Na snímke slovenská trénerka USK Praha Natália Hejková v zápase A-skupiny Európskej ligy basketbalistiek Good Angels Košice - ZVVZ USK Praha v Košiciach 4. februára 2015. FOTO TASR – Milan Kapusta

 

Basketbal sa zmenil, pripúšťa sa väčší kontakt

V basketbale pôsobíte na trénerskej pozícii už takmer tridsať rokov. Čo sa v ženskom basketbale za ten čas zmenilo?

To, čo platilo pred tridsiatimi rokmi, dnes už v basketbale neplatí. Hráčky, ktoré vtedy hrali, by sa dnes veľmi ťažko presadzovali. Basketbal je dnes omnoho viac fyzický, samozrejme, že platí aj rozumnosť, ktorá platila aj vtedy, fyzicky to však bolo niečo úplne iné.

Môžeme teda povedať, že je dnes basketbal na oveľa vyššej fyzickej úrovni?

Je doslova na neporovnateľne vyššej úrovni, čo sa fyzickej stránky týka. Je to dané nielen tým, že sú hráčky fyzicky lepšie pripravené, aj zrozhodcovskej strany sa pripúšťa oveľa väčší fyzický kontakt.

Čo sa týka vašej trénerskej filozofie, zásad apokynov, ktoré ste vždy vštepovali hráčkam vkluboch, čoho ste sa držali, čo bolo základom tejto filozofie?

Tradičná otázka, no ťažko zodpovedateľná. Určite im vždy vštepujem, aby boli poctivé vo svojej práci. Okrem toho tam nesmie chýbať entuziazmus, pretože basketbal je hra abez toho nejde. Čiže, zanietenie, láska kbasketbalu, len tou pracovitosťou by to nešlo. Samozrejme, musí tam byť aj jedno, aj druhé.

Museli ste svoju filozofiu azásady prispôsobovať konkrétnemu klubu, hráčkam aich potrebám, alebo ste ich presadzovali bez ohľadu na tieto elementy?

Nedá sa hovoriť ozásadách, skôr oštýle hry. Ten som sa snažila vždy prispôsobovať danému klubu alebo reprezentácii. V Ružomberku to bolo niečo iné, tam sme si k vlastnému štýlu hry hľadali hráčky po Slovensku a tie sme vychovávali k obrazu svojmu.

Odhliadnuc od výnimočného 16-ročného trénerského pôsobenia vRužomberku, na ktorý klub spomínate najradšej ana ktorý by ste boli radšej zabudli?

Vpodstate na všetky kluby, vktorých som pôsobila, spomínam rada, azda až na španielsku Valenciu. Táto zastávka bola dosť nepríjemná, došlo tam k rozdeleniu nutného tandemu medzi trénerom a manažérom, hlavným problémom bola komunikácia.

Zakého dôvodu ku komunikačnému konfliktu prišlo?

Dá sa povedať, že si manažérka moju prácu vôbec nevážila. Presadzovala svoje názory anakoniec ich aj presadila, pretože mala väčšiu právomoc ako ja.

Po 16-ročnom trénovaní Ružomberka ste vďalších pôsobiskách vydržali maximálne 3 – 4 roky. Prečo boli tieto zastávky tak výrazne kratšie? Je vôbec možné vdnešnej modernej dobe športu a basketbalu zostať tak dlho na jednom mieste ako v prípade Ružomberka?

VRužomberku to bolo niečo extra, vďalších kluboch som mala zmluvu na dva – tri roky, bolo to aj z môjho pohľadu vyhovujúce, že to nebolo nejako extrémne dlho. V súčasnosti podpisujem zmluvu len na jeden rok. Je veľmi výnimočné, ak tréneri, hlavne v eurolige, zostávajú dlhšie ako jednu – dve sezóny na jednom mieste.

Vo Valencii ste mali problém smanažérkou, vyskytol sa však vo vašej kariére niekedy problém, či už sfanúšikmi, alebo s hráčkami, ktorý ste museli riešiť exemplárne?

Nikdy som nemala taký problém, pretože väčšinou to bolo tak, že sme boli jeden tandem manažér – tréner, tým pádom problémy nevznikali, náhľad bol jednotný. Preto sme sa snažili, aby medzi nás vhodne pribudla aj tretia časť, ktorou sú hráčky.

 

Finálové zápasy mám v hlave

Podľa čoho ste si v kluboch vyberali hráčky? Mali ste každú posilu dlhodobo zmapovanú alebo prišli aj spontánne rozhodnutia, keď ste si hneď povedali: túto chcem?

