Z tvojho životopisu je jasné, že vyhľadávaš nebezpečné adrenalínové športy. Kde sa to v tebe vzalo? Kedy si prvýkrát pocítila túto túžbu?
Stalo sa to v ranom detstve. Do ruky sa mi dostala detská encyklopédia a ja som prepadla astronómii. Vtedy sa zrodila silná túžba dostať sa do vesmíru. Podľa encyklopédie som začala tréning s použitím dostupných pomôcok na detskom ihrisku, ako sú hojdačky a kolotoče. Trénovala som celé dni a zrejme som si svojou zúrivou prípravou zničila vestibulárny aparát, lebo teraz je mi zle od žalúdka i v aute!
Moje detské sny ma doviedli na letisko, kde som od 15 rokov začala skákať z lietadla. Vtedy sa zrodila ďalšia túžba – lietať voľne v mrakoch. Túto nádhernú predstavu som uskutočnila prostredníctvom paraglajdingu. Spolu so slovenskými a českými pilotmi sme obleteli celú Európu a severnú Afriku, urobila som množstvo diaľkových preletov v závratných výškach. Boli to nádherné časy plné objavov, ale aj úrazov. Na letisko som sa znovu vrátila kvôli skydivingu. Nová idea, ktorej som prepadla, sa volala „tanec v priestore“. Začala som skákať aerobalet čiže „Freestyle“ z výšky 4 km, čo je zhruba minúta voľného letu. Skákali sme aj zo závratnej výšky 7 km, na to už boli potrebné kyslíkové prístroje. Užila som si toľko slobody, koľko si len dokážete predstaviť.
Inna Václavová
(22. októbra 1969)Inna dlhé roky pracovala ako šéfredaktorka potápačského časopisu Oceán, vydala pritom tri knihy o cestovaní a jachtingu. Je prezidentkou nadácie Vectra, venujúcej sa podpore adrenalínových projektov. Je tiež vášnivou potápačkou a ochranárkou podmorského sveta. Kormidelníčka a kapitánka jachtárskeho tímu, majsterka sveta v amatérskom námornom jachtingu z roku 2011. Venuje sa fotografovaniu a písaniu. Inna pochádza zo Slovenska, momentálne však žije v Prahe so svojím priateľom, jachtárom a podmorským fotografom. Má 23-ročného syna, ktorý študuje ekonómiu a právo.
Avšak teraz si pretekárska jachtárka. Ako sa to stalo?
Všetko sa zmenilo v okamihu, keď som sa prvýkrát dostala na loď. Bola to láska na prvý pohľad! Neobmedzený morský priestor, silný vietor a vysoká rýchlosť, to všetko mi úplne učarovalo. Po návrate som sa rozhodla zmeniť svoj život. Predala som svoj parašutistický výstroj a na mesiac sa nalodila na loď, kde som pomáhala ako plavčík a učila sa. Neskôr som sa pridala k posádke, ktorá sa plavila na 16-metrovej plachetnici cez Atlantický oceán, a po návrate do Európy som bola hotový námorník s impozantným množstvom naplávaných námorných míľ. Pokračovala som v štúdiu námornej vedy v studenom Anglicku. Boli to všetko veľmi silné zážitky, ktoré mi dali veľa skúseností. Neskôr som začala pracovať ako kapitánka na charterových lodiach, až ma jeden tím najal na regatu. Bola to obrovská výzva! A hoci som nevedela nič o pretekárskom jachtingu, v našej prvej regate sme skončili na 4. mieste. Začala som pravidelne jazdiť na všetky možné regaty. Mala som šťastie, pretože som sa učila od najlepších českých, chorvátskych a talianskych jachtárov. Po slovenských a českých majstrovstvách prišli na rad preteky zahraničné a v roku 2011, jedenásť rokov od prvého výletu na lodi, som stála aj so svojím tímom na najvyššej priečke medzi amatérskymi námornými jachtármi a na bronzovej medzi profesionálmi v triede ORC (Offshore Racing Congress). Bol to nezabudnuteľný okamih!
