Jej príbeh je plný úspechov, ale aj úskalí, ktoré musela prekonávať na ceste za medailami. Reč je o hviezdnej slovenskej biatlonistke Anastasii Kuzminovej.
Za manželom
„Tak ako ryba si hľadá lepšiu vodu, tak aj človek si hľadá, kde je mu lepšie,“ vysvetľovala Kuzminová odchod z Ruska na Slovensko. Do krajiny, kde dosiahla najväčšie úspechy vo svojej bohatej kariére, ju zlákala láska aj prinútili okolnosti.
Rodáčka z Ťumeňa sa zaľúbila do krajana – bežca na lyžiach Daniela, ktorý v Banskej Bystrici býval od roku 1999. Zoznámili sa doslova v oblakoch – na sústredení v roku 2006 v lanovke na ľadovec Dachstein, kam sa Kuzminovci dodnes chodia lyžovať. Daniel Anastasii v plnej kabínke uvoľnil miesto na sedenie, láska na prvý pohľad rozkvitla a v roku 2007 sa zobrali.
„Obaja pochádzame z opačného konca Ruska. Ja z Ťumenskej oblasti, Daniel z Kamčatky. Zoznámili sme sa v Rakúsku a žijeme na Slovensku. Tak to chcel osud,“ okomentovala vtipne vzťah s manželom biatlonistka.
Nielen láska presvedčila Nasťu, aby sa presťahovala do Banskej Bystrice a pretekala za Slovensko. V roku 2007 sa páru narodil syn Jelisej a práve počas mesiacov po pôrode sa rozhodlo o tom, že Kuzminovej kariéra nebude pokračovať pod ruskou, ale slovenskou vlajkou.
TIP PRE VÁS: Slovenské NAJ na zimných olympiádach
Namiesto kojenia mala trénovať
Kuzminová totiž dostala pozvánku na sústredenie ruského tímu, čo bolo v tom čase pre ňu nepredstaviteľné, veď Jelisej mal len pár mesiacov. Prednosť dostala rodina. „Hneď ako som otehotnela, šiel šport v mojom živote na vedľajšiu koľaj. Chcela som byť predovšetkým matkou, byť čo najviac s dieťaťom a čo najdlhšie kojiť,“ hovorila Nasťa.
Ruskí tréneri to nevedeli, resp. nechceli pochopiť, a tak biatlonistka nikam necestovala. V Rusku ju z reprezentačného tímu vyškrtli.
„Po narodení syna Jeliseja mi oznámili, že maximálne tri mesiace môžem kojiť. Povedali mi, že podľa výskumov taká doba stačí, potom sa musím zapojiť do tréningového procesu, odísť na sústredenie, a potom na preteky. Na to som nebola pripravená, pre mňa to bolo neprijateľné riešenie. Slováci moje materské potreby pochopili a Jeliseja som kojila do šestnástich mesiacov, do septembra minulého roku. Mohla som trénovať s manželom, čo mi pomohlo psychicky,“ odkryla Kuzminová.
V tom čase bol ruský biatlon na vrchole a nemal núdzu o pretekárov, a tak nechať odísť 23-ročnú Kuzminovú nebol až taký problém. „Myslím si, že v Rusku by som nedokázala siahnuť na medailu. Po narodení dieťaťa som nemala miesto v prvom tíme. Necítila som žiadnu podporu. Šesť mesiacov som hľadala pomoc, ale nenašla som ju, preto som sa rozhodla reprezentovať inú krajinu,“ dodala Nasťa.
V Rusku strácala chuť
Kuzminovej manžel Daniel zašiel za terajším šéfom slovenského biatlonu Jurajom Sanitrom, či by zväz nemal záujem o biatlonistku, dovtedy súťažiacu za Rusko. Meno Šipulinová, čo bolo Kuzminovej priezvisko za slobodna, mu vtedy nič nehovorilo. Nebral tú ponuku príliš vážne, keď však listoval v histórii a zistil, že Nasťa je juniorská majsterka sveta, pochopil, že investovať sily do tejto biatlonistky sa oplatí. Kým Kuzminová získala slovenský pas, proces vybavovania trval dlhých desať mesiacov.
Kuriózne vyznieva po rokoch aj snaha Kuzminovej muža Daniela zistiť, aké šance má Nasťa štartovať na majstrovstvách sveta. V Rusku totiž bola nominácia oveľa prísnejšia a pretekári si miesto vybojovali výsledkami na pretekoch Svetového pohára. Kuzminová bola hneď po prvých štartoch najlepšia zo slovenských biatlonistiek, no v decembri ešte netušila, či má šancu nastúpiť na MS v kórejskom Pjongčangu, kde napokon získala striebro.
„Spomínam si, ako som potom zašiel za trénerom opýtať sa, aká je šanca, aby Nasťa štartovala na majstrovstvách sveta. A on nechápal, prečo sa to pýtam. Ak bude vraj štartovať vo Svetovom pohári, tak ide aj na majstrovstvá,“ spomínal Kuzmin. Zatiaľ čo v Rusku vyberali pretekárov z veľkého tímu, Slovensko malo na MS štyri miestenky.
Biatlonistka neskôr priznala, že v ruskej reprezentácii strácala chuť na šport, tlak na ňu bol obrovský. Keby neprišiel odchod na Slovensko, možno by s biatlonom sekla a nedosiahla úspechy, ktoré v ďalších rokoch zožala. „Bola som pred voľbou, či budem pokračovať v kariére v zahraničí, alebo s biatlonom úplne skončím,“ povedala Kuzminová na rovinu ruským novinárom.