Dôležité pre mňa vždy boli ľudské vlastnosti, aj to mi naznačí, aká je to hráčka, snažila som sa zistiť, aká je ľudsky. Pri angažovaní som sa snažila vidieť hráčku vakcii. Musím povedať, že sa mi väčšinou darilo vytypovať si, či budú posily do daného tímu sedieť. Samozrejme, boli aj okamihy, keď sa mi to nepodarilo.

Môžete byť konkrétna apovedať príklad hráčky, pri ktorej ste si povedali, že angažovať ju bol omyl?

Nedá sa povedať, že šlo vyslovene oomyl, skôr sa niečo nepodarilo. Príkladom je minuloročné angažovanie Ivany Matović, alebo predtým vPrahe sme mali za krátku dobu dve hráčky, ktoré sa nám nepodarili. Niekedy sa teda stane aj chyba, no väčšinou je ten výber dobrý. Mala som mužstvá, kde som si veľmi vyberať nemohla a musela som robiť s hráčkami, ktoré som dostala.

Pokey Chatmanová Christie Sides Natália Hejková

Tridsať rokov trénovania znamená obrovské množstvo klubových aj individuálnych trofejí. Nemávate problémy smotiváciou na najbližšiu sezónu, na najbližší zápas? Čo vám pomáha?

Motivovať sa je jednoduché. Je to šport ačlovek chce, samozrejme, vyhrávať. Čo najviac astále. Aj v súčasnosti s tým nemám problém, hlavnou motiváciou je nejsť príliš nízko pod svoju latku, dokázať, že to viem.

Prekonať zisk treble sa nedá, vyhrali ste všetko, čo sa dalo. Nemôže práve to byť problémom vtéme motivácie?

Nemám stým vôbec problém, obhájiť treble je tiež veľký motív. Som profesionál, mojou motiváciou je okrem vyhrávania aj „doviezť“ hráčky do dobrej formy, naučiť ich niečo. Pozerať sa na hráčku, ktorú som niečo naučila, je veľké zadosťučinenie. Vzápase tohtoročných Majstrovstiev Európy v basketbale medzi Slovenskom a Srbskom jedno oko plakalo, pretože sme prehrali, druhé sa radovalo, pretože posledný kôš dala Petrović, ktorú mám v tíme. To sú momenty, keď sa človek teší, pretože prispel k tohtoročnej výkonnosti hráčky.

Veurolige ste získali celkovo päť titulov. Ktorý znich si ceníte najviac? Ktoré z víťazstiev bolo najťažšie dosiahnuté či najneočakávanejšie?

Veľmi náročné bolo získať euroligové tituly doma, celkovo boli tri – Ružomberok, Spartak Moskva aUSK Praha. Každý znich si vysoko cením, lebo prakticky okrem toho, že človek ide bojovať v domácom prostredí a bojovať o euroligový titul, je tam aj dodatočný stres, že práve doma sú očakávania obrovské. Zaujímavý bol určite prvý titul s Ružomberkom, naozaj to nikto nečakal. Potom sú tituly, ktoré sa zopakovali, ako tomu bolo trebárs so Spartakom Moskva. Mám to pospájané a vybrať z toho ten najcennejší je zložité. Každý bol veľmi radostný, najneočakávanejší bol ten posledný s USK Praha doma.

Všetkých päť finálových účastí veurolige ste premenili na tituly. Dokážete si každý zfinálových zápasov vybaviť, spätne si ich premietnuť?

Veľmi dobre si ich viem premietnuť, stále mám tie zápasy vhlave anosím obraz titulov jeden po druhom. Dokonca som typ, ktorý tieto zápasy na videu ani nepozerá, mám ich vo svojej videotéke, ktorú mám v hlave.

Po ceste euroligou až do finále musel byť práve posledný zápas mimoriadne stresujúci. Ako ste finálové zápasy prežívali, keď ste k titulu boli zrazu tak blízko, no zároveň veľmi ďaleko?

Našťastie, som človek, ktorý sa dokáže koncentrovať na zápasy. Nepripúšťam si nervozitu, inak by som nemohla vykonávať toto povolanie. Skôr som niekedy nervózna počas sezóny ako vo finálových zápasoch. Vnich sa snažím byť pomocníkom hráčkam, ktoré si to musia uhrať samé, vždy mám cieľ nepokaziť im to, naopak, pomôcť im, aby zápas vyhrali.

