O tom, že sa bicyklu venujete od skorej mladosti, vieme. Prezradíte, kto vám kúpil ten prvý dvojkolesový? Pamätáte si aj aký bol?

U nás v rodine bol bicykel skutočne asi odjakživa. Otec môjho otca jazdil v Pezinku jedny z prvých pretekov. Prvý bicykel som dostal asi v dvoch rokoch – taký so zahnutými riadidlami – a dokázal som jazdiť aj bez pomocných koliesok, no napriek tomu som si ich vyžadoval. Na bicykli som s nimi totiž mohol zjesť aj obed bez toho, aby som zosadol. Používal som kolieska ako parkovací mód (smiech). Na ulici sme sa s chalanmi preháňali na bicykloch od detstva. Vzájomne sme súťažili. Príležitostí bolo neúrekom neoficiálnych aj oficiálnych. Na Slovensku bolo kopec podujatí. Vlastne, celé prázdniny sa niečo dialo, každý víkend boli nejaké preteky. Cez týždeň som trénoval takmer denne a po víkendoch pretekal. Národná a lokálna úroveň cyklistiky a športu vôbec bola na vysokej úrovni. S rovesníkmi sme sa pri každom tréningu „hecovali“, čo nás robilo silnejšími a hnalo nás to dopredu. V tomto smere bol socializmus predsa len priaznivejšie naklonený športu, rodičia mali relatívne fixný pracovný čas, to umožňovalo stretávanie sa a cestovanie za športom po Slovensku, neskôr po celej Európe. Potom keď padol socík, zvyky sa postupne vytratili. Pamätám si, že jeden rok bolo vydaných okolo 3000 licencií v bikrose, dnes je to možno 50.

Kto vám pomáhal pri prvých záberoch a kto vás zbieral zo zeme?

Boli to rodičia. Ono dieťa si samo nevie vybrať šport. Rodič mu môže dať isté indície, podnety a keď ho zaujmú, chytí ho to, vedia s tým obaja (a neskôr i tréner) pracovať ďalej. Bicykel je asi základný darček pre decko. V prvom slede sa naučí chodiť a v druhom bicyklovať. Čiže aj u mňa to bol darček, len ma to natoľko chytilo, že som si k bajkom vytvoril vzťah a baví ma to dodnes.

Filip Polc
(10. apríl 1982)

Bydlisko: Pezinok, Slovenská republika
Dĺžka kariéry: od štyroch rokov
Začiatok kariéry na MTB: 1994
Obľúbený typ trate: technická
Hobby: cestovanie, snowscoot, autá
Obľúbené jedlo: thajská kuchyňa
Jazykové znalosti: angličtina, nemčina

Držiteľ slovenského rýchlostného rekordu na biku na snehu – 106,51km/h

Držiteľ svetového rýchlostného rekordu na snowscoote – 134,51 km/h

Už niekoľko rokov si Filip svoju bike sezónu predlžuje na juhoamerickom kontinente, kde sa tešia obľube mestské zjazdy. Brazília, Peru, Bolívia, Kolumbia – tu všade Filip bol a vyhral.

Čo rozhodlo, že prím dostal „horák“?

Horský bicykel sme v mojich začiatkoch nepoznali. Keď prišiel prvý horský bicykel k nám, mal som už 10 alebo 11 rokov. Otec si kúpil „horák“, chceli sme to hlavne vyskúšať. Bol to obyčajný bicykel s oceľovým rámom, ktorý mal iba väčšie kolesá, pár prevodov, žiadne odpruženie, žiadne čeľusťové brzdy. Postupne si ľudia „horáky“ masovo nakúpili, ustanovila sa nová disciplína, prvá slovenská súťaž, neskôr aj dnes už olympijský šport cross country. Cyklistika sa rozvíjala a začali sa aj horské bicykle diferencovať.

Čiže vám prešlo pod rukami viac druhov bicyklov?

V podstate áno. Od 4-6 rokov to bol trial, potom medzi 6-7 rokmi bikros (BMX), čo bola aj moja silná disciplína, v nej som jazdil majstrovstvá sveta do roku 1994. Od deväťdesiateho štvrtého to bol cross country a downhill. V roku ´95 už čisto „horák“ a zjazd, pričom zjazd sme začali skúšať už v mojich 14-tich rokoch. Dlho sme používali rovnaký bicykel na viacero súťažných disciplín.

Čo bolo vašim prvým, skutočným úspechom? Aká bola odmena?

Úspechy a odmeny ma sprevádzali od štyroch rokov, kedy som začal vyhrávať. Všetky trofeje si archivujem na povale, kde mám asi 200 pohárov, diplomy a medaily. Je pravdou, že spočiatku boli výhrami modranská keramika, tanieriky a vázičky, neskôr kryštál za väčšie preteky. Potom aj finančné výhry.

