Ján Volko: Z futbalistu atletický majster Európy. IT-čkára peniaze nemotivujú, Boh áno

Predtým, ako začal s atletikou, hrával futbal na pozícii obrancu. Peniaze ho nikdy nemotivovali, napriek tomu dosiahol viacero rekordov a stal sa majstrom Európy. Reč je o slovenskom šprintérovi Jánovi Volkovi.

Futbal bol prvý

Jeho prvým športom nebola atletika. Od šiestich rokov hrával Volko futbal, s atletikou začal až o sedem rokov neskôr. Prišiel však čas, keď sa musel rozhodnúť a dať jednému zo športov košom. Vyhrala atletika. Nie pre potenciál a väčší talent na tartane, rozhodol iný faktor. „Na svoj potenciál v oboch športoch som vtedy nehľadel a atletiku som si vybral len preto, že sme boli v klube dobrá partia. Až ďalšie roky ukázali, že to bolo správne rozhodnutie,“ spomínal Volko pre Denník N. Atletike sa naplno venuje od roku 2014.

Ako chlapec, samozrejme, sledoval tie najväčšie hviezdy v oboch športoch. Keď videl pamätné prekonanie rekordov v podaní Usaina Bolta v roku 2008, nenapadlo mu, že raz bude Slovák štartovať na rovnakých majstrovstvách sveta ako Jamajčan, či sa dokonca priamo porovnávať s ním.  „O ničom takom som vtedy nesníval a ani som na to nemal dôvod. V tom čase som sa venoval výlučne futbalu, ktorý som hrával od šiestich rokov, hoci som v ňom nevynikal. Chýbala mi technika a do mužstva, v ktorom hrali moji rovesníci, som sa nezmestil. V starších kategóriách však naše mužstvo nemalo toľko hráčov, a tak som väčšinou hrával tam. A hoci som loptu často stratil, väčšinou som dokázal súperovho hráča dobehnúť a získať ju späť,“ loví slovenský rýchlik v pamäti.

Na futbale si všimol svoj atletický talent nielen samotný Ján, ale aj jeho otec, ktorý má atletiku rád. Svojmu synovi navrhol, či nechce vyskúšať šprint. Netrvalo dlho a Volko sa vrhol na atletiku. V trinástich rokoch sa prihlásil do miestneho klubu ŠK Kryha, nasledujúce dva roky sa venoval futbalu aj atletike. V pätnástich zanechal futbal.

Prvá facka v atletike

Začal trénovať u Nadi Bendovej, ktorá ho koučuje dodnes. Hneď prvá sezóna však dopadla zle. Volko po tréningu skákal salto na doskočisku pre žrdkárov, roztrhol si meniskus a musel ísť na operáciu kolena. Premaródil celú sezónu a stihol až jej záver. V ďalšej sezóne (2015) sa slovenský šprintér výkonnostne zlepšil, no opäť narazil. Volko si vybojoval miestenku na juniorské majstrovstvá Európy. Na medzinárodnej scéne bol síce nováčik, napriek tomu na podujatie cestoval so smelými ambíciami. Na štarte mal štvrtý najlepší výkon a poškuľoval po medaile. Omyl. „Mýlil som sa. Vôbec som to nezvládol a prvý veľký šampionát bol pre mňa veľkou fackou. Tam som si uvedomil, že do pretekov treba ísť skromne, od podlahy, neriešiť, či bude medaila, alebo nie,“ hovorí.

Ani facky po úvode v atletike ho nezlomili. Volko vďaka skromnosti a tvrdému tréningu získal medaily a stanovil rekordy. Na majstrovstvách Európy do 23 rokov v roku 2017 získal zlato v behu na 200 metrov a striebro na stovke. V tom istom roku získal na halových majstrovstvách Európy v behu na 60 metrov striebro a o dva roky dokonca v tej istej disciplíne zlato. Volko stanovil slovenské rekordy v šprinte na 60, 100, 150 aj 200 metrov, na letnej univerziáde získal bronz. Stal sa prvým Slovákom, ktorý sa na majstrovstvách sveta prebojoval do semifinále.

