Rugbistu na vozíku Porubského neodradí ani 200 kilometrov: Obdobie bez športu bolo najhoršie

Pred šiestimi rokmi si po nešťastnom skoku do jazera pri kúpaní zlomil krčný stavec, odvtedy je na vozíku. Adam Porubský sa napriek tomu rozhodol žiť aktívne, tri roky po úraze začal s rugby na vozíku. O tomto netradičnom športe povedal viac v rozhovore pre online magazín Šport je život.

0
192

 

BEZ SILNÝCH RÚK ĎALEKO NEZÁJDEŠ

Ako si sa dostal k tomuto športu? Čo ťa inšpirovalo?

Dostal som sa k nemu cez jeden film s názvom Murderball. Je práve o rugby na vozíku a bol natočený o jednom americkom tíme. Keď som si ho pozrel, začal som si ihneď zháňať informácie o tom, či sa niekde v Európe tento šport vyskytuje. Našiel som Maďarsko a Česko. Na Slovensku tento šport ešte neexistuje, Budapešť je bližšie ako Brno, tak som sa tam šiel pozrieť a dostal som sa do tímu, v ktorom teraz hrám.

Ako vyzerali tvoje začiatky na tréningoch, prvý tréning? Dokázal si sa ho naučiť a dostať sa do toho rýchlo alebo ti to trvalo dlhšie?

Začiatky na tréningoch boli ťažšie. Nemal som kondičku a silu v rukách a bolo to pre mňa niečo nové. Prvý tréning prebiehal v duchu zoznamovania sa so športovým vozíkom, pravidlami vozičkárskeho rugby a zisťovania, čo vlastne dokážem na športovom vozíku. Dostal som sa do toho veľmi rýchlo a po pár hodinách som si zvykol na športový vozík, každým tréningom som na sebe videl zlepšenie.

Rugby na vozíku je najťažšie na ruky, keďže sa s vozíkom musíte premiestňovať čo najrýchlejšie a neustále pracujete s rukami, aby ste mohli udržovať vozík v pohybe. Ako veľmi zavážia vytrénované ruky v tomto športe? Ako si bol na tom ty v začiatkoch?

Predtým, než som začal hrať vozičkárske rugby, som žiaden šport na vozíku nerobil, takže som mal slabé horné končatiny, čo som aj na prvých tréningoch pocítil. Potom sa to už len zlepšovalo. Začal som chodiť do posilňovne, doteraz sa snažím udržovať vo forme. Ak vynechám nejaký tréning, cítim sám na sebe, že som pomalší a nevládzem.

Aké náročné bolo pustiť sa do niečoho takého, ako je rugby na vozíku, po zranení? Aké myšlienky ti v období tesne po zranení vírili hlavou?

Nespomínam si, že by som mal po úraze nejaké depresie, asi to bolo vekom. Mal som 13 rokov a asi som si ešte neuvedomoval vážnosť situácie. Potom – počas rehabilitácií – to už bola vec, ktorú som bral takpovediac normálne. Začal som sa učiť, ako zvládať každodenné situácie. Nemal som ťažkosti začať so športom, dokonca to obdobie, keď som bol doma a „nič som nerobil“, bolo najhoršie. Šport mi vyplnil voľný čas, ktorý som dovtedy netrávil nijako efektívne. Takže mi pomohol vo všetkých smeroch, spoznal som nových ľudí, posilnil som svoje telo a v neposlednom rade je to vec, ktorá ma baví.

DSC_6723

 

FYZICKÝ KONTAKT ZAKÁZANÝ

V čom spočíva najväčší rozdiel medzi „normálnym“ rugby a vozičkárskym?

Rugby je vlastne len taký názov pre tento šport, veľa spoločného to až tak nemá. Základným rozdielom je kontakt, v originálnom rugby to je fyzický kontakt a vo vozičkárskom je to len kontakt vozíkmi, fyzický kontakt sa tu nemôže vyskytnúť.

Rozdiel je teda v kontakte, ako je to v prípade pravidiel?

Rozdielov je veľa. Hlavným je to, že ani nehráme so šiškou, ale s volejbalovou loptou, v našom rugby máme 40 sekúnd na zakončenie útoku. Jediné, čo majú tieto dva športy spoločné, je názov, inak je to dosť odlišná hra. Viac sa to podobá na basketbal na vozíku, na ňom však hráči majú obe ruky zdravé a majú ochrnutú iba dolnú časť tela. Rugby je však vlastne zmes viacerých športov.

Odhliadnuc od spomínaného filmu, prečo práve rugby? Čím je pre teba tento šport výnimočný?

Je to jediný kolektívny šport pre ľudí s takým postihnutím, aké mám ja, pre kvadroplegikov, to znamená, že majú všetky štyri končatiny ochrnuté. Konkrétne tento šport je určený pre ľudí, ktorí majú minimálne tri končatiny ochrnuté. Skúšal som aj pingpong, ale mňa osobne nebavia individuálne športy a rugby je jediný taký šport pre kolektív.

