- Reklama -

Už druhý deň sa cítim totálne zničený. Sotva sa plazím ulicou, čochvíľa posedávam a celkovo mám pohyb ako stará žena. Pritom ľudia, čo ma poznajú, vedia, že len veľmi ťažko obsedím. Moja indispozícia je však len dočasná. Telo sa totiž spamätáva z predvčerajšieho polmaratónu. A aj keď to bol riadny „záhul“, stálo to za to. Koniec koncov, istotne to poznáte – keď zabehnete svoj najlepší čas v živote, pozitívne emócie musia zákonite prevládať.

Metropola Islandu Reykjavík hostila v sobotu 18. augusta svoju najmasovejšiu športovú akciu v kalendárnom roku. Na programe bol totiž už po 35-krát známy Reykjavík Maraton (a pridružené behy). Ulice tohto inak relatívne pokojného mesta zaplavili tisíce nadšencov z celého sveta s cieľom posunúť svoje hranice, prípadne sa len zabaviť spolu s ostatnými účastníkmi. Ja som sa rozhodol byť súčasťou tohto cirkusu niekedy vlani na jeseň, pričom pôvodný cieľ bolo pokoriť magickú maratónsku hranicu. Mal to byť aj taký darček k narodeninám, ktoré som oslávil dva dni po pretekoch. Napokon, navštíviť Island ma vždy lákalo a popri tom sa ešte zúčastniť aj etablovaného podujatia s mnohoročnou tradíciou…Znie to pekne, však? Ako to ale už býva zvykom, osud to zariadil trošku inak. No vlastne ani plán B nedopadol vôbec zle.

Postupnými krokmi až k polmaratónu

Na behanie (a vraj aj na písanie) mám mať talent. Tak aspoň tvrdia kamoši, rodina či známi. Pravdou však je, že srdcovkou u mňa vždy bol, a asi aj zostane, futbal. A hoci som ho roky aktívne hrával, na ihrisku som nikdy nedosiahol nejaké extra úspechy. Ak by som sa ale venoval vytrvalostnému behu, pravdepodobne by to bolo o inom. V detských, respektíve tínedžerských časoch som povyhrával zopár školských súťaží, no nikdy som to nejako extra neprežíval. Iste, človeka to poteší, no bral som to len ako doplnok k futbalu. Postupne som však skúsil pár bežeckých eventov (Bratislava Night Run, We Run Prague, UFO Vertical Sprint) a jedného dňa som sa rozhodol vyskúšať polmaratón. Konkrétne ten v Budapešti, edícia 2015.

Ako som zabehol maratón
Zdroj foto: Marathon-Photos.com

Na Budapešť som trénoval tvrdo, disciplinovane a aj s vášňou. Navyše v deň pretekov mi vyšlo prakticky všetko a čas 1:26:57 ma veľmi potešil. Zároveň som sa utvrdil v tom, že pri dostatočnej a kvalitnej príprave dokážem konkurovať aj najlepším amatérskym, respektíve poloprofesionálnym bežcom.

A tak znova uplynul nejaký ten čas, pričom som opäť zatúžil po novej výzve. Polmaratón som si mohol už úspešne odškrtnúť, tak potom čo ďalšie? Jedine maratón!

Voľba teda padla na už spomenutý Reykjavík, pričom na prípravu som si vyhradil zhruba polrok. Predsa len, pred takou vzdialenosťou musí mať každý bežec rešpekt.

Dodnes mám v čerstvej pamäti, ako som v polovici februára bežal v rámci úvodného tréningu v hustom snehu na Devínsku kobylu a doma som potom pochyboval, či vôbec mám na to, pokoriť kráľovskú porciu kilometrov. Postupne si však telo zvykalo na čoraz väčšiu záťaž, čo mi vlievalo optimizmus.

Ako som zabehol maratón
Zdroj foto: Marathon-Photos.com

Zmena plánu

Avšak zhruba po mesiaci intenzívneho tréningu sa ozval môj starý problém so slabinami (lebo veď roky futbalu), pričom bodavá bolesť bola pri behaní čoraz horšia. Začal som preto chodiť aj ku kamarátovi – fitness trénerovi, nech skúsime posilniť postihnuté partie. Problémové miesto sa však sem-tam ozývalo aj naďalej a začínal som mať pocit, že bežať maratón s „polozdravým“ trieslom by bol až priveľký risk. Plus by mi bolo ľúto, keby som musel z pretekov odstúpiť kvôli zraneniu. Niekedy v máji teda muselo prísť k nevyhnutnému kroku – skrátil som vzdialenosť na polovicu.

Čakal ma tým pádom druhý polmaratón v živote. Jasné, trochu ma škrelo, že nedám maratón, no vnútorne som cítil, že ide o správne rozhodnutie. Napokon, zdravie máme len jedno a hnať sa silou-mocou iba za pokorením pseudorekordov…Rýchlo som sa teda mentálne nastavil na novú, kratšiu vzdialenosť. Okrem toho ma motivovalo pokúsiť sa prekonať čas spred troch rokov. A to aj napriek tomu, že na Islande budú čakať na bežcov asi náročnejšie klimatické podmienky.