Ako sa zrodilo rozhodnutie štartovať na mestských zjazdoch?

Prirodzený vývoj. Prirovnal by som to k automobilom. Ak sa ukáže nová kategória, niečo väčšie, čo zvládne horší terén, vždy sa nájde dosť nadšencov, ktorí „idú do toho“. Zjazd bol tiež náročnejší, adrenalínový šport. Zjazdové bicykle boli opäť ešte o čosi zložitejšie ako ich predchádzajúca generácia – kotúčové brzdy, tlmenie, vďaka čomu zvládli drsnejšie podmienky. Mestský zjazd sa udial prvýkrát v roku 1999 v Lisabone. Dovtedy sa jazdil svetový pohár v lese a iné súťaže, no Red Bull prišiel s myšlienkou usporiadať to v meste na rovnakých bicykloch, ale len pre pozvaných. Bol som vtedy vo svetových rebríčkoch pomerne vysoko a tak som sa medzi pozvaných jazdcov dostal. Skončil som, myslím, tretí. Už od začiatku mi táto disciplína bola blízka, nakoľko aj v partii sme po tréningoch vyhľadávali schody, obrubníky, múriky, „hecovali“ sa kto koľko vyskočí, koľko kto zoskočí. Schody boli merateľná veličina, merateľná méta, dalo sa v nej dobre porovnávať. Mal som teda natrénované, lepší odhad, techniku jazdy a šiel som rýchlejšie ako ďalší jazdci. Odvtedy mi mestský zjazd učaroval.

Sú nebezpečnejšie schody v meste ako napr. korene a blato na lesných cestách?

Zjazd nie je ako tenis. Ide sa za každého počasia a v stanovený čas. Pamätám si aj preteky, kedy z trate odhadzovali organizátori sneh, aby sa vôbec dalo jazdiť. Človek musí byť pripravený na skaly, korene, stromy, blato. Tam sa ukáže jazdecká zručnosť. Znamená to ale aj fakt, že čo som si natrénoval jeden deň, na druhý deň nemusí platiť. Mestské prostredie je o čosi jednoduchšie, za predpokladu dobrého počasia sa terén nemení. Naopak, ak v lese prejde trasou dvesto kolies, tak to už nie je rovnaká trasa ako na začiatku. Odhalia sa nové korene, pred zákrutou sa vyrolujú „rolety“ a podobne. V meste sa stáva, že ak spŕchne, tak niektoré povrchy, ako povedzme mramor alebo mačacie hlavy, sú akoby zo skla, šmýkajú sa. Ďalším rozdielom je, že mestské zjazdy sa často odohrávajú počas jedného dňa, čiže sú najprv tréningy a hneď musí byť jazdec pripravený na súťaž, semifinále a finále. Často preto pomôže už obhliadka pri príprave trate a premýšľanie nad trasou. Niektoré skoky sú tak veľké, že už prvá jazda musí byť v dobrom tempe, aby som vôbec preskočil prekážku. Postupne po štyroch, piatich jazdách viem už skákať nižšie pri väčšej rýchlosti, nájdem si body, kde dobrzdiť do zákruty a pilujem ďalšie detaily.

Ako pripravujete bicykel na lesné a mestské trate?

V lese ideme stále dolu kopcom, tam je citlivejšie pruženie, kvôli malým nerovnostiam, odklopeným zákrutám alebo koreňom. V meste sa tlmenie nastavuje na prudšie dopady, teda tvrdšie, lebo čím je citlivejšie, mäkšie pruženie, tým je zjazd pomalší, tým väčší odpor kladie každý schod. Dnes už má bicykel toľko nastavení a v takej širokej škále, že sa dá nastaviť na každý terén. Nastavujeme aj tlak v pneumatikách, tlmenie, často musíme zužovať riadidlá, aby sme sa zmestili do rôznych uličiek (smiech). Dopady musím utlmiť aj telom. V prípade nesprávneho nastavenia bicykla sa prenáša náraz do rámu a hrozí až jeho rozlomenie.

Zrejme vás rozbité kolená a odreté lakte v detstve neodradili, keďže ste si vybrali cyklistické extrémy…

Deti sa neboja vyskúšať nič. Nebol som iný, keď som videl niekoho urobiť skok, chcel som to vyskúšať, lebo som videl, že je to možné. Ak som mal natrénované, bol som pripravený učiť sa nové veci. Na to, aby som urobil bežný skok je minimálna rýchlosť okolo 40 km/h, čo pri chybe znamená takmer isté nepríjemnosti. Ak „ustrelí“ koleso v zákrute, tak sa človek oškrie pri páde na bok, čo je relatívne v pohode. Pri skokoch je to iné. Ak „nedoletím“ alebo „preletím“, zaváňa to problémom. Pri zjazde sa ide najväčšími rýchlosťami, cez najťažší terén, tam sa trestá každá chyba. Hrozia nárazy do stromu aj tvrdé pády. Na druhú stranu platí, že čím väčšia rýchlosť, tým viac zábavy (smiech).