Hovorila si, že pôvodne si jazdila so ženami?
Niekoľko sezón som naozaj jazdila iba so ženskými posádkami. Pomohlo mi to sa dobre rozjazdiť a získať sebavedomie ako kapitán. Okrem toho som jazdila na lodi so svojím priateľom – dobrodruhom, ktorý zásadne vyhľadával len extrémne podmienky. Vždy, keď sa lode vracali do prístavu, aby sa ukryli pred búrkou alebo vlnobitím, my sme naopak vyrážali. Avšak vďaka nemu som zistila, že všetko sa dá zvládnuť, chce to len chladnú hlavu a aktívny prístup. Z Atlantiku, ťažkých plavieb a regát som sa cítila tak pri sile, že som chcela už len vyhrávať. Avšak v ženskom tíme som sa stretla s pre mňa absolútne neprijateľným názorom, niečo ako „Stačí, že sme ženy a ideme regaty, už to je víťazstvo!“ Ja to tak necítim. Možno v silnom vetre naozaj máme nejaký menší hendikep, ten je však vyvážený výhodou pri slabom vetre. Jachting je o dobre zohranej posádke, rýchlej a vytrimovanej lodi (pozn. red. trimovanie je kompletné nastavenie plachty), o perfektnej taktike a stratégii. Keď sa mi podarilo dostať na loď ženy môjho zamerania, napospol jachtárky, potom bolo výsledkom napríklad absolútne víťazstvo na Majstrovstvách Slovenska v námornom jachtingu v roku 2004.
Teraz si však v mužskej posádke. Čo sa zmenilo?
Dať dohromady dobrú posádku nie je jednoduché, nieto ešte ženskú. Navyše, počas obzvlášť silnej búrky na mori moja dievčenská posádka zlyhala na plnej čiare. O život nešlo, museli sme iba aktívne zapracovať na záchrane. Avšak namiesto spolupráce som zažila len hystériu a plač. Iba jedna – Katarína – bola schopná spolupracovať, vymeniť plachty za búrkové. Len s jej pomocou sme loď rozbehli a bezpečne sa dostali do prístavu. Pre mňa to bolo veľké rozčarovanie. Uzavrela som ženský tím, prestúpila som do mužskej posádky a Katarínu som vzala so sebou. S novou posádkou sme sa pustili do veľkých medzinárodných regát s veľmi silnou konkurenciou. Teraz v tíme robím manažéra, kormidelníka a trimujem predné plachty.
Ako je to napríklad s rešpektom v takej zmiešanej posádke?
V posádke je 8 ľudí a myslím si, že ma rešpektujú. Poznajú moje schopnosti a vedia, čo odo mňa môžu očakávať. Úloha kormidelníka je veľmi zodpovedná. Môže byť akokoľvek dobrá posádka i vytrimovaná loď, ale keď kormidelník nezvládne vyťažiť maximálnu rýchlosť a uhol stúpania, potom je všetko zbytočné.
Tiež odo mňa prakticky závisí bezpečnosť ľudí na lodi aj voči ostatným lodiam. Jazdíme telo na telo, únikové manévre niekedy prebehnú vo vzdialenosti necelého metra. Často je nutné okamžité rozhodnutie, zvlášť pri štarte. Štartujeme v malom priestore, takže veľké množstvo lodí pri vysokých rýchlostiach. Na každej regate sa učím, z každého rozjazdu odchádzam s novými poznatkami.
Kormidlovanie striedam s trimovaním prednej plachty. A hoci je to fyzicky veľmi náročné, psychicky odpočívam a viac si užívam regatu. Pravda, adrenalín, čo mi prúdi v žilách pri kormidlovaní, ma vrhá do iných psychických dimenzií, tie tak trochu hraničia so závislosťou!
Ako spolu vychádzate?
Jazdíme spolu už dlhé roky a všetci sme za ten čas stihli ukázať v sebe to najhoršie, ale aj najlepšie. More z človeka nemilosrdne vyžmýka všetko. Posádku považujem za svoju druhú rodinu, sú mi všetci nesmierne blízki. A vodca nášho tímu je mojou životnou láskou.
