Bojové športy nepatria k tým, ktoré by sa pravidelne objavovali v športových správach. Z času na čas však do televízneho spravodajstva prenikne informácia o úspechu či zaujímavom počine niektorého zo slovenských bojovníkov. Košičan Tomáš Možný už svojím kickboxerským umením prekonal hranice Slovenska a v rebríčku prestížnej federácie Glory mu v septembri patrila výborná 15. priečka. Urastený otec 7-ročného syna má smelé ambície, do ktorých však môže prehovoriť aj zdravotný aspekt.

Tomáš, dnes ste už úspešným kickboxerom s množstvom skúseností, ale každý nejako začínal. Ako ste sa k tomuto športu dostali vy?

„Myslím, že som mal asi 15 rokov. Na rodinnej oslave sa ma starší bratranec spýtal, či by som nechcel vyskúšať kickbox. Súhlasil som, zapáčilo sa mi to od prvého tréningu. Dovtedy som prakticky nešportoval, ale bol som od prírody veľmi ohybný, čo bolo od začiatku výhodou. Už na prvom tréningu si tréner všimol, že mi to ide.“

Tomáš Možný:

Nar.:
26. apríla 1991
Výška:
202 cm
Hmotnosť (súťažná):
113 kg
Postavenie
v rebríčku Glory:
15. miesto
(k 15. septembru 2016)

Kickbox je síce ťažký šport, v ktorom je vysoké riziko zranenia, ale má aj nesporné výhody. Jednou z nich je skutočnosť, že človek sa takpovediac vie o seba postarať v nepríjemnej situácii na ulici. Stalo sa vám to už?

„Pracoval som ako vyhadzovač. Postupne ma už spoznávalo čoraz viac ľudí a keď boli opití, tak skúšali. Tým, že som vysoký, tak si mnoho ľudí chce niečo dokázať, chcú si takpovediac spraviť meno. Priznám sa, že už sa stalo, že došlo ku konfrontácii, ale v 90 % prípadov sa mi to podarí vyriešiť slovne. Ja si nepotrebujem na ulici nič dokazovať, ja sa bijem päťkrát týždenne.“

Trvalo dlho, kým ste začali súťažiť?

„Ani nie. Prvá súťaž prišla po necelom roku tréningov. Podarilo sa mi vyhrať majstrovstvá Slovenska do 16 rokov, potom som sa dostal aj do juniorskej reprezentácie. Ako jej člen som zvíťazil na majstrovstvách sveta juniorov, čo bol obrovský úspech. Úspešné obdobie však pokračovalo ďalej, keďže sa mi ako 17-ročnému podarilo získať seniorský titul majstra Slovenska. Postupne som chodil po rôznych zápasoch aj v okolitých krajinách, najmä v Poľsku a Maďarsku.“

Prechádzali ste rôznymi kategóriami?

„Nie. Od začiatku som súťažil v najťažšej kategórii, keďže vždy som mal nad 90 kg.“

Spomínané šampionáty spadajú do amatérskej časti. Vy ste sa však pomerne rýchlo dostali aj k profesionálnym zápasom. Ako k tomu došlo?

„Keď som mal asi 20 rokov, dostal som ponuku na môj profesionálny zápas. Profesionálne zápasy sú oproti amatérskym rozdielne v tom, že sa v nich boxuje bez prilby a aj bez chráničov. A sú aj nejako finančne ohodnotené, ale nejde o vysoké sumy.“

Takmer som zabil súpera

Ako vyzeral váš prvý zápas medzi profesionálmi?

„V mojom prvom profesionálnom zápase som narazil na borca, ktorého som poznal zo spoločného sústredenia. Mal som rešpekt, bol skúsenejší, ale zdolal som ho, čo bol tiež veľký úspech.“

Čo nasledovalo?

