Žena s veľkým Ž

Keď som ju uvidela prvýkrát, nikdy by mi nenapadlo, čo táto na prvý pohľad útla a krehká žena dokáže. Počas rozhovoru som mala veľmi dobrý pocit, akoby ma neustále nabíjala energiou. Katarína Jobbágyová, niekoľkonásobná majsterka Slovenska v paradrezúre, okrem tréningov a účasti na rôznych súťažiach a paralympiádach po celom svete stíha fungovať ako motivátorka a sociálno-právna poradkyňa – čiže pomáha ľuďom, nielen telesne postihnutým, riešiť niekedy až existenčné problémy. Vyštudovala dve vysoké školy a pôsobila ako stážistka v Indii.

0
350

Na začiatok by sme našim čitateľom mali vysvetliť, o čom vlastne paradrezúra je, ako sa líši od tej klasickej a ako sa rozdeľujú jednotlivé kategórie. Skúsite nám to v krátkosti vysvetliť?

Paradrezúra je drezúra, tá predložka para znamená, že ju robia telesne hendikepovaní jazdci. Sme tam rozdelení do piatich skupín, teda v podstate do štyroch, ale tá prvá skupina je ešte rozdelená na A a B – ja jazdím v skupine 1A, čo je skupina najťažšie postihnutých jazdcov a my jazdíme iba v kroku. V skupine 1B sa jazdí krok a zopár klusových partií, v skupine 2 sa jazdí najmä v kluse + zopár krokových partií, v skupine 3 sa jazdí krok + klus + cval, ale zhruba na úrovni drezúry L, a v skupine 4 sa jazdí tiež krok + klus + cval, ale na úrovni drezúry S. To už je také náročnejšie a tam patria aj jazdci, ktorí majú minimálne telesné postihnutie.

Čo znamená skupina L a S?

Je to stupeň výcviku koňa – L je od slova ľahký, čiže ľahký stupeň náročnosti o niečo vyššie ako základný výcvik a skupina S – je stredný stupeň, čiže sú tam ťažšie veci.

Čo sa hodnotí v súťažiach, máte tam aj nejakú voľnú jazdu?

Áno, voľná jazda je vo všetkých skupinách a je to jazda na hudbu, kde si musíme urobiť choreografiu tak, aby to do seba zapadalo. Sú tam viaceré povinné figúry, napríklad figúra 8 – je to osmička zložená z dvoch osemmetrových kruhov, ďalej sú to desaťmetrové kruhy, voľný krok minimálne 20 metrov a zvyšok si tam môžeme dať rôzne figúry podľa seba, ale máme napríklad aj zakázané figúry, ktoré by boli moc náročné a dokonca by nás za to mohli aj vylúčiť.

Platí zákaz týchto figúr pre všetky kategórie rovnako?

Každá skupina má určité zakázané figúry podľa obťažnosti prevedenia.

Keďže pracujete s koňmi, tak máte určite rada zvieratá. Viete povedať, prečo ste si vybrali práve kone a ako ste sa k nim vlastne dostali?

Kone milujem odmalička (smiech). Nikdy neviem odpovedať, prečo práve kone, ale vždy ma fascinovali, tak isto, ako keď majú ľudia radi napríklad psy alebo mačky, nevedia prečo, jednoducho to tak cítia. Čo sa týka veku, začínala som, keď som mala 13 rokov, a to formou hipoterapie, pretože som raz videla reportáž, že v zoologickej záhrade sa to robí, tak som dovtedy otravovala mamu, aby ma tam zobrala, až nakoniec našla kontakt a išli sme. Mne to však nestačilo a chcela som jazdiť sama, tak som si tam nejak vyprosila, aby ma zobrali do jazdeckého kurzu, v ktorom som sa naučila jazdiť samostatne.

IMG_0592Kde teraz trénujete? Koľko máte koní – jedného či viac?

Momentálne trénujem v Stupave. Mám dva kone, z toho kobylka Lilly je môj prvý vlastný kôň a pretekala som s ňou pred niekoľkými rokmi. Teraz mám na preteky iného koňa – volá sa Fredy a s ním pretekám posledné tri roky. Lilly si teraz na seba zarába sama, pretože sa na nej učia jazdiť deti a tým pádom už nie je vhodná na súťaže. Na Fredym jazdím len ja a moja trénerka.

Ako prebiehajú súťaže?

V skupine 1 a 2 na začiatku rozjazdí koňa tréner a trocha ho rozohreje a pripraví, predsa len sú tam jazdci, ktorí majú ťažké fyzické postihnutia a koňa by nedokázali rozpohybovať tak, ako je potrebné. Napríklad jednotkári by nemali ani klusať, ani cválať, i keď niektorí to vedia, ale nemali by (smiech). Kôň si teda vybije energiu a uvoľní sa, aby potom pod nami nevymýšľal. Pripravovať sa môžeme pol hodinu až hodinu, ale tréner môže na koni jazdiť maximálne 15 minút. Potom sa už súťaží v jednotlivých kategóriách.

Na akých súťažiach ste sa doteraz zúčastnili?

V podstate na všetkých, na ktorých sa dalo (smiech). Je to niekoľko majstrovstiev Európy, majstrovstiev sveta a teraz idem už na druhú paralympiádu. Bežne sa zúčastňujem na vysokoúrovňových pretekoch po celom svete.

Určite ste získali viacero ocenení, ktoré z nich si najviac vážite?