A predsa. Žena na lodi je dosť netradičná úloha, nieto ešte kapitánka. Vždy to šlo tak ľahko?
Jasné, že nie. Než som nabrala skúsenosti a sebavedomie, musela som čeliť nedôvere u mužských klientov, ktorí ma najali na loď. Pri pohľade na mňa sa im zrejme jachting zdal veľmi jednoduchý. Pamätám si na jednu zo svojich prvých plavieb a človeka, čo loď zaplatil a mňa najal ako kapitánku. Neustále ma zbavoval a následne vracal do funkcie kapitána. Na začiatku som si moc neverila, ale potom som nabrala skúsenosti.
Čo myslíš, že si ako žena vniesla do mužskej posádky? Máš pocit, že sa ostatní viac kontrolujú?
Určite som tam vniesla trochu kultúry. Vymyslela som pekné tímové oblečenie a dizajn lode. Tiež je možné, že kvôli mne a Kataríne o seba trochu viac dbajú a krotia sa s nadávkami. V našom tíme naozaj žijeme v harmónii, máme vyvážené vzťahy, máme vodcu a každý má svoju funkciu, ktorú perfektne ovláda. Nepamätám si, že by sme sa niekedy pohádali. Jazdiť s mojou posádkou je pre mňa naozaj pôžitok. Je to dané aj tým, že parašutizmus a najmä paraglajding sú individuálne športy. Nemôžem sa nabažiť tímovej práce. Všetko znášame spolu. Horké prehry aj sladké víťazstvá!
Považuješ sa za priekopníčku?
Svojím spôsobom áno. Bola som jednou z prvých pilotiek paraglajdingu. Prekopala som cestu pre dievčatá, ktoré chceli lietať. Bol to výrazne mužský svet a bola som tam jediná, navyše s dobrými výsledkami. Aj v jachtingu som určite zapracovala na odstránení predsudkov, že žena patrí k sporáku. Patrí proste tam, kam chce.
Ktoré tri veci ti napadnú, keď sa povie „more“?
Sloboda. Vo všetkých smeroch. Hoci som na lodi, na zdanlivo obmedzenom priestore, mám otvorené more pred sebou a môžem sa s loďou rozbehnúť ktorýmkoľvek smerom. Bežím s vetrom. Láska. More mi dalo lásku. Krása. Celé farebné spektrum mora, ktoré sa neustále mení a fascinuje svojou dokonalou krásou.
Napísala si niekoľko kníh a spolupracuješ s rôznymi časopismi. Je to možné pri takom náročnom koníčku?
Vzhľadom na to, že jachting je sezónna záležitosť, tak mám času dosť. Básne a poviedky píšem už od detstva. Keď som robila parašutizmus a lietala, tak som naozaj nemala na nič čas. Pretrpela som rad úrazov a vedela som, že s tým raz budem musieť skončiť. Tento šport sa nedá robiť do dôchodku. Vtedy som si povedala, keď už nebudem môcť skákať, tak o tom budem aspoň písať.
Tiež sa venuješ novinárčine…
Sedem rokov som pracovala ako šéfredaktorka potápačského časopisu Oceán. Vďaka tomu som sa zoznámila s množstvom zaujímavých ľudí – technických potápačov, jaskyniarov i freediverov. Tiež som sa pozrela do odľahlých, často len potápačmi navštevovaných, končín. Potápanie je mojou srdcovou záležitosťou a spolu s priateľom, ktorý je tiež podmorským fotografom, tvoríme autorskú dvojicu.
Takže ďalší koníček. Potápanie?