„Na Slovensku som v tom čase dominoval, bol som šesťnásobný majster SR, ale v podstate som z toho nič nemal. Postupne som dospieval a bolo treba zarábať. Môjmu bývalému trénerovi som veľmi vďačný za veľa vecí, veľmi mi svojho času pomohol, ale pri mojom prechode k profesionálnym zápasom sa mi bolo treba viac venovať. Tak som si povedal, že pôjdem vlastnou cestou.“

Ako tá cesta vyzerala a vyzerá?

„Dohodol som sa s jedným popradským trénerom a v prípade, že som v príprave, tak k nemu chodím každý štvrtok a piatok. Inak nemám trénera, trénujem sám a môžem povedať, že mi tréner chýba. Napriek tomu sa snažím ísť na sto percent.“

Rok 2016 bol pre vás prelomový aj tým, že ste sa dostali do prestížnej federácie Glory. Ako sa vám to podarilo?

„Vo februári 2016 som súťažil na tzv. štvorčlennej pyramíde v Nitre. Vo finále som išiel proti Maťovi Pačasovi, s ktorým som predtým prehral. Bojovali sme o majstra Slovenska, ale aj o majstra Európy. Chcel som mu dokázať, že som lepší. Bola to riadna mastenica, celého ma okopal, ale vyhral som. Potom prišla možnosť ísť do federácie Glory. Súťažiť v Glory je pre kickboxera niečo ako pre hokejistu hrať v NHL. Skrátka najvyššia liga, sen každého borca. Bol som prvý z Česko-Slovenska, kto sa tam dostal. Už len to samé o sebe bol obrovský úspech.“

Ako vyzerala vaša premiéra v Glory?

„Dodnes si pozerám videá, ako sa boxuje v Glory. Zápas som absolvoval v apríli 2016 v Dánsku. Mojím súperom bol kicboxer z Turecka Cihad Kepenek. Bol to dramatický zápas, v ktorom som sa dostal aj do počítania, ale napokon som zvíťazil. Podarilo sa mi to najmä vďaka mojej kondícii, ktorú som mal vtedy skvelú, pri telesnej váhe 107 kg. Pri VIP stoloch okolo ringu som videl sedieť tie najvýznamnejšie osobnosti tohto športu, napríklad Holanďana Rica Verhoevena alebo boxera Tysona Furyho.“

Nedávno obletelo internet video z vášho zápasu, v ktorom ste chtiac-nechtiac zažonglovali s vlastným chráničom na zuby. Ako k tomu došlo?

„Bolo to letné podujatie v Saint-Tropez. Tam sa konal jeden z piatich najväčších každoročných galavečerov kickboxu. Bola tam úžasná atmosféra. Galavečer sa konal v centre mesta na hrade, kúsok od mora, pod holým nebom. Takisto tam nechýbalo množstvo osobností, napríklad legenda kickboxu Jerome Le Banner alebo herec Mickey Rourke. Pre porovnanie – u nás stojí VIP stôl na najväčšom galavečere okolo 400 eur, tam stál 5 000. V prvom zápase som zdolal Angličana, ktorý bol známy a úspešný dávno predo mnou. To víťazstvo ma veľmi povzbudilo. Asi o 50 minút na to som mal ísť proti Belgičanovi.

Brazílsky bojový tanec

Dva roky predtým som mal operovaný chrbát, ktorý mi po zápasoch vždy stvrdne. To sa stalo aj teraz. Stuhol som, dostal som bolesti a nevedel som, čo robiť. Súperovi som však nedal nič najavo, neukázal som mu svoju bolesť. Vplyvom adrenalínu som však na bolesť zabudol a povzbudilo ma aj prvé kolo, ktoré som po výbornom výkone vyhral, súper sa ma ani raz nedotkol. V druhom kole sa do mňa súper pustil, bil ma hlava-nehlava. Potom sa mi podarila pamätná parádička s chráničom na zuby. Dnes už má asi 4 milióny videní na Youtube. Vyletel mi chránič z úst, snažil som sa ho zachytiť, ale napokon z toho bolo žonglovanie a ešte aj poklona divákom. Získal som si tým publikum a myslím si, že to trochu rozhodilo aj súpera.“

Predstavili ste sa odvtedy v ďalších zápasoch?

