Capoeira je unikátne bojové umenie kombinujúce hudbu, akrobaciu a boj, je založené na improvizácii,“ charakterizuje svoju vášeň Stella Varga, capoeiristka a majsterka Európy v tomto športe. V brazílskom bojovom umení ovládla Európu len po piatich rokoch tréningu, capoeire však obetovala veľa a tento úspech považuje stále len za začiatok. Cesta za učiteľským stupňom je ešte dlhá, Vargina nezlomnosť a odhodlanie ju do tohto cieľa bezpochyby dostanú.

Namiesto zúfania tvrdší tréning

Ako dlho sa venujete capoeire a kde ste s týmto športom začali?

Capoeire sa venujem od roku 2009. Na tréningy som začala chodiť do Galanty do vtedy novootvoreného klubu. Potom som kvôli škole trénovala v Nových Zámkoch, momentálne trénujem v Komárne a v Györi pod vedením Tomáša Vu Thanh. Pravidelne navštevujem medzinárodné semináre, kde naberám skúsenosti od brazílskych majstrov a snažím sa zdokonaliť svoje znalosti.

Ako ste sa ku capoeire dostali? Kto vás na ňu naviedol, resp. čo bolo podnetom na to, aby ste sa dali na capoeiru?

Prvýkrát som tento šport videla vo filme „Majster neznámeho boja“, kde sa mi veľmi zapáčil, začala som potom hľadať capoeira kluby vokolí. Najbližší bol vKomárne, čo bolo pre mňa vtedy ďaleko. Po dvoch rokoch som sa od kamarátov dozvedela o klube v Galante, čo ma veľmi potešilo. Na prvý tréning som bola veľmi dobre pripravená a vedela som všetky základy capoeiry aj pár akrobatických prvkov.

Inšpiratívny príbeh capoeiristky Vargovej: Vrcholy aj pády

Ako vyzeral spomínaný prvý tréning? Nechceli ste to po ňom vzdať alebo to išlo ako po masle?

Veľmi dobre si naň pamätám. Už niekoľko dní predtým som cvičila vobývačke, pozerala videá, skúšala som. Ako som spomenula, vedela som vmojej tréningovej premiére základy aj zopár akrobacií. Už vtedy som vedela, že toto bude to, čo som celý život hľadala.

Odhliadnuc od nadšenia, boli vo vašej doterajšej kariére chvíle, keď ste si povedali, že by ste scapoeirou najradšej skončili? Čo vás presvedčilo onesprávnosti tohto kroku?

Myslím, že každý športovec má ťažké chvíle, keď sa mu svet otočí dole hlavou. Tvrdo cvičil, obetoval čas, silu, energiu, peniaze, dal do toho srdce, a predsa mu všetko nevyšlo podľa jeho očakávania. Mala som veľa takých chvíľ, keď ma to dostalo na kolená. Vždy som sa však postavila a namotivovaná som trénovala ďalej, aby som dokázala, že som dobrá capoeiristka. A či som rozmýšľala, že prestanem cvičiť? Áno, viackrát. Nikdy by som to však nedokázala spraviť.

Scapoeirou ste začali neskoro, všeobecne vládne názor, že všporte je najlepšie začať od útleho veku. Neprenasledovali vás myšlienky: čo idem takto neskoro robiť?

rejme je najlepšie začať vmladom veku, na druhej strane je to úplne jedno. Máme aj starších capoeiristov, dokonca rodičov, ktorí roky cvičia so svojimi deťmi. Môj prípad je neobyčajný, ale keď si pozriem, čo všetko som pre to spravila, tak mi to až také nenormálne nepríde. Veľa atvrdo trénujeme, cestujeme každý mesiac na semináre, pilujeme kondíciu, máme kruhové tréningy, do gymnastickej haly chodíme pravidelne zlepšovať akrobaciu, pre to všetko sme tam, kde sme.

Čo bolo vaším prvým úspechom v kariére?

Mojimi úplne prvými pretekmi boli majstrovstvá Slovenska, na ktorých som okamžite vyhrala 1. miesto vo svojej kategórii a v kategórii žien som skončila na 3. mieste. V tom istom roku som sa zúčastnila na majstrovstvách Európy v Liberci, kde som sa po tvrdom boji umiestnila na 6. mieste, čo ma mierne dostalo a sklamaná som sa vrátila domov. V roku 2013 som sa zúčastnila na ME tu na Slovensku v Komárne, opäť som obsadila 6. miesto. Po tejto súťaži som dostala veľkú motiváciu, veľmi som túžila po víťazstve. Namiesto zúfania som začala ešte tvrdšie cvičiť, chodila som päťkrát do týždňa na tréningy, zlepšila som kondíciu, akrobaciu, kopy a všetko, čo patrí ku capoeire. Tvrdá práca priniesla, ako sa neskôr ukázalo, svoje ovocie.

Pojem antitalent neexistuje

V porovnaní sinými športmi vyzerá byť capoeira veľmi náročná. Ako dlho nováčikovi potrvá, kým si môže povedať, že z nej predsa len niečo vie?