Slovák si uvedomuje, že porovnanie európskeho a svetového šprintu je nekompromisné. Najlepší šprintéri tmavej pleti majú pred Európanmi jednoznačne navrch, Volkove šance na MS či olympiáde sú aj budú vo finále minimálne, táto skutočnosť ho však nedemotivuje. Atletiku nerobí pre peniaze. „Atletike sa venujem preto, lebo ma veľmi baví a chcem sa zlepšovať. Ak to tak bude aj naďalej, umiestnenie bude druhoradé. Skôr by ma odradilo, ak by sa mi nedarilo presadiť sa ani na Slovensku a moje výkony by nestačili na účasť v zahraničí. Asi by ma šport až tak nenapĺňal.“

Peniaze ho nemotivujú, Boh áno

Hoci Volko dosiahol na slovenské pomery nevídané úspechy, nespolieha sa len na šport. V roku 2017 po veľkých úspechoch povedal, že by z nich vedel vyžiť. Nie každá sezóna je však taká úspešná a ako samotný atlét tvrdí, živiť sa atletikou dlhodobo považuje za mimoriadne náročné. „Je ťažké sa uživiť v slovenskom športe, pokiaľ nie ste hokejista či tenista s dobrými výsledkami. Atletiku vnímam skôr ako prostriedok k tomu, že precestujem svet. V živote by som nešiel do Ameriky či Turecka len tak,“ tvrdí atlét pre postoj.sk. Volko študuje na Fakulte informatiky a informačných technológií STU. Školu chce dokončiť, ale atletike sa chce následne venovať aj naďalej.

„Ak budem zdravý a budem mať na to, aby som sa zlepšoval, chcel by som súťažiť aj dlho po skončení školy. Navyše mám tú výhodu, že práca za počítačom nie je fyzicky náročná a je možné kombinovať ju s plnohodnotným atletickým tréningom,“ vyhlásil.

K úspechom a veľkým výkonom Volkovi nepomáha len trénerka Bendová, pevná vôľa a drina na tréningoch, ale aj viera v Boha. „Pri pretekoch či tréningoch – úspešných či neúspešných – sa snažím nezabudnúť na to, že to robím na oslavu Boha. Samozrejme, nechcem sa za každú cenu hrať na nejakého evanjelistu a obracať ľudí, no odmalička ma rodičia viedli k viere a pokladám ju za správnu vec, ktorá mi v živote pomáha,“ tvrdí Volko s dôvetkom, že má talent od Boha, no ten podľa neho tvorí 30, maximálne 40 percent celkového úspechu.

„Bohu vďačím za to, že vôbec som. Snažím sa mu načúvať a podľa toho riadiť svoje kroky v živote s pokorou a vďačnosťou,“ dodáva.

Potom, ako sa stal Volko halovým majstrom Európy na 60 metrov, nezabudol na vieru ani po pretekoch. Tí, ktorým zlato venoval, zneli jasne: „V poradí Boh, rodičia, celý môj tím a všetci priatelia a priaznivci, ktorí mi doma držali palce.“

Trénerka aj mama

Čo by to bolo za úspešného športovca bez správneho trénera? Naďa Bendová poctivo obrusovala a stále obrusuje diamant menom Volko. Samotný atlét tvrdí, že športovec musí mať talent, ale keď sa mu nechce trénovať alebo nemá šťastie na trénera, jeho potenciál sa nenaplní. Volko toto šťastie mal. „S trénerkou si maximálne rozumiem, vie ma plne pochopiť, presne vie, čo na mňa platí, a má veľkú chuť a zanietenie pre atletiku. To pokladám za najdôležitejšie. Navyše mi v začiatkoch veľmi pomohol aj jej manžel, ktorý mi zaplatil prípravu a sústredenia, vďaka čomu som sa výkonnostne posunul. Ak by som vtedy nemal takúto pomoc, myslím si, že by som sa nedostal na takúto úroveň,“ odhaľuje.