Viete si spomenúť na najťažšie zranenie?

Iste. V Rumunsku som mal vnútorné krvácanie, pričom ma presviedčali, že som v poriadku. Nakoniec ma museli po takmer 24 hodinách od nehody operovať. Bežné zranenia sú zlomená ruka, členok, lopatka, rebrá a úplná „klasika“ sú zlomené kľúčne kosti. Vzhľadom k tomu, že jazdím vyše 20 rokov profi preteky, tak pomer mojich zranení k odjazdeným kilometrom je minimálny.

Spomínali ste Rumunsko, asi ste toho popri súťažení dosť na-cesto-vali…

To je asi najkrajšia časť športovania. Človek sa dostane do takých destinácií, kam by sa bežne zrejme nepozrel. Mám to vlastne naopak ako bežný človek, ktorý plánuje navštíviť 2-3 destinácie za rok v rámci dovolenky. Každý víkend sa koná pretek niekde inde. Dostal som sa na všetky kontinenty, kde sa dá jazdiť na bicykli. Tým, že chcem zdolávať stále väčšie prekážky a stále širšiu konkurenciu, chodím na svetové súťaže, ktoré sa logicky konajú po celom svete. Okrem zjazdu, kedy som pochodil všemožné hory a lesy, pri mestskom zjazde sa zasa dostanem do rôznych miest. Baví ma sledovať rôzne kultúry, ako ľudia žijú.

Ozaj, a ako cestuje bicykel?

Keď sa prepravujú bicykle z fabriky, putujú rozložené v asi 20 cm širokej škatuli. Takto cestujú aj na súťaže. Za posledné obdobie som však objavil lepší spôsob. Používam golfovú tašku pre rám s vidlicou a ostatné komponenty a kolesá mám zvlášť v batožine. Keď som cestoval s krabicou, tak bol často problém nájsť taxík, golfová taška vodičov neodrádza, osvedčila sa oveľa viac. Je to aj lacnejšie. Kvôli pevnosti a nízkej hmotnosti sa dnes používa na rámy karbón, čiže celkovo má môj bicykel okolo 16,5 kg.

Polc_By_Piva_at_Valpo1

Organizmus toho vydrží dosť, ale čo bicykle? Koľko ich rozbijete za rok?

Je to o šťastí. Niekedy jazdec padne tak nešťastne, že sa bicykel vážne poškodí. To, že sa ohnú riadidlá alebo sa čosi odlomí, to je úplne bežné. Pneumatiky a ráfiky sa menia každú chvíľu, takisto pohyblivé časti – tlmiče a ložiská. V podstate každý pretek mám nové pneumatiky a brzdové platničky. Celkovo rám vydrží aj celý rok (dokonca aj pri mojom zaťažení) a predpokladám, že vydrží aj niekoľko rokov pri vhodnom servisovaní. Tým, že sa podieľame aj na vývoji bajkov, dostávame každý rok nový model.

Kam by ste sa rád vrátil resp. kam sa rád vraciate na preteky?

Nemám nejakú vyslovene obľúbenú trať. Skôr sa mi páčia isté pasáže na tratiach. Pekná je Valparaiso of Chile, ktorú som párkrát vyhral. Je to zaujímavé mesto, ktoré má charizmu. Všade je kopec graffiti. Z pohľadu kultúry sa mi páči Japonsko, kde sa človek môže spoľahnúť na organizátorov a dochvíľnosť, takmer na sekundovú ručičku. Svoje čaro má však aj Južná Amerika, kde je bežný aj dvojhodinový sklz (smiech).

Dokedy si myslíte, že sa ešte vydržíte spúšťať na pretekárskych tratiach? Nelákajú vás ďalšie športy?

Ak ma to prestane baviť, prídu možno iné športy. Športovať sa dá celý život. Naposledy sme si v Amerike kúpili s priateľkou Stand Up Paddle, je to veľká zábava. Cez zimu zasa jazdíme na snowscootoch, snežných kolobežkách. Prioritou je stále cyklistika. Pripravujem svetový rýchlostný rekord v jazde po schodoch, chcel by som ísť rýchlosťou 80 km/h. Už mám vybranú aj lokalitu. City downhill je dobre rozbehnutá séria, s ňou chceme pokračovať naďalej. Chcem stavať dobré, náročné a zaujímavé trate. Aby boli skoky pre divákov atraktívne a zdvíhala sa latka a úroveň jazdcov.

Bratislava City Downhill 2014