Áno, vďaka oceánu som sa stala divemasterom a začala sa venovať morskej biológii a oceánológii. Lebo podmorský svet je záhadný, nekonečne krásny a potrebuje ochranu. Potápači na celom svete už len svojou prítomnosťou ochraňujú výnimočné miesta, často akési liahne morskej biodiverzity, pred bezohľadnými rybármi, ktorí nezriedka zabíjajú veľké morské živočíchy kvôli nezmyselným poverám. Napríklad kvôli žraločím plutvám alebo žiabram mánt, ktoré sú údajne pre Ázijčanov silným afrodiziakom. Keď však domorodci pochopili, že im živé živočíchy prinesú vďaka potápačom viac peňazí než plutvy a žiabre, tak sa masaker zastavil. V časopise bolo našou úlohou oboznámiť čitateľov so stavom oceánov a vyzvať ich k spolupráci pri ochrane oceánov.
Kam všade ťa tvoje potápačské cesty zaviedli a čím ťa potápanie tak uchvátilo?
Skúmala som podmorský svet na Galapágoch, Aldabre, Raja Ampat, Palau a na mnohých iných miestach. Putovali sme často málo navštevovanými krajmi, kde sme stretávali autentické kmene žijúce v harmónii s morom. Pod vodou sme pozorovali veľké pelagické zvieratá a skrytý mikroživot na koralových útesoch, potápali sme sa do vrakov a do podmorských labyrintov, v podmorských záhradách pulzujúcich životom, do jaskynných katedrál presvietených slnkom aj do uzavretých jazier s miliónmi nepŕhlivých medúz.
Potápanie však napĺňa aj inú moju túžbu. Najšťastnejšia som na driftových ponoroch, teda ponoroch v prúdoch. Jeden taký som zažila na Madeire v studenom Atlantiku. Leteli sme podvodnými skalnými labyrintmi unášaní silným prúdom. Podlietavala som skaly, prelietavala cez jaskyne, otáčala som sa v priestore a riadila som let rukami ako krídlami. Keď sa vznášam, keď letím priestorom, akoby som si plnila svoj najväčší detský sen, ktorý sa mi zatiaľ nepodarilo uskutočniť, a to je let vesmírom.
Spolu so svojím priateľom sa tiež venujete podmorskému fotografovaniu.
Áno, vzniklo to počas mojej práce v časopise Oceán, potrebovala som ilustračné foto k článkom. Priateľ, inak vášnivý krajinársky fotograf, si vtedy zaobstaral podvodné puzdro a začal fotiť. Mojou úlohou pod vodou je nájsť mu zaujímavé objekty, identifikovať živočíchy, nasvietiť scénu a v prípade podmorského krajinárskeho záberu pôsobiť ako model.
Tvoj život je plný kontrastov. Tiché písanie a akčné cesty za dobrodružstvom. Aká teda si? Tichý introvert vymýšľajúci príbehy alebo výbušný extrovert idúci za víťazstvom za každú cenu?
Mam v sebe oboje. Zaznamenávam udalosti, ktoré sa okolo mňa alebo za mojej účasti odohrali. Žijem taký dobrodružný život a všetko sa tak rýchlo mení, že to chcem aspoň na papieri na chvíľu zastaviť. A potom, v pokoji svojho domova, naplnená tvorivou energiou, prežijem všetky zážitky ešte raz. Najviac si na sebe cením vnútornú slobodu. Nejdem vo vyjazdených koľajach, nie som ovplyvnená konvenciami, zaťažená zvyklosťami a pravidlami. Idem za svojím šťastím, tak ako si myslím, že je správne.
Prečo si sa zapojila do projektu Milka: „Ženy inak. Akože, čože?!“?
Páčia sa mi ženy, ktoré sa neboja, ktoré sa nestavajú do úlohy obetí. Také, čo idú dopredu a plnia svoje sny, akokoľvek bláznivé. Svet nám všetkým praje, máme slobodu a túto slobodu si musíme chrániť za každú cenu. Páčia sa mi ženy aktívne, ale zároveň ženské. Tie, ktoré popri svojich niekedy chlapských zamestnaniach a pri veľkom množstve povinností zostali láskavými matkami, múdrymi priateľkami a večnými nositeľkami lásky, krásy a kultúry. Archetypy zostávajú nezmenené, sú nezávislé od zamestnaní a koníčkov, a je to tak dobre.