Ako som zabehol maratón
Zdroj foto: Marathon-Photos.com

Deň D

Nemýlil som sa a oproti krásnemu, slnečnému víkendu z Budapešti spred troch rokov boli dané klimatické podmienky v Reykjavíku oveľa náročnejšie. Navyše teplotný skok z tropickej Bratislavy (strednej Európy) do najsevernejšej metropoly suverénneho štátu na svete, bol enormný. Na Island sme sa aj s bratom vybrali pár dní vopred, nech sa stihnem trochu aklimatizovať. Mohlo to však „vypáliť“ aj opačne – že prechladnem a v sobotu budem na štarte polovičný.

Našťastie, po prvých dvoch dňoch som si privykol na tamojší chladný vzduch aj vietor. Len škoda, že práve v sobotu ráno hlásila predpoveď počasia najnižšie hodnoty. Štart bol naplánovaný už na 8:40 ráno, pričom teplota bola len okolo 9C a rozhodne som tak nečakal úplne pohodové preteky. Účastníci maratónu a polmaratónu sa postavili na štart spolu, po nás prišli na ďalšie kategórie (10 km, štafety, detské behy). Ako vlani, aj tento rok vyprevádzala bežcov na trať známa pieseň Beautiful Day od írskej kapely U2 a zostávalo už len veriť, že sa nikto nezraní a každý si preteky užije.

Ako som zabehol maratón
Zdroj foto: Marathon-Photos.com

S vypätím posledných síl do cieľa

Prvé kilometre boli relatívne pomalšie, teda aspoň sa mi zdalo. Na druhej strane, bežal som si svoje. Nechcel som sa držať tej alebo onej skupiny. Skôr som rozmýšľal ako si rozumne rozložiť sily. Tušil som však, že predo mnou veľa súperov nie je.

Čo sa týka atmosféry, z trate nešla taká energia ako v Budapešti, no aj komornejšie prostredie bolo k účastníkom mimoriadne žičlivé. Dobre naladení domáci stáli pred svojimi obydliami a varechami nás buchotom do hrncov povzbudzovali J Netradičné, no rozhodne milé. Postupne som sa rozbiehal a prvých 10 kilometrov mi ušlo výborne. Medzičas 39:37 bol slušný a v duchu som si vravel, nech skúsim udržať aspoň takéto tempo. Vedel som ale, že už čochvíľa budeme bežať popri promenáde, kde bude od mora silno fúkať.

Našťastie, trať znova lemovali diváci (tentoraz už skôr turisti) a v chladnom počasí nám svojím povzbudzovaním dodávali potrebnú energiu.

Ako som zabehol maratón
Zdroj foto: Marathon-Photos.com

Zhruba od 15. kilometra som začal pociťovať prvé známky krízy. Málokedy sa mi to pri pretekoch stáva, no začínal som cítiť, že sily ubúdajú a do cieľa je ešte stále relatívne ďaleko. Achillovka aj zadný stehenný sval sa ozvali. Predsa len, betón nie je práve ideálny bežecký povrch. Aspoň, že triesla poslúchali. Na druhej strane, videl som, že moji súperi tiež bojujú sami so sebou. Keď som už konečne zazrel v diaľke cieľovú rovinku, snažil som sa ešte „hodiť“ záverečný šprint a vyžmýkať zo seba posledné zvyšky síl. Ono, obrovsky mi pomohla časomiera, kde som zbadal hodnotu 1 hodina a 21 minút. Teda super čas! Skúsil som ešte zašprintovať, čo to šlo, aby som sa napokon zastavil na hodnote 1:22:21. To znamenalo v konečnom účtovaní 19. miesto. Čistý čas, tzv. chip time (1:22:09) bol ešte o jedno miesto lepší.

V duchu som si povedal, že super, dal si do toho všetko. No inak som bol v tej chvíli rád, že stojím ako-tak na nohách. Človek sa začne vnútorne tešiť až neskôr, keď už únava a emócie trošku opadnú. Samozrejme, čas aj výkon ma ohromne potešili, no asi najlepšie bolo aj tak to, že som v deň pretekov dokázal „predať“ viac-menej všetko odtrénované úsilie. Snáď videli tam hore môj výkon aj dvaja špeciálni ľudia, ktorí patrili medzi mojich skalných fanúšikov a úprimne sa vždy tešili z mojich výkonov. A hádam by mi aj odpustili, že som nedal maratón, ale iba kratšiu verziu. Na druhej strane, dva polmaratóny sú vlastne aj tak akoby jeden maratón 🙂

PS: Samotný Island je mimoriadne zaujímavá krajina, ktorá stojí za návštevu. Ak by som mal spomenúť všetky pekné miesta a atrakcie, bolo by to na ďalší článok. Takže rozhodne odporúčam!

Nenechaj si újsť náš nový športový katalóg plný skvelých produktov aj pre bežcov.

- Reklama -