste ani minútu zo zápasu. Hotový splnený sen každého muža na hokeji.

Mŕtva atmosféra

Čo však mužskej časti tribún nebolo počas zápasov dopriate, sú roztlieskavačky, ktoré doteraz neodmysliteľne patrili ku každému veľkému hokejovému podujatiu. Nahrádzali ich len sporo odeté tanečníčky, ktoré pred štadiónom niekoľko minút tancovali svoje choreografie pred divácky atraktívnymi zápasmi. Mužské osadenstvo tribún sa zrejme zhodne, že ako náhrada nepostačujúce.

Tu sa dostávame k atmosfére pred štadiónom, ktorá mala od pravého orechového a hokejového veľmi ďaleko. Zopár súťaží pre fanúšikov a stánky s pivom a jedlom to nemajú šancu zachrániť. Aj hudobná časť, o ktorú sa staral DJ zo svojho karavanu, bola striedavá-oblačná. Pred prvým zápasom proti Taliansku sa Slováci pred Lanxess arénou dočkali tradičného Macejka či hitu od Pavla Haberu – Je to vo hviezdach, v ďalších dueloch však bolo okolo štadióna hudobne mŕtvo. Ani tradičné premietanie zápasov pre fanúšikov, ktorí sa nedostali na tribúny, sa nekonalo.

„Bolo to dosť strašné. Bolo vidieť, že Nemcom na hokeji nezáleží. Akoby ani nevedeli, že sú nejaké majstrovstvá. A čo sa týka fanzóny, jeden natiahnutý polostan, ktorý tam bol, sa ani nedá nazvať fanzónou. So šampionátom v českej Ostrave pred dvomi rokmi sa to nedá porovnať. Tam bola vyhradená veľká zóna pre fanúšikov, kde boli veľkoplošná obrazovka, koncerty pred zápasmi, ľudia tancovali, spievali a bavili sa. Tu v Kolíne ste hodinu a pol pred zápasom prišli pred štadión a nevedeli ste, že je nejaký hokej,“ povedal Roman zo Šale. Servis pre fanúšikov pred Lanxess arénou bol teda biedny a mimoriadne diétny.

Bez kontrol

Čo nás okrem prakticky neexistujúcej fanzóny prekvapilo a zarazilo zároveň, bol vstup fanúšikov na štadión. Kto by čakal, že pri majstrovstvách sveta v Nemecku kde bolo už teroristických útokov viac než dosť, bude rovnako veľa vstupných kontrol, sa mýlil.

Hoci podľa slov Tomasza Grenkeho, šéfa mediálnej komunikácie a marketingu Lanxess arény, bola bezpečnosť na štadióne a v jeho okolí zvýšená o 60 percent, priamo pri vstupe dovnútra ste sa nemali čoho obávať. Žiadne ohmatávanie, kontroly a zabavovanie vecí. Nič také. Stačilo sa preukázať vstupenkou a ste tam. Pri hrozbe terorizmu, ktorá je vo Francúzsku a Nemecku jedna z najvyšších v Európe, by ste čakali niečo úplne iné, od Kolínčanov riskantné zahrávanie sa s ohňom.

Na snímke zľava Andrej Šťastný, Pavol Skalický a brankár Július Hudáček (Slovensko) v zápase základnej A – skupiny 81. majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji medzi Slovenskom a USA. V Kolíne nad Rýnom, 14. mája 2017. FOTO TASR – Michal Svítok

Slovenský hokej

A potom je tu čerešnička na pomyselnej torte – náš hokej na tohtoročných majstrovstvách. Popri vystúpení Slovákov či mdlej atmosfére sa mi do hlavy tlačí menší konflikt, či sa účasťou na šampionáte chváliť alebo sťažovať. Črtajúca sa blamáž s Talianskom, druhá tretina proti Dánsku pripomínajúca verejné korčuľovanie v obchodnom dome či debakle od Ruska a USA. To sú hlavné body, pri ktorých slovenskí fanúšikovia trpeli. Chýbala kvalita, ktorú bojovnosť nedokázala nahradiť. Tím postrádal tvár, dušu, lídrov, miestami až základné hokejové prvky. Všetko to zastrešili čudné ťahy trénera Cígera, ktorý mal na jednej strane obrovský problém správne trafiť vhodné formácie, na druhej bol jeho hráčsky materiál viac než limitovaný. Tréner však po informáciách, ktoré na konci majstrovstiev vyplávali na povrch, bol zrejme počas celého šampionátu hlavou niekde úplne inde.

Vojna pretrváva a nezdá sa, že by mala utíchnuť. Momentálna situácia naznačuje, že problémy nášho hokeja už pomenovali všetci, no len časť z nich ich rieši. Všetci vedia, že korčuliarske schopnosti a prácu s pukom, teda prvky, v ktorých nás tento rok predčili už takmer všetci, je potrebné zmeniť od najnižších vekových kategórií. Nových hál, zaangažovaných osobností či zmien v tréningových modeloch však zatiaľ nepribúda. Rozprávať o problémoch nestačí, problémy treba meniť od hnilých častí a tie sú v našom hokeji zakorenené stále hlboko. Ak to nepochopia najpovolenejší, slovenský hokej bude bez tváre a duše. Rovnako ako tohtoročný šampionát.