SUSK Praha ste vposlednej sezóne získali treble, t. j. všetko, čo sa dalo vyhrať, domácou ligou ste prešli bez prehry. Aké náročné bude takú úspešnú sezónu obhájiť? Nebojíte sa výraznejšieho neúspechu?

Bude to, samozrejme, veľmi zložité, každý po nás „pôjde“, očakávania sú obrovské. Keby som sa však bála, nemôžem ísť do ďalšej sezóny. Je pravda, že svedením USK Praha som sa dohodla už vjanuári na mojom pokračovaní. Teraz by bola zrejme najlepšia doba, keby som odišla na vrchole a nedožila sa ničoho ďalšieho, pretože po takejto úspešnej sezóne môže nasledovať už len pád dolu. Dodržím však slovo a budem pokračovať. Tak, ako sme za posledné tri sezóny stúpali hore, či už v českej lige, v ktorej máme z poslednej sezóny fantastické priemerné skóre zo všetkých zápasov 92 : 52, budeme sa snažiť udržať tento trend, aby sme neprehrávali, pretože mám pocit, že v domácej lige môžeme prehrať len vtedy, keď si to zaviníme samé. Uvidíme, ako to bude vyzerať v eurolige, budeme musieť bojovať o každé jedno víťazstvo. Dúfam, že hráčky, ktoré budeme mať v tejto sezóne, si budú vedomé, že sú obhajkyňami trofeje a že budú bojovať v každom zápase.

Keď prídete ako trénerka do nového klubu, dá sa výraznejší úspech veurolige dosiahnuť počas jednej sezóny alebo to nutne trvá dva – tri roky, t. j. dá sa úspech dosiahnuť hneď alebo ho aj vmodernom basketbale treba chvíľu budovať?

Najlepšie je chvíľu budovať tím, záleží však na tom, aké hráčky vtom konkrétnom klube sú. Keď som prišla do Moskvy, úspech sa dostavil hneď. Aj keď to nikto nečakal, tie hráčky boli natoľko dobré, že sa dal víťazný tím postaviť rýchlo. Teda, relatívne rýchlo, to znamená po polroku, lebo aj stými fantastickými hráčkami sme na jeseň počas mojej prvej sezóny prehrávali trebárs s CSKA Moskva o dvadsať bodov. Neskôr to bolo o desať, nakoniec sme ich vo Final Four porazili, nejaký čas tam teda treba, záleží na kvalite hráčok, či to dokážu hneď, alebo im treba dať jednu – dve sezóny a či treba dokonca dobudovať tím k nejakému obrazu, aby to fungovalo.

Váš terajší tím USK Praha môžeme vurčitom zmysle porovnať sKošicami v slovenskej extralige. Oba tímy sú vo svojich ligách absolútne bez konkurencie. Nemôže byť nevyrovnanosť ligy na vrchných priečkach negatívom či rizikom práve pre prvý tím a najmä pre trénerku, či už v motivovaní hráčok, alebo v rámci klubového neúspechu, čo sa dlhodobého hľadiska týka?

Je to dvojsečná záležitosť. Buď bojujete vlige sťažkými súpermi a potrebujete mať široký káder, ktorý zvládne dve súťaže a cestovanie, alebo máte ligu na to, aby ste dali šancu ďalším hráčkam a koncentrujete sa na euroligu, čo si myslím, že svojím spôsobom môže byť aj výhoda. Nevýhoda spočíva v tom, že rast hráčok môže byť pomalší, pretože tie zápasy sú slabšie. Nemyslím si však, že je to problém, ukazuje to aj naša reprezentácia, keď mladé košické hráčky, ktoré sa vyhrali v slovenskej lige a okúsili aj euroligu bez nejakého veľkého stresu, odovzdávajú veľmi dobré výkony aj v reprezentácii.

Slovenská basketbalová reprezentácia žien odštartovala v stredu 7. júla 2010 v Košiciach prípravu na augustovú kvalifikáciu o postup na majstrovstvá Európy 2011, ktoré sa uskutočnia v Poľsku. Prvý tréning absolvovali slovenské reprezentantky v Infinity aréne. Na snímke vľavo Anna Jurčenková a vpravo športová riaditeľka ženskej basketbalovej reprezentácie Natália Hejková počas tréningu slovenských basketbalistiek v Infinity aréne v Košiciach 7. júla 2010. FOTO TASR – Milan Kapusta *** Local Caption *** slovenská ženská basketbalová reprezentácia slovenské basketbalistky august kvalifikácia majstrovstvá Európy 2011 ME2011 ME 2011 Poľsko príprava štart začiatok basketbalistka basketbalistky hráčky športovkyne

Ak vydrží zdravie, prejdem ku žiačkam

Vniektorých športoch sa Slovensko dokáže vyrovnať svetu, viných ďaleko zaostáva. Ako je na tom naša krajina v ženskom basketbale v porovnaní so svetovou špičkou, či už na klubovej, ale aj na reprezentačnej úrovni?