Capoeira síce patrí medzi náročné športy, ale tak, ako viných bojových športoch, aj tu sa nováčik učí od základných pohybov až po tie náročnejšie. Čo sa fyzickej zdatnosti týka, nie je potrebné vedieť hneď všetko, ono to príde časom po pravidelných tréningoch.

Brazílsky bojový tanec

Čo je na tomto športe také výnimočné? Čím sa odlišuje od iných?

Capoeira má jedno veľké plus, keďže vsebe spája veľa aspektov ako hudba, spev, akrobacia či bojové umenie. Každý človek si tam nájde to svoje,práve to je na capoeire pekné. Bez rozdielu veku ju môžu cvičiť deti, mládež, dospelí. Trénujú ju dokonca aj seniori, taktiež sa zapájame do projektov, kde ju cvičia aj hendikepovaní ľudia.

Len po piatich rokoch tréningu sa vám na ME vLiberci podarilo získať prvé miesto. Kam vkariére zaraďujete tento úspech a ako sa rodil?

Považujem ho za začiatok, vedela som totiž, že sa chcem dostať do vyššej kategórie. Na súťaž som odchádzala s vedomím, že som bola veľmi dobre pripravená fyzicky ajpsychicky. Išla som vyhrať, ale musela som tvrdo bojovať. Celé majstrovstvá sa konali dva dni. Prvý deň bola eliminácia do najlepšej dvanástky, čo prebehlo pomerne ľahko. Vtom druhom som však dostala silných súperov a spolu s nimi aj pár kopov, zhadzovačky a silné údery, na pár sekúnd som sa niekoľkokrát zrútila. Povedala som si, že som predsa len pre toto trénovala celý rok, tak som musela ďalej bojovať. Keď sa súboje odohrali, upokojila som sa a bola som spokojná sama so sebou.

Aké boli vaše pocity tesne po tom, ako ste započuli svoje meno napozícii celkovej víťazky? Ktorým smerom putovali vaše prvé myšlienky po vyhlásení výsledkov?

Nechcela som tomu od šťastia uveriť, od radosti som vyskočila na stupienok pre víťaza. Prvé objatie dostal môj tréner Tomáš Vu Thanh, ktorý je mojím veľkým vzorom. Je pri mne od môjho prvého tréningu. Je to mladý talentovaný capoeirista, ktorý sa už dlhé roky venuje tomuto športu. Povahovo je veľmi pokojný a aj vďaka tomu je taký úspešný. Vážim si ho, vybudoval cestu, ktorou teraz kráčame.

Ako prebiehali oslavy titulu majsterky Európy?

Zmajstrovstiev sme sa vrátili plní úspechov, energie amotivácie. Namiesto osláv sme však naďalej dennodenne trénovali. V decembri náš klub zorganizoval charitatívnu akciu pre ľudí v núdzi, tesne pred sviatkami sme pre všetky capoeira deti pripravili vianočnú party. Okrem toho, že sa vydarila, nás potešilo aj to, že na capoeiru nabralo odvahu aj niekoľko rodičov, ktorí bez problémov zvládli základy a niektorí sa k nám dokonca pridali nastálo.

Môžeme teda chápať capoeiru ako šport pre každého?

Capoeira je rôznorodá. Každý si v nej nájde to svoje a v tom sa môže stať najlepším. Počas mojej kariéry som stretla veľa ľudí, oktorých som si myslela, že na to nemajú a ktorí po poriadnej drine a tréningu úžasne napredovali a stali sa z nich dobrí capoeristi. Zistila som, že antitalent neexistuje.

Vyhrať titul majsterky Európy len po piatich rokoch tréningu je nezvyčajný avýnimočný jav. V čom tkvie tajomstvo úspechu, máte nejaký tajný recept na úspech?

Tajomstvo úspechu je nikdy sa nevzdať. Tajné fígle ani recepty nemám, dôležitých je veľa tréningov, disciplíny, nemôžem zabudnúť na mentálnu prípravu. Veľa som cvičila, boli dni, keď sme mali dvojfázové tréningy, drine som venovala veľa voľného času. Pomohli mi domáce aj zahraničné sústredenia, kde som mala možnosť cvičiť scapoeiristami ziných klubov aj so špičkovými trénermi. Čo sa mentálneho tréningu týka, veľakrát som si dopredu predstavovala samotnú súťaž. Pripravila som sa na to, že zostanem pokojná, že budem konať sústredene. Jasne som si predstavila a naplánovala, čo a ako spravím, ako budem súpera atakovať. Na súťaž som cestovala s vedomím, že ju idem vyhrať. Bola to celoročná práca.

Ivan „Buki“ Buchinger: Takmer som zabil súpera

Tento šport je na Slovensku pomerne neznámy. Ako by sa knemu dalo prilákať viac ľudí?