Naďa Bendová nie je pre neho dôležitá pri fyzickom zlepšovaní sa a zlepšovaní časov, ale aj po psychickej stránke. „Bez podpory trénera by príprava športovca nemala zmysel. Trénerka ma dokáže povzbudiť nie len počas tréningu, ked nemám silu ísť ďalší úsek, ale aj vo chvíľach, ked nejde všetko podľa plánu a našich predstáv. Snaží sa ma vždy pochopiť a to je pre mňa v tej chvíli dôležité,“ tvrdí Volko pre stránku mojpribeh.sk.

Bendová Volka dlho brala ako svoje ďalšie dieťa a okrem trénerského pohľadu mala na svojho zverenca aj rodičovský. „Rodičovského pohľadu na mňa sa asi nikdy nezbaví. Keď bude vidieť, že sa na tréningu trápim, stále tam ostane aj akoby pohľad mamy, ktorá nechce, aby jej dieťa trpelo. Dôležité však je, aby aj ona mala trochu direktívny prístup a dívala sa na veci s nadhľadom. Nesmie na tréningu ustúpiť, ak cíti, že plán dodržím, hoci ja nie som o tom presvedčený,“ tvrdí Volko.

Podmienky

Každý úspech má pre Volka dvojnásobnú hodnotu, a to vďaka náročnosti prípravy a podmienkam, ktoré majú na Slovensku od ideálu ďaleko. Trénovať chodí slovenský atlét do susedných krajín – do Viedne či Budapešti. „Na to, v akých podmienkach naši atléti vyrastajú a trénujú, dosahujú až zázračne dobré výsledky,“ tvrdí Volko.

Šéftréner Slovenského atletického zväzu Martin Pupiš po Volkovom zlate na ME vyhlásil, že Slováci sú v halovej atletike ako kokosy na snehu. „Bolo to myslené najmä z hľadiska infraštruktúry. Nie sme o toľko menší ako Česko, pričom oni majú prinajmenšom dvadsať alebo tridsať atletických štadiónov s dráhami, na ktorých sa dá trénovať. Na Slovensku ich je možno osem,“ pripomína Volko.

V susedných krajinách podľa Volka štát, samosprávy a mestá poskytujú dostatočné finančné prostriedky atlétom na realizáciu. Atletika má v Česku či Poľsku väčšiu prioritu ako na Slovensku. „U nás sa zo štátnych peňazí nepostavil ani jediný atletický štadión. Naháňame teda krajiny, ktoré majú oveľa lepšie zázemie,“ tvrdí slovenský majster Európy.

Napriek náročným podmienkam dosiahol významné úspechy a vystrelil medzi významné mená nielen slovenskej atletiky, ale športu ako takého. „Jeho tím odvádza výbornú prácu, za čo im všetkým patrí veľká vďaka. Ich krásny príbeh musí motivovať všetkých slovenských bežcov,“ vyhlásil o Volkovi Pupiš.

Slovenský šprintér má síce len 23 rokov, no pozerá sa aj do budúcnosti. Chce doštudovať školu, po ukončení kariéry si založiť rodinu a pracovať, no plánuje zostať aj v atletike a pomáhať talentom. Dokedy bude behať súťažne? „Ak ostanem zdravý, rád by som vydržal do tridsiatky. Ak však budem behať dvojstovku aj potom za 20,30 a budem plniť nominačné kritériá na ME či MS, nevidím dôvod nepokračovať ďalej. Atletika ma zatiaľ baví, no viem, že prídu aj chvíle, keď sa budem premáhať, aby som znova začal s prípravou a opäť podstúpil ťažkú drinu.“