Na paralympiáde v roku 2008 som bola siedma, a to ani nebol môj kôň, ale požičaná kobylka z Maďarska, ktorá nebola drezúrna, ale parkúrová, a trénovala som s ňou len pár týždňov pred paralympiádou. Potom je to tretie miesto z majstrovstiev Európy 2005 – za voľnú jazdu na hudbu. Som niekoľkonásobná majsterka Slovenska a mám prvé až tretie miesta z medzinárodných pretekov.

Máte aj nejakú pikošku z paralympiády z roku 2008?

Jazdecké hry boli v Hongkongu, ostatné športy boli v Pekingu a vždy, keď sme si vyšli do mesta vo voľnom čase, tak síce Číňania ani moc nie, ale Indovia boli zo mňa úplne mimo, usmievali sa na mňa, chceli nadviazať kontakt, nevedeli zo mňa oči spustiť – modrooká blondínka (smiech).

Na aké súťaže sa momentálne chystáte? Prvé bude asi Rio, však?

Áno, momentálne je to Rio, kam ideme všetci dokopy – celý paralympijský tím, akurát kôň letí extra (smiech).

Okrem paradrezúry ste stihli vyštudovať právo, medzinárodné vzťahy a diplomaciu, pôsobili ste aj v Indii. Určite ste vyskúšali aj indické koníky, však?

V Indii som bola dvakrát, prvýkrát na mesiac na stáži a druhýkrát na dva týždne a bývala som u rodiny kamaráta, ktorý ma pozval. Mal farmu a na nej dva marwarské kone, čo je indické národné plemeno. Obidve to boli kobylky, tak som si išla zajazdiť do ryžových polí pri západe slnka.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Ako sa pripravujete na Rio? Trénujete viac? Ako to je počas a mimo sezóny?

Počas sezóny alebo aj mimo sezóny je normálny tréningový plán trikrát do týždňa. Zhruba dva týždne pred pretekmi zintenzívnime a je to tak štyri, päť, niekedy aj šesťkrát do týždňa. Po pretekoch si kôň potrebuje oddýchnuť, pretože súťažíme po celej Európe a minimálne dva dni sa len cestuje, takže týždeň oddychujeme. A potom zase nabehneme na tie tri dni v týždni. Dĺžka trvania tréningu závisí od toho, aký je kôň a ako to s ním v daný deň ide. Keď je veľmi dobrý, tak niekedy stačí aj 20 minút, ak mu to nejde, trénujeme aj 40 minút, ale maximálne hodinu, pretože aj kôň je už potom z toho otrávený.

Pri jazdení totiž treba zohľadniť mnoho vecí. Kôň musí mať v určitom uhle hlavu, krk či chrbát. Pri figúrach musí byť patrične ohnutý, pri rovných čiarach musí byť patrične rovný, musí mať krok určitého tempa, určitej dĺžky a nie vždy je mu to príjemné… niekedy môže mať svalovicu alebo zatuhne na jednej či druhej strane, takže aby to bolo dokonalé, treba to stále precvičovať, a keď to ide v jeden deň, neznamená to, že na druhý deň to pôjde tak isto.

V rámci svojej prípravy chodím vždy jeden deň plávať a druhý deň do posilňovne a takto to striedam. Čo sa týka stravy, ja sa stravujem celý rok zdravo, takže stravu meniť nemusím.

Takže keď idete na súťaž, tak je to určitý vabank?

No, na tej súťaži je kôň úplne iný ako v tréningu. Väčšinou je horší, čiže to, čo robil dobre v tréningu, v súťaži robí horšie a napríklad mám problém viesť ho určitým smerom alebo určitým spôsobom. Ale raz sa mi stalo, že na súťaži bol úplne skvelý, a to, čo mu nešlo v tréningu, mu na súťaži išlo perfektne. Ale väčšinou je to o tom, že v súťaži sa objavia také veci, ktoré sme si nemohli predtým nacvičiť, a preto je o trošku horší.

Ako hendikepovaný športovec používate nejaké špeciálne pomôcky?

Áno, môžeme mať špeciálne kompenzačné pomôcky, napríklad slučky na liacach, aby sa nám nevyšmykli (ak máme problém držať liace), alebo niektorí jazdci sa môžu priviazať k sedlu, ale len suchým zipsom – aby sa v prípade nejakej nehody alebo pádu dokázali odopnúť a kôň ich neprivalil.

Na záver, keďže ste už jednu paralympiádu absolvovali, ako to tam prebieha?

Na začiatku máme veterinárnu prehliadku a potom máme pár dní na tréning a aklimatizáciu. Tu budeme mať zhruba osem až desať dní. Potom sú už preteky, ktoré trvajú vždy tri dni. Prvý deň je súťaž tímov, kde, samozrejme, môžu jazdci jazdiť aj samostatne. Ja som sama za Slovensko, nemám žiaden tím, ale súťažím a aj to sa počíta. Na druhý deň je súťaž individuálnych jazdcov, kde súťaží každý sám za seba. Výsledky z prvého a druhého dňa sa zrátajú a podľa nich sa dá kvalifikovať na voľnú jazdu na hudbu. Kedysi bývala táto jazda povinná, ale teraz sa už na ňu treba kvalifikovať. Vždy sa berie prvých sedem najlepších jazdcov.

Aké máte ciele a očakávania?

Samozrejme umiestniť sa čo najlepšie (smiech) a uvidíme, akú náladu bude mať Fredy v Brazílii, čím ma zase prekvapí.

Držíme Vám palce 🙂

ZANECHAŤ ODPOVEĎ