Zaujala ma fotografiou na vrchole skaly. Nestála však na nohách. Sedela na vozíčku. V tom momente som jej pripísala vlastnosti ako výnimočná, odvážna, tvrdohlavá a inšpirujúca. Napadlo mi, že o takýchto ľuďoch by mal svet čítať a vedieť viac a ponúkla som jej priestor na rozhovor – v tom čase sa nachádzala v Austrálii.
Odpísala mi spontánne a dobrosrdečne: „Rada budem motivovať ľudí športovať, ako sa len dá. Sama šport naozaj milujem, takže kedykoľvek. Už brázdime Indonéziu, pozdravujem Slovensko a prajem ešte pekný deň.“ Rozhovor mi autorizovala pred pár dňami a poslala pozdrav z Bali. Je mi cťou predstaviť vám Kiku Madajovú.
Tento týždeň oslavuješ krásnych 24 rokov. Prijmi naše srdečné prianie všetkého najlepšieho k tvojim narodeninám. Ako dlho ti robí spoločnosť invalidný vozík?
Na vozíku som už druhý rok a stal sa mojou každodennou súčasťou. Niektorí ľudia to vnímajú ako koniec normálneho života a začiatok komplikácií, ale mne sa naopak otvorili úplne nové možnosti a mám naozaj pocit, že svoj život žijem práve teraz, viac naplno.
Máš to veru ťažšie ako iní športovci. Stal sa ti úraz na lyžiach. Kedy to bolo a čo všetko sa potom zmenilo?
V januári 2013, keď som už pár mesiacov žila vo Švajčiarsku, sme sa šli s priateľom lyžovať. Bola to fakt super lyžovačka, aj keď som si nevšimla žľab pre sánkarov a preletela cezeň. Dopadla som na chrbát a zostala nehybne ležať. Scenár bol potom jasný – helikoptérou ma previezli do nemocnice a urgentne operovali. Neskôr mi oznámili, že mi zlomený stavec poškodil miechu a ja nejakú dobu nebudem môcť chodiť.
Tip pre teba: 6 najlepších aminokyselín na trhu
Je mnoho ľudí, ktorí po podobnom zážitku zatvoria všetky okná, dvere, zatiahnu rolety a utiahnu sa do seba. Čo ti dobíja batérie a čo je pre teba motiváciou pri každodennom fungovaní?
V tom čase bola mojou najväčšou inšpiráciou rodina, priateľ a kamaráti. Nemohla som sa psychicky zrútiť, lebo som vedela, že už aj tak to sami znášajú veľmi zle. Vždy som bola a aj som pozitívne naladená a s úsmevom na tvári. Ak niekto plakal, ani som ho k sebe nepustila. Myslím, že celú túto situáciu beriem ako skúšku. Niekedy zabudnem, že sedím na vozíku a idem sa len tak postaviť. (smiech) Asi to bude tým, že som prispôsobila vozík svojmu životu a nie život vozíku. Žijem tak, ako predtým, dokonca ešte akčnejšie.
Ak niekto miluje šport, takmer vždy si nájde cestu, ako sa mu venovať. Bez ohľadu na počasie, únavu a podobne. Ktorými športovými aktivitami žiješ ty?
Pred úrazom som hrala pozemný hokej, aj za národný tím. Pohyb som naozaj milovala a stále milujem. S kamarátmi si aj teraz chodíme zabehať na hrádzu a ja pri nich trielim na vozíku. Ak sa dá, ideme do posilky, ale asi ako každý človek aj ja mám dni, keď sa mi naozaj nechce a len tak leňoším. Minulú zimu som opäť skúsila lyžovať, tentoraz na monoski a bolo to to najlepšie, čo som mohla skúsiť. Ten pocit sa nedá opísať. Teraz som už piaty mesiac na expedícii so žltými trabantmi cez Austráliu a juhovýchodnú Áziu, takže pohybu veľa nemám, ale keď sa vrátim, mám v pláne vyskúšať handbike a veľmi ma láka bedminton na vozíku.
Tip pre teba: Regenerácia ako súčasť tréningu
Cestuješ po celom svete – stretávaš sa aj s inými ľuďmi s podobným osudom? Je medzi vami šport rozšírený?
Ani nie rok po úraze som odišla do Panamy, tam som videla naozaj akčných vozičkárov, v športových zónach hrali basketbal a bolo to úžasné. Doteraz na cestách stretávam ľudí na vozíku „behať“ alebo cvičiť popri pláži. Myslím, že väčšina z nich by bez športu ani neexistovala, ani mne pokojné sedenie na zadku moc nejde. (smiech) Všetci svojím spôsobom pohyb vyhľadávame a aj keď je to so športmi, najmä kolektívnymi, zložitejšie, vždy sa dá niečo vymyslieť.
My, ktorí chodíme po vlastných nohách, si mnohokrát nájdeme sto a jednu výhovorku na to, prečo necvičíme. Aspoň ja patrím k tým, ktorí by teoreticky najradšej cvičili každý deň, ale v praxi… Čo ťa motivuje k pohybu?
Aj my na vozíku sme stále len obyčajní ľudia, keď sa nám nechce, tak len leňošíme. Tiež si vieme nájsť milión výhovoriek, prečo nie, ale mňa vždy nakopne ten skvelý pocit, ktorý pozná každý športovec po tréningu – že spravil pre seba a svoje telo niečo dobré.
Ako vnímaš možnosti na športovanie pre skupinu ľudí ako ty?
Športov pre ľudí na vozíku s akýmkoľvek postihnutím je na Slovensku niekoľko. Stačí si len vybrať, čomu sa chce človek venovať. Skôr býva problém, že stále nie je dostatok ľudí, ktorí by športovať chceli. Mnohí z nich sa neodvážia narušiť svoj komfort a prejsť nejaký ten kilometer a zažiť pri športe kopec zábavy. Ja sa snažím skúšať, čo sa dá. Napr. naše Paralympijské motivačné centrum umožňuje ľuďom športy vyskúšať a dáva im priestor zistiť, čomu by sa mohli venovať, niekedy možno aj súťažne. Sama by som rada začala robiť taký šport, v ktorom by som neskôr mohla víťaziť. Možno by to mohol byť handbike alebo bedminton. (smiech)
Prečo si sa rozhodla založiť si facebookový profil „Späť na vlastné nohy – Kristína Madajová“?
Cieľ založenia profilu bol jasný – ukázať ľuďom, že sa dá robiť veľa vecí, hoci aj na vozíku. A hlavne, že život ide ďalej a naozaj nie je čas plakať do vankúša. Väčšinou tam uverejňujem fotky a videá z rehabilitácií, ktoré momentálne mám, z cestovania po svete alebo zo športovania. Je naozaj vidno, že ľudí to zaujíma a verím, že ich to čiastočne aj motivuje.
Tip pre teba: Čo na seba na bicykel v jeseni?
Ako často rehabilituješ pod dohľadom odborníkov a ako často sa venuješ športovým aktivitám vo svojom voľnom čase?
Musím sa priznať, že samotné rehabilitácie trošku flákam, cvičím len občas a aj to len doma. Ale ak si už počas školy na nejakú rehabilitáciu nájdem čas, chodím na mesiac do Kováčovej alebo dvakrát do roka intenzívne cvičím v maďarskej Šoproni. Popritom plávam, bicyklujem na stacionárnom bicykli a behám po ulici v dlahách na chodenie. (smiech)
Kika, ďakujem ti veľmi pekne za rozhovor a držíme silno, silno palce na ceste k samostatným krokom.