Čo pre to vás znamená byť držiteľom rekordu v počte štartov za Blackburn Rovers (681 zápasov)?
Samozrejme, som veľmi hrdý na to, že držím rekord v tak slávnom klube. Veď za Blackburn hrávalo aj veľa reprezentantov Anglicka. Spomeniem Bryana Douglasa alebo Ronnieho Claytona, ktorého rekord som prekonal. No a zabudnúť nemôžem, pochopiteľne, ani na Alana Shearera, ktorý s klubom dokázal vyhrať Premier League.
Byť s takýmito velikánmi istým spôsobom v rovnakej kategórii, je pre mňa cťou.
Futbalový svet dnes je drasticky odlišný od dní, keď loptu preháňala vaša generácia. Dnešní profi hráči menia kluby pomaly každú sezónu. Myslíte si preto, že váš rekord už odolá naveky?
Naozaj som toho názoru, že to bude dosť ťažké prekonať. Predsa len, v dnešnej dobe, keď za hráčov vyjednávajú agenti, je vysoko nepravdepodobné, aby hráč zostal na jednom mieste, pokiaľ to finančné ohodnotenie inde je preňho výhodnejšie.
Aj keď, ak ide o kombináciu slávneho mestského klubu a lokálneho chlapca, tak tu existuje takáto možnosť, aby za daný klub odohral prakticky celú kariéru.
No hráč musí mať okrem adekvátnej výplatnej pásky aj reálnu šancu získavať trofeje.
To boli aj prípady, povedzme, Ryana Giggsa, prípadne jeho spoluhráča z Manchestru United Garyho Nevillea. Vtedy to reálne je.
Mali ste bohatú kariéru a hrali tak proti mnohým veľkým menám. Kto bol však ten naj hráč, proti ktorému ste sa v zápase postavili?
Myslím, že najlepší a najkomplexnejší protihráč bol George Best. Bolo to v čase, keď opustil Manchester United a hral za Fulham. Mal v sebe všetko – rýchlosť, silu, vybrúsený dribling, bol tiež silný vo vzduchu a aj dostatočne agresívny.
Vedel góly pripravovať a rovnako pohodlne ich aj strieľal. A okrem toho všetkého bol famóznym zabávačom tribún. Skrátka hráč, na ktorého ľudia chodia.
Bestovi konkurovali aj Kevin Keegan a Kenny Dalglish. Takisto dvaja famózni hráči, proti ktorým som nastúpil.
A kto bol najlepší hráč, s ktorým ste si spoločne zahrali v jednom tíme?
Neodvážim sa vybrať jedno konkrétne meno, lebo za 18 rokov, ktoré som strávil v Blackburne, som mal tú česť zahrať si s mnohými skvelými chlapcami. Nehral som však len za Blackburn, ale za viacero klubov a každé družstvo prechádza nejakým vývojom. No a v každej šatni nájdete 1-2 špeciálnych spoluhráčov, pri ktorých ste vďačný, že ich nemusíte v zápase brániť. Nechcem však niekoho vyzdvihovať.
Poviem to inak, som veľmi spokojný a šťastný, že som si mohol zahrať až s toľkými kvalitnými futbalistami.
Asi pre každého trénera je najvyšším ocením viesť reprezentačný tím svojej vlasti a v kolíske futbalu, u vás v Anglicku, to platí dvojnásobne. Ako na to spomínate?
Samozrejme, pracovať pri národnom tíme bola nezabudnuteľná skúsenosť a asi aj vrchol mojej trénerskej kariéry. Odmenou pre mňa ako trénera bolo už to, že som mohol spolupracovať s takými hviezdami ako David Beckham, Paul Scholes alebo Alan Shearer. O niečom takom som ani nesníval. Na druhej strane, aby sa človek dostal na takúto pozíciu, musí mať už niečo trénersky za sebou.
Vo vašom prípade to bolo čo?
Vypichol by som asi angažmán v Newcastli United. Na to spomínam popri ´repre´ tiež veľmi rád. Ďalšia trénerská skúsenosť, ktorú si budem pamätať do konca života. Špičková kvalita hry a radosť, ktorú futbalisti dávali fanúšikom, ma dodnes napĺňa hrdosťou.
Pyšný som aj na pôsobenie v Blackburne, kde som sa po hráčskej kariére vrátil aj v role trénera. Musím však povedať, že družstvo bolo po triumfe v Premier League v tom čase v prestavbe a môj angažmán tam nebol až taký úspešný, ako som chcel. V každom prípade, aj tak sme sa vtedy dokázali kvalifikovať do pohárovej Európy.
No a opomenúť nemôžem ani Manchester City, kde som bol súčasťou trénerského štábu Kevina Keegana. Postúpili sme do Premier League a takisto sme sa kvalifikovali do pohárovej Európy. Bolo to aj pre mňa niečo výnimočné. Ak sa na to pozrieme v širších súvislostiach, tak kvalitná robota a celkový progres, ktorý sme do klubu priniesli, tiež prispeli k tomu, že Citizens (prezývka Manchestru City – pozn.red.) sa stali lákavou voľbou pre bohatých investorov z Blízkeho východu. A dnes už patrí Man City medzi dominantné kluby na globálnej futbalovej mape.
Na záver otázka k vášmu súčasnému zamestnávateľovi. Oxford United má bohatú históriu, pričom po ťažšom období je klub na vzostupe. Vlani ste skončili na 10. mieste ako nováčik League One. Ako to umiestnenie hodnotíte a čo aktuálny ročník? Stanovilo vám vedenie nejaké konkrétne ciele?
Oxford je ďalšia skvelá štácia. Naozaj si to tu pochvaľujem. Mali sme dobré pohárové „jazdy“, keď sa nám dokonca podarilo vyradiť aj tímy z Premier League a hrali sme aj na národnom štadióne vo Wembley v rámci pohárových súťaží pre nižšie ligy.
Ak sa bavíme o tejto sezóne, tak v lete nám odišlo niekoľko kvalitných hráčov. Zinkasovali sme však za nich okolo 4 milióny libier. Káder sa však musel tým pádom nanovo vyskladať.
Radi by sme však zabojovali aspoň cez play-off o postup hore. To by bol veľmi pekný úspech. Aj vzhľadom na predsezónne zmeny v kádri. Do úvahy treba vziať aj to, že pred sezónou prišiel nový tréner a celá vec si žiada trochu času. Dúfame však, že postupne sa bude tím počas sezóny zlepšovať.
DEREK FAZACKERLEY (22.5. 1952)
– hrával na pozícii stredného obrancu. V rokoch 1969 až 1987 odohral za Blackburn Rovers dnes už ťažko uveriteľných 681 zápasov, čo je dodnes platný klubový rekord.
Krátko pôsobil ku konci kariéry aj v kluboch Chester City, Bury FC a York City, aby kopačky definitívne zavesil na klinec v roku 1990 vo fínskom celku Kumu, kde už zastával aj post hrajúceho trénera.
Už ako trénera na „plný úväzok“ robil, respektíve naďalej robí vlastne celú kariéru asistenta. Avšak akým trénerom! Roy Hodgson, Kevin Keegan, Stuart Pearce, Lee Clark či Sven-Göran Eriksson sú kapacity známe aj v našich zemepisných šírkach. Úmerne s menami svojich trénerských kolegov korešpondovali aj kluby, kde pôsobil. Newcastle United, Blackburn Rovers, reprezentácia Anglicka, Leicester, Birmingham City či aktuálne ambiciózny treťoligista z Oxfordu. Skrátka, kariéra, ktorú mu môže závidieť väčšina kolegov.