Slovensko sa prispôsobilo podmienkam, ktoré vo svetovom aeurópskom basketbale fungujú. To znamená, že si ženský basketbal pomáha nielen zvlastných zdrojov, ale angažuje aj legionárky z celého sveta, najmä Európanky a Američanky. Vážim si, že slovenský ženský basketbal ako jeden z mála športov je, dá sa povedať, veľmi rozšírený, drží si latku vysoko a je pravidelným účastníkom majstrovstiev Európy. Na rozdiel od iných kolektívnych športov (futbal, hokej) je ženský basketbal určite najúspešnejším kolektívnym športom v histórii Slovenska.

Vklubovom ženskom basketbale držia Slovensko výraznejšie nad vodou len Košice. Nemyslíte si, že je to pre slovenský basketbal priveľké riziko? Zlyhanie Košíc totiž automaticky znamená zároveň aj zlyhanie Slovenska.

My nie sme veľká krajina na to, aby sme mali dva špičkové kluby. Keby hral ďalší klub európsky pohár, bolo by to, samozrejme, pozitívne. Je dobré, že ho hrával Ružomberok, bolo by dobré, keby ho teraz hrával okrem Košíc ešte niekto iný, aby tá konfrontácia bola. Kvôli tomu, že sme malá krajina, však môžeme mať euroligové družstvo len jedno. Je to tak aj vpobaltských krajinách, napr. vLitve. Euroligu hrávali z tejto krajiny predtým dve mužstvá, išlo to úrovňou veľmi dole, takže je naozaj zložité, aby také malé krajiny mali až dve družstvá v tejto súťaži. Ja dúfam, že Košice ešte dlho vydržia ťahať šnúru a držať latku vysoko, a keď odídu z európskej scény, že tu bude zase niekto iný, aby slovenský ženský basketbal stále bol na vrchole.

Okrem klubového trénovania máte skúsenosti aj stým reprezentačným, vyskúšali ste si trénovanie Slovenska a Ruska. Včom je najväčší rozdiel medzi trénovaním klubu a reprezentácie? Dokázalo vás trénovanie krajiny uspokojiť?

Je to, samozrejme, niečo úplne iné. Vklube ste shráčkami celý rok, môžete si s nimi vytvoriť nejaký vzťah, ktorý dokážete využiť. V reprezentačnom družstve je to krátka príprava, ak nemáte hráčky zo svojho družstva, potrebujete ich spoznať. Tá robota je veľmi krátka, nemusí sa to podariť, môže sa stať, že nedokážete zachytiť ich najlepšiu stránku. Neviem, čo ma viac uspokojovalo, hlas by som však dala klubovému trénovaniu, hoci trénovať reprezentáciu bolo zaujímavé a motivujúce, ale ťažké.

Síce menej ako vtrénovaní, ale ste známa aj v pozícii prezidentky basketbalového klubu BK Petržalka, kde ste zároveň trénovali aj žiačky. Rozmýšľali ste nad trvalým prechodom ktejto kategórii alebo ja na také rozhodnutie ešte stále priskoro, resp. k takému niečomu nepríde vôbec?

Myslím, že ktomu nakoniec dôjde, pretože to je symbolické, navyše si myslím, že človek by nemal úplne odísť zbasketbalu a ja to ani neplánujem. Vždy opakujem, že ma tešilo robiť s deťmi, na nich vidíte, že ten šport a pohyb majú rady, je im to dané práve tým detstvom. Človek zároveň vidí, ako sa pred ním zlepšujú, jeho práca je viditeľná veľmi rýchlo. Ak mi bude zdravie slúžiť, budem sa deťom určite venovať.

Konečne na tému vašej srdcovky – Ružomberka, ktorý ste počas šestnástich rokov trénovania dostali na výslnie. Ruža je však momentálne, rovnako ako ostatné tímy na Slovensku, vtieni Košíc. Nie je vám ztoho smutno? Myslíte, že sa Ružomberok dokáže niekedy vrátiť na vrchol?