Rodičia ju nechceli pustiť preč z Ruska, keď však pochopili, že je na Slovensku šťastná, súhlasili a začali ju podporovať. Nasťa zaskočila aj brata Antona, ktorý sa taktiež venuje biatlonu.
TIP PRE VÁS: Od biatlonu nechcem mať pokoj ani v čase voľna
„Nečakal som to. Nechcel som, aby odišla z Ruska, ale na druhej strane ju za to nemôžem súdiť. Sama sa rozhodla. Má na Slovensku novú rodinu, takže je to pochopiteľné. Asi jej zmena prostredia a krajiny naozaj pomohla. Začala nový život, nikto jej nerobil zbytočné problémy. Určite má viac voľnosti,“ hovoril.
Dostávala minimálnu mzdu
So slovenskými pretekárkami trénovala ešte ako Ruska. Prvé preteky za Slovensko absolvovala ešte s „teplým“ pasom. V jeden deň si ho prevzala, na druhý už pretekala so slovenským občianstvom na IBU Cupe.
Kto by si myslel, že Kuzminová mala po príchode na Slovensko vytvorené kráľovské podmienky, je na omyle. „Dnes si mnohí myslia, že Slováci kúpili Nasťu za horibilné sumy. Nie je to pravda. Nasťa prvý rok trénovala s reprezentáciou a dostávala minimálnu mzdu. Okolo 230 eur mesačne,“ spomínal Daniel Kuzmin pre ruský denník Sport Expres, jeho slová potvrdil aj Sanitra: „Nasťa nemala od začiatku ideálne podmienky. Naozaj na začiatku trénovala doslova za niekoľko eur.“
Pod Tatrami napriek skromným podmienkam našla Kuzminová nadštandardnú podporu a srdečnosť ľudí, zaujímavo to vyzeralo aj v tíme. „Dievčatá v tíme mi pomáhali aj ako pestúnky. Tešilo ich, že majú po svojom boku matku-športovkyňu, ktorá chce v biatlone ešte niečo dokázať. Aj oni mi boli veľkou oporou,“ spomína Kuzminová, ktorú materské povinnosti predsa len niečomu priučili a zúžitkovala ich aj v športe:
„Sú situácie, keď byť matkou a zároveň športovkyňou nie je pohodlné. Prevažujú však pozitívne veci. S deťmi sa naučíte vytrvalosti a trpezlivosti a, samozrejme, máte z nich obrovskú radosť.“
Nasťa sa nezlepšovala len na snehu, tvrdo musela pracovať aj na učení slovenskej hymny, ktorú si zaspievala na pódiu po zisku zlatej medaily veľakrát. Prvý cenný kov za Slovensko získala na MS 2009 v Pjongčangu, v behu s hromadným štartom získala striebro, na majstrovstvách Európy v ruskej Ufe spievala dvakrát hymnu po zlate v šprinte aj stíhacích pretekoch.
„Napísala som jej slová na papier. Ak niektorému nerozumela, pýtala sa ma, čo znamená. Po večeroch sme si hymnu spievali spolu, ona aj sama,“ prezradila Natália Prekopová, Kuzminovej reprezentačná kolegyňa.
Koniec so slzami v očiach
Slovensku priniesla Nasťa úspechy, o ktorých sa nášmu biatlonu pred jej príchodom ani nesnívalo. Okrem medailí z majstrovstiev sveta pridala tri zlaté a tri strieborné z olympiád. Už po prvých úspechoch za Slovensko Rusi oľutovali, že si nechali utiecť pomedzi prsty takú pretekárku, akou je Kuzminová.
„Tí, ktorí nechali odísť Kuzminovú, by mali byť potrestaní ako zločinci,“ písal po olympijskom zlate Kuzminovej z Pjongčangu v roku 2018 ruský novinár Dmitrij Simonov. „Prvé slovenské zlato vyhrala Ruska,“ písali po Nastinom zlate z Vancouveru 2010 noviny Izvestija.
„Ťumeň môže byť hrdý, Anastasia, vo vlasti nedocenená, získala zlato pre Slovensko. Za víťazstvo dostane len 45-tisíc €, na rukách ju však bude nosiť celý národ,“ písal vtedy Sovietskij Sport.
Rusi si posúvali zodpovednosť, bývalý šéf ruského biatlonu Alexander Tichonov bol ten, kto spečatil jej odchod z rodnej krajiny na Slovensko: „Ja som podpísal jej odchod na Slovensko. Ale pýtal som sa trénerov, či ju potrebujeme. Všetci hovorili, že nie. Tak som ju bez problémov pustil.“
Kuzminová aj na Slovensku musela prekonať viacero úskalí, ktoré jej stáli v ceste za medailami. Či už to boli zranenia, ale aj situácia, keď hrozilo, že biatlonistka s rodinou prídu o byt tesne pred Vianocami 2015, keď sa s ňou súdil sponzor a hrozilo jej vysťahovanie z bytu. Nasťa sa na vrchol dokázala vrátiť aj po dvoch tehotenstvách.
Začiatkom októbra 35-ročná Kuzminová definitívne ukončila kariéru. Hoci trénovala individuálne a chcela pomôcť Slovensku ešte v tímovej štafete, na tlačovej konferencii so slzami v očiach oznámila definitívny koniec.
„Šport ako taký je pre mňa ako droga. Mnoho vecí mi bude chýbať. Členstvom v štafete som chcela dať fanúšikom nádej, že ma ešte uvidia na trati. Postupne sa okrem rodinných dôvodov objavili aj ďalšie. Tréningy som zvládala, ale v pretekoch to bolo náročné. Zdravotné problémy sa nabaľovali a nebola som schopná ich riešiť. Nechcela som byť na príťaž,“ dodala na záver kariéry Kuzminová.