Ako vyzerá bežný tréning rugby na vozíku?

Tréning sa začína približne o deviatej v Budapešti v hale. Máme asi hodinu na prípravu, t. j. prezliecť sa, presadnúť si. Väčšinou začíname asi desaťminútovým rozjazdom, neskôr sú na rade prihrávky, potom máme buď kondičný tréning, alebo tréning zameraný na taktiku. Snažíme sa to však viac-menej kombinovať, keďže máme tréningy štvorhodinové aj s menšími pauzami. Ak nás je dosť, poslednú hodinu si zvykneme zahrať menší zápas.

Keďže si musíte presadnúť, na toto rugby používajú hráči špeciálne vozíky?

Áno, líšia sa od bežných a podobajú sa na vozíky používané pri basketbale. Kolesá majú odklony preto, aby sa rýchlejšie otáčali a sú takpovediac „obrnené“ plechmi. Sú dva druhy vozíkov na rugby: obranný a útočný, sú teda rozdelené podľa pozície, na ktorej hráte. Útočný je čo najviac oválny, aby sa vedel čo najrýchlejšie predierať. Obranný, ktorý používam aj ja ako obranca, má navyše vpredu ešte radlicu, aby mohol ostatných hráčov blokovať a nedovolil im sa ďalej pohnúť.

DSC_6430

 

VYDRŽÍ DO ŠESŤDESIATKY?

Čo sa týka systému rugby na vozíku, hráva sa liga alebo je celý systém založený len na (ne)pravidelne sa konajúcich turnajoch a prípravných zápasoch?

V štátoch, kde rugby pôsobí oveľa dlhšie, napr. v Česku (pozn. už 20 rokov), Nemecku či Rakúsku, už majú ligu. Je tam viac tímov a ligu si môžu dovoliť. V Maďarsku je len jeden tím, snažíme sa teda ligu kompenzovať práve turnajmi. Ale tak isto aj v Čechách, kde majú ligu, sa koná veľké množstvo turnajov.

Každý, kto sa v športe orientuje, určite vie, aké ťažké je presadiť sa napr. vo futbale zo Slovenska v niektorej z popredných krajín. Aké to je v rugby na vozíku? Vedel by si sa ty reálne dostať vyššie?

K takému miešaniu medzi tímami nezvykne dochádzať. Výnimku tvorili pred rokom na ME dvaja hráči, jeden z Fínska a jeden z Dánska, ktorí výrazne vynikali, a tých odkúpili do Ameriky. Takéto miešanie hráčov však na území Európy nie je, pretože každý štát má hráčov, s ktorými vie založiť tím a vie sa s nimi dostať na vyššiu úroveň.

Napriek tomu máš určite nejaké ciele. Aké sú to?

Momentálne je môj cieľ založiť tím na Slovensku. Hľadám hráčov, snažím sa vozičkárske rugby propagovať. Ale verím v to, že ak majú aj všetky okolité štáty svoje tímy, tak sa mi podarí zohnať dostatočný počet hráčov a začať budovať vozičkárske rugby aj na Slovensku.

Zo Slovenska robia tento šport, vrátane teba, dvaja ľudia. Aké je to náročné, či už z finančnej, alebo z časovej stránky?

Po finančnej stránke je tento šport náročný. Jeden vozík stojí okolo 6000 eur, bez neho tento šport nemožno hrať. A časovo… V Čechách je päť tímov, takže to nemajú časovo náročné, keďže nemusia toľko cestovať kvôli tréningom. Pre porovnanie, v Maďarsku je jeden tím (v ktorom pôsobím aj ja), a keď sa musíme zísť z celej republiky na tréning, tak to je časovo aj finančne náročnejšie. Ale dá sa to. Kto skutočne chce, čas si na to nájde, aj financie sa dajú zohnať, ako napr. zohnali ostatní hráči či už vo forme sponzorských darov a podobne.

Najnovšie si v Šali zorganizoval dokonca turnaj s názvom Slovakia Cup. Za aký tím si nastúpil a za aký hrávaš bežne mimo tohto turnaja?

Trénujem a hrám v Maďarsku, no hrám aj v českej lige ako hosťujúci hráč. Na turnaji, ktorý som organizoval, som hral v česko-slovenskom tíme. Je to tak, lebo týmto turnajom chcem spropagovať tento šport na Slovensku a keďže v našej krajine samostatný tím neexistuje a momentálne som, žiaľ, jediný aktívny slovenský hráč. Tak sme vytvorili takýto zmiešaný tím.

Do akého veku zvyknú hrávať rugbyoví hráči na vozíku? Aká zvykne byť hranica rugbyového dôchodku?

Ťažko povedať. Videl som hráčov z Poľska, ktorí mali takmer 60 rokov a stále hrali, a sú aj starší hráči v Kanade. Pokiaľ to zdravotný stav dovolí, dovtedy sa rugby dá hrať. Ak sa tomu človek aktívne venuje, hrať rugby do päťdesiatky-šesťdesiatky nie je problém.

DSC_6651