Stolnotenista bez rúk, expretekár F1 aj slovenský šíp. Najsilnejšie príbehy z paralympiády

Paralympionici pod piatimi kruhmi v Riu de Janeiro a ich úspechy majú za sebou emotívne pozadie. Každý z nich si musel prejsť tvrdou cestou plnou bolesti, kým našli útočisko v športe. Redakcia magazínu Šport je život vybrala najemotívnejšie príbehy na paralympijských hrách v brazílskom Riu.

0
230
Ilustračné foto - Na snímke japonskí paralympionici nesú národnú vlajku počas záverečného ceremoniálu XV. paralympijských hier na štadióne Maracana v Riu de Janeiro 18. septembra 2016. O štyri roky sa bude paralympiádia konať v japonskej metropole Tokio. FOTO TASR /AP

1Ibrahim Hamadtou (stolný tenis)

O ruky prišiel ešte ako 10-ročné dieťa pri vlakovej nehode, trvalo mu tri roky, kým sa so svojím zdravotným hendikepom zmieril a vrátil sa medzi ľudí. Kamaráti ho prehovorili, navrhli mu hrať futbal, kde mohol využiť zdravé nohy. „Futbal je však príliš nebezpečný, keď nemáte ruky. Keď spadnete na zem, nemáte šancu sa ochrániť,“ vysvetľuje Egypťan Hamadtou.

Na bolesť teda zabúdal pri inom športe – stolnom tenise, raketu si však nepripevňuje k telu ako ostatní športovci s podobným postihnutím, ale ju drží v ústach, loptičku si zase nadhadzuje nohou. „Tri roky mi trvalo, kým som sa naučil ovládať raketu,“ spomína Ibrahim na ťažkosti z úvodu svojej stolnotenisovej kariéry.

Šport však nerobí len preto, aby sa nenudil, Hamadtou má v zbierke aj viacero úspechov, možno spomenúť najmä dve striebra z afrického kontinentálneho šampionátu z rokov 2013 a 2015. Podarilo sa mu prebojovať na paralympiádu v Riu, čím si splnil veľký sen. Napriek tomu, že prehral všetky zápas a vypadol už v základnej skupine, je označovaný za hrdinu. „Nie všetky prehry sú prehrami. Niekedy síce prehráte, ale zároveň vyhráte, pretože pri tom získate skúsenosti a vedomosti. V Riu som získal oboje.“

Späť