Jozef Lohyňa – legenda slovenského zápasenia

Jozef Lohyňa sa narodil 13.4.1963 v Zlatých Moravciach na strednom Slovensku, vtedajšom Československu. Pre mnohých neznáme meno. Pre zainteresovaných meno veľmi známe. Môže sa pýšiť nálepkou, jeden z najúspešnejších slovenských športovcov v histórii. Na svojom konte má obdivuhodné úspechy po celom svete, tieto úspechy dokázal v zápasení voľným štýlom.

V roku 1996 na úvodnej ceremónii OH v Atlante bol vlajkonosičom Slovenskej republiky. Dnes svoje skúsenosti odovzdáva mladým nádejam slovenského zápasenia. Aká bola jeho cesta k týmto triumfom? Ako on spomína na tieto úspechy? Na to sa pozrieme v tomto článku.

Zdravíme legendu slovenského zápasenia, Jozefa Lohyňu. Prvou otázkou by som začal, prečo práve zápasenie? Ako ste sa k tomu dostali?

V tých časoch väčšina športovcov začínala tak, že sa dostali k športu nejakou náhodou a sa im to zapáčilo, nebol som výnimkou. Ja ako 10 ročný sme s bratom prišli v Prievidzi do sokolovne, kde sa trénovalo zápasenie. Mali sme to 10 minút od domu, takže nám to vyhovovalo. Hlavne nás zaujala tá všestrannosť, bola tam gymnastika a pohybová aktivita. Predchádzalo k tomu naše lozenie po stromoch, hranie futbalu, behanie po horách a dvore. Takže sme našli šport, pri ktorom sme sa mohli ešte zdokonaľovať v týchto schopnostiach.

Kde ste začínal s týmto športom? Začínali ste sám alebo ste mali nejakého sparing partnera?

Tak ako som už spomínal, začínali sme v Prievidzi, kam sme sa presťahovali v roku 1973 z Handlovej. Začínali sme ako partia, takže tí ktorí sme behávali po vonku.

Tip pre teba: LAUGARICIO COMBAT CLUB

Pri začiatkoch ste mali už takú myšlienku, že by ste chceli v tomto športe dosiahnuť veľké úspechy? Alebo ste to mali iba ako záľubu?

Tak jasné, že zo začiatku to bolo ako záľuba. Neskôr keď sme sledovali úspechy československých športovcoch, začali sme brať tento náš šport troška vážnejšie.

V časoch vašich začiatkoch to bolo ako s týmto športom? Aké mal športovec podmienky?

Tento šport sa začal u nás vyvíjať zhruba v rokoch keď sme začínali, takže neboli žiadne dostupné knižky ani tréningové videá o zápasení. Zápasníci sa vzdelávali tým, čo videli na sústredeniach alebo turnajoch. Viaceré veci sme obkukávali z tých vyspelejších krajín, ako Rusko a Bulharsko. Neskôr sa medzinárodné turnaje natáčali na VHS kazety, ktoré sme potom pozerali a študovali sme tieto zápasy. Tieto naše poznatky sme presúvali aj do našich tréningov. Samozrejme že ten vývoj išiel časom, doba prinášala nové a nové poznatky.

Po akom období trénovania ste sa rozhodli pre prvý súťažný zápas?

Tak u nás v Prievidzi tréneri videli, že koho brať na turnaj. Takže tak v mojich desiatich rokoch boli také moje prvé zápasy. Tam som naberal moje prvé skúsenosti, či už  domáce alebo  medzinárodné.

Kedy prišiel váš prvý vážny úspech v zápasení?

Tak prvé boli tie medzinárodné, kde sa ukazovalo, že by mohol byť nejaký úspech v blízkej budúcnosti. Ale prvú medailu som získal na juniorskom turnaji „Družba“, turnaj socialistických krajín, ktorý bol jedným zo vstupných turnajov na ceste k úspechu. Tam som získal svoju prvú medailu, bronzovú.

Na aký úspech spomínate najradšej a považujete ho za najcennejší pre vás? A naopak, na ktorý okamih vašej kariéry spomínate najhoršie?

Najcennejší úspech má pre mňa zlato z Tokia, boli to seniorské majstrovstvá sveta. Každá medaila ma vlastný príbeh, vážim si aj moje prvé seniorské medaile z roku 1986, boli to bronzové z ME a MS. Najhoršie spomienky sú spojené aj s  medailami. Juniorská z Los Angeles, kde som si nešťastne pokazil finálový zápas. Mali v tom prsty trochu aj rozhodcovia, ktorí mi v bodovaní poškodili. Ďalšia spomienka sa viaže k OH´88 Soul , kde som mal za súpera domáceho pretekára, ktorého som pred Olympiádou porazil 11:0 na body. No v tomto zápase som mal byť víťaz a ísť do finále, no nestalo sa tak.

Mali ste počas svojej zápasníckej kariéry aj techniku, ktorú ste mali najviac obľúbenú a vždy vám vychádzala?

Každý zápasník má niečo svoje, čomu sa viac venuje. O mne súperi vedeli, že mám silný partner a krstačku. Bol to chmat, s ktorým som vedel rozhodnúť zápas v môj prospech.

Ukončili ste kariéru v tom najlepšom? Alebo pri spätnom pohľade by ste ešte chvíľu zotrval?

Ja som ukončil kariéru v tých rozumných rokoch. Bolo to na olympiáde v Atlante v roku 1996. Už som to cítil, že je toho na mňa veľa. Taktiež prichádzali noví súperi, mladí a draví.