„Nie. Vyhrať prestížny galavečer v Saint-Tropez, to bola paráda. Potom som si dal pauzu na niekoľko týždňov. Teraz sa už dostávam do formy. Postupne zaradím silovú prípravu, behy, box a v novembri alebo decembri absolvujem ďalší zápas.“

Dá sa uživiť kickboxom na profesionálnej úrovni?

„Ani na svetovej úrovni to nie je platené tak, že by sa z toho dalo žiť. Ja musím popri tom pracovať. Je mojou výhodou, že pracujem vo fitnescentre. Keby som to nemohol takto robiť, tak by som asi chodil do práce na smeny a určite by som nebol takto vytrénovaný. Teraz si viem odmakať svoj tréning a krátko na to sa už venujem klientom. Približne mesiac pred zápasom vynechávam tieto cvičenia s klientmi, aby som mal dostatok času pre svoju prípravu a regeneráciu. Veľmi mi pomáhajú aj rôzni sponzori. Niekto mi prispeje na letenku, iný zaplatí pobyt. Chodievam totiž na sústredenia do Thajska, kde mám ideálne podmienky na prípravu. Zároveň tam príjemne spojím dovolenku s tréningom.“

Spomínali ste operovaný chrbát, problémy ste mali i s kolenom. Nehovoriac o tom, že pri takom náročnom športe dostáva zabrať celé telo. Nemôžu vaše zranenia ohroziť ďalšie pokračovanie kariéry?

„Práve že áno, hlavne ten chrbát. Dosť ma to brzdí, každé ráno vstávam s ťažkosťami. Mám z toho obavy aj preto, že už mnoho kickboxerov muselo z rovnakého dôvodu skončiť. Vysokí ľudia takéto problémy mávajú, stred tela je ťažiskom a ani rotačné pohyby tomu nerobia dobre. Lekári mi povedali, že mám s vrcholovým športom skončiť. Myslím si, že keby som mal chrbát stopercentne v poriadku, dosiahol by som ešte viac. Momentálne som však medzi bojovníkmi v Glory na 17. priečke, čo nie je zlé.“

Ako vyzerá taká silová príprava?

„Som vysoký a na mňa sa ťažšie lepí svalová hmota. Navyše som naturálny, takže nič zakázané do seba nedávam, iba klasické produkty. V tréningu spevňujem stred tela, ale aj ramená pre silu rúk. Drepy i mŕtve ťahy robím s problémami, takže v drepe ani nejdem s váhou nahor. Pri drepoch mám pocit, že mi ide vytrhnúť platničku. Drepy preto začínam s prázdnou tyčou, postupne hmotnosť zvyšujem na 40, 60 a 70 kg. Viac nie. Viem, že pri mojej hmotnosti (okolo 120 kg) je to prakticky nič a mal by som dvíhať aspoň svoju hmotnosť. Chrbát mi to však neumožňuje. Ale trebárs na predkopávaní už idem na maximum, kde prekonávam 100 kg hranicu. Ostatné cviky už robím na maximum mojich možností. Keď však prejdem na boxerský tréning, tak už ťažké váhy nedvíham, pretože mi to v konečnom dôsledku spomaľuje pohyby.“

Na záver si neodpustíme pohľad do budúcna. Čo by ste chceli v kickboxe dosiahnuť?

„Jednoznačne opasok z Glory. Dostať sa na vrchol alebo aspoň do prvej päťky, to by bola paráda. Tam je to už zaujímavé aj finančne, dá sa z toho žiť. Takto žijem ako každý iný človek. Asi sedem rokov som pracoval ako vyhadzovač a každú sobotu som bol niekde v podniku. Žiadny luxus, normálny život. Mám 7-ročného syna, priateľku a radšej budem po večeroch s nimi, než počúvať hlúpe reči v baroch.“