V živote človeka niekedy nastanú obdobia, keď potrebuje vo svojom živote zmenu. Niekomu stačí malá, ako napríklad, že si bude namiesto zemiakov dávať na obed ryžu, a niekomu je treba zmenu zásadnú. No a to sa stalo práve nám, mne a môjmu mužovi. My, obaja rodení hlavno-mešťania, sme sa po istej dobe a prerode z plafonárov na „naturalistov“, rozhodli presťahovať niekam, kde nás už nebude rušiť ruch veľkomesta. A tak sme sa odhodlali, že si kúpime chalupu na dedine.

Prínos sme videli hlavne v lacnejších bio-potravinách. Keďže si ich budeme pestovať sami, bude to veľké plus a všetci bio-konzumenti zo sídliska nám budú závidieť. Bio-potraviny z reťazcov sú predsa strašne drahé. No a hlavne, prinesieme vidiečanom nejakú kultúru a osvetu v podobe našich novodobých názorov a budeme ich učiť, čo je vo svete nové.

A tak sme sa teda presťahovali. Chalupa tak trocha na spadnutie, ale všetko sa časom zvládlo. Len pri prechode cez predsieň v čase dažďov musíte dávať pozor, aby ste nestúpili do odkvapového hrnca, ale inak je všetko tak ako má byť. Po troch rokoch sme konečne hotoví a bývame si ako králi. Ja sa starám o záhradku, pravidelne sadím a okopávam a muž sa zasa opatruje naše kozy. Oni sa pasú a on akože s nimi.

Jedného dňa môjho muža však osvietilo, že by nebolo zlé si zohnať i nejaké tie bio-vajcia. Veď je to hanba, že do omáčky z domácej zeleniny musíme vraziť vajce z obchodu. Tak si vravím, že má vlastne pravdu. No ale ako sa k takým sliepkam dostať. Na to on, že videl v letáku, ktorý samozrejme ešte ďalej recyklujeme v podobe toaletného papiera, oznam, že 10km od nás majú sliepky na predaj.

A ja ako akčná žena idem rovno po ne. Keďže od nášho prechodu na čisto ekologický spôsob života auto nevlastníme, tak som si povedala, že sa preveziem na bicykli a sliepky zveziem so sebou. Budem to mať namiesto ranného cvičenia jógy. Veď nejakú hydinu isto zvládnem aj na bicykli. Hneď po raňajkách som nasadla a hurá pre nových členov domácnosti, tak ako za starých čias v meste.

Stihla som to len tak tak, pretože som sa na kolesách dlho neviezla a navyše nikdy nie takú dlhú trasu naraz. Keďže bola nedeľa zatvárajú na farme skoro. Avšak pred obedom som už mala sliepky pekne naložené v recyklovanej škatuli s nápisom „Pečené kurča“ a uviazané na nosiči. Sliepkam sa v nej veľmi nepáčilo. Možno nemali dobrý pocit z toho, že ich sesternice sa v nej naposledy viezli pečené. A tak cestou striedavo vystrkovali hlavy, krídla a nahlas si pritom spievali.

Čo čert nechcel, cez dedinu som sa vracala práve v čase skončenia omše, keď sa všetky babičky a deduškovia a všetci dôležití ľudia z dediny lúčili vonku s pánom farárom. Za hlasného škriekania sliepok som si to pádlovala čo najrýchlejšie, aby som sa vyhla vyčítavým pohľadom, že sme zasa neboli v kostole. Už tak náš osvetový príchod neprijali domáci celkom podľa našich predstáv. Nepotrebujem predsa ďalšiu hanbu na krku.

Tak si to tak uháňam, keď v tom sa jedna z uväznených sliepok vyslobodila a vyskočila mi zo škatule rovno na plece. Za hlasného kotkodákania som iba zachytila udivené pohľady a trefnú poznámku jednej zo starších dám: „Aha! Sliepka na bicykli!!!“

Nemala som inú možnosť, ako bicykel odstaviť, sliepku chytiť a začať sa smiať spolu s davom. Odvtedy je nám na dedine ešte lepšie. Vďaka našim sliepkam sme sem konečne poriadne zapadli.

A zazvonil zvonec na šťastný koniec