Vrátil som sa ešte v roku 1998 na Majstrovstvách Európy v Bratislave, kde som sa chcel rozlúčiť pred domácim publikom. Získal som bronzovú medailu, ale už bolo citeľné, že je najlepší čas ukončiť nadobro svoju bohatú kariéru.

Sprevádzali vás počas kariéry aj nejaké vážne zranenia? Či išlo väčšinou len o nejaké menej vážne poranenia.

Nemal som žiadne  vážne zranenia. Také tie bežné podvrtnuté členky či vyskočené zápästie ma neminulo, ale vyhol som sa tým vážnejším zraneniam po ktorých nasledovali u chalanov operácie kolien či ramien.

Spôsob, akým ste ukončili kariéru, a to prikrytím vašich topánok v strede žinenky bielou vreckovkou, ste mali pripravený?

Bolo to spontánne, videl som to kedysi dávno u jedného zápasníka, že tak ukončil svoju kariéru a v danej chvíli ma to napadlo, tak som sa vyzul a prikryl som zápasnícke topánky vreckovku s číslom ,ktoré som si vylosoval pri vážení. Po skončení môjho zápasu o bronz prišli za mnou z americkej federácie či môžu moje topánky použiť ako artefakt do olympijského múzea v Atlante, samozrejme že som súhlasil.

Tip pre teba: Mma Top Team Košice

Po ukončení vašej zápasníckej kariéry ste sa stali trénerom slovenskej zápasníckej reprezentácie. Ako je podľa vášho názoru zápasenie na Slovensku na tom teraz?

Po roku olympijskom roku 2000 sme skončili s bratom ako tréneri našej reprezentácie. Záujem o naše služby už nebol a vo zväze boli radi, že meno Lohyňa u nich už nefiguruje. V roku 2008 sa konali v Košiciach Majstrovstvá Európy juniorov a ja som sa  vrátil ako tréner juniorov v roku 2007, aby som ich pripravil na toto podujatie, avšak vrátili sme sa aj s bratom Ľubom na požiadanie organizátorov tohto turnaja, ľudí z Košíc. Získali sme dve strieborné medaile a potom som znova ukončil moje účinkovanie vo zväze. Hlavne kvôli ľuďom, ktorí tvorili zväz, nechcel som mať s nimi nič spoločné.

2015 som sa, ale opäť vrátil, mal v tom prsty predseda ZK Košice J.Tokár. Požiadal ma, či by som pripravil Michala Bodnára na Svetovú Univerziádu a neskôr aj na novovzniknutú vekovú kategóriu U23.

Môj definitívny koniec nastal v roku 2016, keď ľudia zo zväzu nastolili takú taktiku, že sem budú ťahať zápasníkov z Ruska a vybavovať im občianstva, aby mohli byť reprezentantmi Slovenska. Proti tejto myšlienke som stále a nesúhlasím s ňou. Počas mojej zápasníckej kariéry sme žiadne takéto veci nepotrebovali a dokázali sme dosahovať výsledky aj bez rusov a iných cudzích zápasníkov (D. Karabín , J. Strnisko, J. Schewendner, M.Mazáč a ďalší)

Kto je podľa vás aktuálne najväčšou nádejou slovenského zápasenia?

Tak mal som možnosť 3 roky trénovať v Košiciach a boli tam šikovní chalani. Bohužiaľ M. Bodnár utrpel vážne zranenie kolena. Je tam ešte Jakub Sýkora, ktorý sa javil ako veľmi šikovný chlapec. Má šancu, len musí naberať skúsenosti na turnajoch a sústredeniach. Samozrejme musí mať vhodné podmienky na prípravu a to všetko stojí peniaze.

Kedy vznikol nápad na založenie vašej vlastnej akadémii? Za akým účelom bola založená?

Nápad vznikol v roku 2016, keď som odišiel z Košíc a rozmýšľal som čo budem robiť. Už počas môjho hluchého obdobia, počas ktorého som sa nevenoval zápaseniu, som robil tréningy hokejistom, podnikateľom . Samozrejme ma oslovili aj zápasníci, či im trošku pomôžem s prípravou. Potom som sa rozhodol so synom Davidom, že založíme občianske združenie LWA, kde budeme môcť pomáhať športovcom venujúcim sa bojovým športom.

Vo vašej LOHYŇA WRESTLING ACADEMY sa venujete trénovaniu čisto iba zápasníkov? Alebo si u vás môžu dohodnúť tréning aj športovci robiaci iné športy?

Momentálne od minulého roku kondične a silovo pripravujem V. Lipianskú majsterku Európy a sveta v Thajskom boxe z tohto roku. Moje služby vyhľadávajú hlavne MMA zápasníci a taktiež ľudia, ktorí sa chcú naučiť základy zápasenia ktoré ich posúva ďalej pre boje MMA. Taktiež chodievam trénovať aj do fighterských klubov po Slovensku. Kto má záujem, tomu rád pomôžem.

Ako vznikol nápad vytvoriť vašu knihu „Kráľ krstačky“?

Samozrejme, že ma oslovovali ľudia už od roku 1992, vtedy som ale nemal nejakú chuť napísať vlastné spomienky do knižnej podoby. Pred 2 rokmi ma oslovil p. J. Šefčík, že dáva dokopy knižnú zbierku „Športové legendy“ a chcel tam zaradiť aj môj príbeh. Som samozrejme rád.

Tip pre teba: 8 dôvodov prečo trénovať bojové športy

Ďakujeme za rozhovor a držíme palce!

INSTAGRAM: @lohynawrestling
FACEBOOK: LOHYŇA WRESTLING ACADEMY

Článok je pripravovaný v spolupráci s SLOVAK MMA.