Nevidím do klubu aneviem, ako sa vňom pracuje a čo sa tam deje. Môžem len spomínať na to, čo bolo, a to bolo krásne a plodné obdobie ružomberského trénovania. Ružomberku želám, aby sa dostal čo najďalej a vyriešil svoje problémy, ktoré momentálne má, ak nejaké má.

Trénerka basketbalistiek SCP Ružomberok Natália Hejková so svojím asistentom a manažérom družstva Jozefom Smolekom a trofejou pre najlepšie európske družstvo 8. apríla 1999 po finálovom zápase EL basketbalistiek s SFT Como v Brne Foto: Pavel Neubauer/TASR 607197/5

Po šestnástich rokoch avašom odchode to začalo vRužomberku upadať, kde bol najväčší problém a príčina úpadku?

Nedokážem to posúdiť. Keď som odtiaľ odišla, neviem, ako pokračovalo fungovanie klubu, akým smerom to išlo aani som sa oto veľmi nezaujímala.

Ružomberský tím ste vybudovali prakticky zničoho adostali ste sa s ním až na samotný vrchol. Prečo bol Ružomberok pod vaším vedením taký úspešný?

Základ úspechu bol vtom, že sa našli vRužomberku v danom momente ľudia, ktorí mali „drive“ a ktorí chceli dosahovať úspechy. Podaril sa nám aj zázrak, že sme v tej chvíli mali také talenty, aké sme tam mali. Vždy budem hovoriť, že okrem titulov, ktoré sme s Ružomberkom dosiahli, je pre mňa zázrak, že v roku 1992 boli na olympiáde v Barcelone tri rodené Ružomberčanky spolu v tíme, čo pokladám za jeden z najväčších úspechov ružomberského basketbalu.

Najbližšiu sezónu sa opäť predstavíte na lavičke USK Praha, čo bolo už od januára známe, keď prišlo kpredbežnej dohode. Aké sú vaše ciele na najbližšiu sezónu?

Samozrejme, že chceme obhájiť pohár atitul vdomácej lige. V eurolige nás bude každý považovať za jedného z favoritov, ale musím povedať aj to, že za posledné roky sa nikomu obhájiť titul v tejto súťaži nepodarilo. Od Spartaku Moskva, ktorý to zvládol ako posledný, to nikto iný v eurolige nedokázal. Ja budem spokojná, keď nepôjdeme príliš nízko a budeme bojovať o tie najvyššie priečky. Final Four by pre nás bolo super, pretože tím bude obmenený, budeme hrať bez dlhoročných opôr, akými boli Vítečková či Veselá.

Viackrát ste sa vyjadrili vzmysle, že trénovanie je vyčerpávajúce avy už nie ste najmladšia. Dá sa vôbec po toľkých rokoch na tejto pozícii niečo plánovať alebo sú vaše rozhodnutia vyslovene spontánne podľa toho, ako to v tom danom momente cítite?

Nikdy som nebola nejaký veľký plánovač, som skôr človek rýchlych rozhodnutí, nerobilo mi problém presunúť sa zRužomberka do Šopronu, zo Šopronu do Moskvy, atď. Našťastie, mám takú povahu, že viem reagovať rýchlo aprispôsobiť sa, či už novému klubu, alebo situácii, ktorá vznikne. Možno po roku skončím, možno budem trénovať ešte päť rokov, skôr si ale myslím, že to už nebude dlho.

Vo svojej kariére ste toho preskákali mnoho, trénovali ste najrôznejšie typy hráčok, rôzne charaktery, povyhrávali ste mnoho trofejí. Čo by ste ako skúsená harcovníčka poradila začínajúcim trénerom aj basketbalovým hráčkam?

Pre začiatočníkov, pre dospelých aj pre trénerov prvé, čo musí byť, je talent. Dá sa kvalita vylepšiť pracovitosťou, bez talentu to ale nebude ono. Samotné nadanie síce nestačí, no musí tam byť. K nemu sa musí pridať veľká láska k basketbalu, vtedy sa to môže podariť, musia byť prítomné obe zložky.

Z vyhlásenia ankety Basketbalista roka 2015 a uvedenia nových členov do Siene slávy. Na snímke trénerka roka 2015 Natália Hejková. Bratislava, 31. januára 2016. FOTO TASR - Michal Svítok
Z vyhlásenia ankety Basketbalista roka 2015 a uvedenia nových členov do Siene slávy. Na snímke trénerka roka 2015 Natália Hejková. Bratislava, 31. januára 2016. FOTO TASR – Michal Svítok