Pred pár rokmi by som povedala, že je to pomerne neznáme bojové umenie. Vdnešnej dobe sa pomaly rozvíja a ľudia začínajú vnímať capoeiru ako bojové umenie. Väčšina ľudí má ale predsudky, čo sa týka tohto športu. Vnímajú ho ako tanec, pričom my tanečné prvky vôbec nepoužívame. Je to kvôli tomu, že je tento šport unikátnou kombináciou hudby a akrobatiky, čo vyplýva zhistórie a vývoja capoeiry v Brazílii. Robíme však vystúpenia na športových podujatiach aj nábory na školách, aby sme dostali capoeiru do povedomia verejnosti. Už teraz máme kluby v Komárne, Nových Zámkoch, Nitre, Galante, Senci a v maďarskom Györi.

Na facebooku máte ako stredné meno uvedené „Narizinho“. Je to len súkromná prezývka alebo má čo dočinenia scapoeirou?

Každý capoeirista má svoju prezývku, vyplýva to zhistórie. VBrazílii bola v úplných začiatkoch capoeira zakázaná, capoeiristi mali takéto mená, aby ich policajti nevedeli nájsť podľa ich vlastných mien. Z histórie sa stal zvyk, prezývku dostávame časom podľa vlastnosti, osobnosti či výzoru. Mne ju udelil jeden brazílsky profesor, Narizinho znamená v preklade noštek.

Bližšie k učiteľskému stupňu aj k filozofii capoeiry

Keď porovnáte capoeiristku Stellu na začiatku kariéry ateraz, čo vám vyjde?

Veľmi veľa vecí sa zmenilo okolo mňa asnimi aj ja. Na začiatku som brala capoeiru ako hobby. Postupne som začala trénovať čoraz viac a čoraz viac som cestovala za tréningami. Dostala som prvý opasok, prežila prvé úspechy, cestovali sme na semináre, sústredenia, trénovali sme s tými najlepšími učiteľmi a capoeiristami. Vtedy sa začala pomyselná zmena, ostatné prišlo spolu s capoeira lavínou (úsmev). Postupne sa tento šport stal mojím životným štýlom. Cítim, že pomaly začínam chápať filozofiu capoeiry, v poslednej dobe som sa posunula ďalej a spravila som veľké kroky dopredu k svojim cieľom. Momentálne je to moje všetko a to je to, čo ma robí šťastnou.

Čo je vaším cieľom vcapoeire? Kam sa ešte môžete a chcete posunúť?

Môj prvotný cieľ do budúceho roka je dostať sa do Brazílie,zúčastniť sa na najväčšom seminári vroku a cvičiť s najlepšími majstrami. V budúcnosti veľmi túžim dosiahnuť učiteľský stupeň, otvoriť si vlastný klub, učiť capoeiru, venovať sa rozvíjaniu tohto krásneho bojového umenia a taktiež pomáhať ľuďom nájsť správnu cestu k športu a k zdravému životnému štýlu.

Vo februári tohto roka sa uskutočnilo páskovanie capoeiristov, na ktorom ste sa zúčastnili aj vy. Ako celá udalosť prebiehala?

Celý názov akcie je Batizado & Troca de Cordas. Batizado predstavuje páskovanie aje to náš najväčší sviatok, na ktorom sa udeľujú nové opasky formou krstu. To znamená, že si každý žiak zahrá hru sučiteľom, ktorý ho nejakou capoeiristickou technikou zloží na zem. V Troca de Cordas ide o výmenu opaskov, je určená pre tých, ktorí už opasok majú a postupujú na ďalšiu úroveň. Na akcii nechýbajú známi majstri z Brazílie, ale aj z celej Európy, odovzdali sme opasky celkovo pre 150 capoeiristov. Pri tejto príležitosti som nový opasok dostala aj ja, čím som dosiahla ďalší stupeň a som čoraz bližšie k učiteľskému stupňu.

Okrem páskovania sa vtomto roku konali aj majstrovstvá Slovenska. Obsadili ste na nich 4. a2. miesto. Úspech či sklamanie?

Po ME sme dlho nemali žiadnu súťaž. Pretože som sa ziskom nového opasku dostala oúroveň vyššie, súťažila som vo vyššej kategórii. Zo sobotného vyraďovacieho kola som postúpila do nedeľného finále medzi 12 najlepších. Potom nasledovala TOP 8 a celé majstrovstvá boli zakončené finálovou štvorkou. To bola spojená kategória žien amužov, obsadila som v nej 4. miesto. Boli vyhlásené aj najlepšie ženy, kde sa mi ušlo 2. miesto. Túžila som skončiť na lepšom mieste, som veľmi súťaživá a rada vyhrávam. Prehry ma však neovplyvňujú negatívne, naopak, motivujú ma a dávajú mi energiu zlepšovať sa.

Rok 2015 sa prehupol do letného ročného obdobia, pomaly, ale isto sa blížia majstrovstvá Európy. Aké má váš klub plány na leto?

Na majstrovstvá Európy som začala myslieť okamžite po poslednej súťaži. Som už teraz plne koncentrovaná a tvrdo trénujem. Obhájiť titul bude mimoriadne ťažké, no verím, že nič nie je nemožné. Čakajú nás aj nejaké semináre a v lete týždenný capoeira kemp.