Hral na Slovensku futbal, ale len pár mesiacov. Potom taliansky futbalista Simone Gambini skončil. Teraz sa rozhodol opísať zážitky z ihrísk, zo šatne aj zo spoločnosti. Futbal u nás prestal hrať kvôli rasizmu, mimo futbalových zápasov si Slovensko nevie vynachváliť. Ale pekne po poriadku.

Príchod na Slovensko

V Taliansku si s manželkou dlho hľadal prácu, potom mu pomohla nájsť niečo na Slovensku. Simone opustil rodnú krajinu a presťahoval sa so slovenskou manželkou a dvomi deťmi do dedinky Dlhá nad Váhom pri Šali, odkiaľ pochádza práve Simoneho žena. Keď si v dedine chodil rekreačne zahrať futbal, všimli si ho funkcionári z miestneho klubu.

„Prezident a tréner klubu ma videli na ihrisku a ponúkli mi možnosť hrať súťažne za klub. Vedeli, že sa do Dlhej nad Váhom sťahujem, riešili následne cez moju ženu, či som k dispozícii a či mám záujem,“ spomína rodák z talianskeho Arezza na to, ako sa dostal do slovenského klubu.

Keď obliekol dres Dlhej nad Váhom v prvých zápasoch, jedna vec ho zaskočila. Príjemne. „Veľmi som bol prekvapený, ako každý hráč hrá z lásky k futbalu. Slovensky aj maďarsky hovoriaci hráči bojujú za rovnaký klub, držia spolu bez rozdielu, len pre vášeň k lopte.“

Pivo a jedlo po každom domácom zápase

Keď Simone loví v pamäti a spomína na zvyky v kabíne, najskôr tvrdí, že ho žiadne neprekvapili, vraj boli rovnaké ako v Taliansku. Potom však predsa len niečo vytiahne. „Jednu vec som nikdy predtým nevidel, a síce pivo a jedlo po každom domácom zápase. Hoci sme boli poslední v tabuľke, vždy nám chodilo na zápasy fandiť veľa ľudí. Aj keď sme prehrávali, vždy sa našlo niečo na oslavovanie,“ priznal.

Simone Gambini

A práve s fanúšikmi sa talianskemu futbalistovi spája zážitok z ihriska, na ktorý zrejme tak ľahko nezabudne. „Bol to náš prvý pohárový zápas, ktorý napokon dospel do jedenástkového rozstrelu. Samozrejme, prišli nás povzbudiť ľudia. Brankár bol v skutočnosti hráč z poľa a zneškodnil tri jedenástky. Vyhrali sme, deti a ďalší fanúšikovia sa rozbehli k nemu oslavovať. Bol to parádny moment pre všetkých.“

Komunikoval rukami a úsmevom

V Dlhej nad Váhom je okrem slovenčiny často počuť práve maďarčinu, komunikácia Simoneho so spoluhráčmi či trénerom bola mimoriadne obťiažna. „Skoro nikto nehovoril po anglicky, takže som sa snažil komunikovať rukami a úsmevom. Najlepší spôsob, ako sa dorozumieť so spoluhráčmi, bol na ihrisku. Niečo som predsa len rozumel maďarsky, niečo slovensky, ale spoločná radosť po góle či po zápase bol pre nás ten najlepší spôsob komunikácie. Bol som hrdý, že som dostal šancu nosiť ten dres, a to napriek tomu, že sme boli poslední.“

Problémy v dorozumievaní sa nezabránili vtom, aby sa Talian v kabíne Dlhej nad Váhom cítil ako doma. Ako priznáva, spoluhráči ho rýchlo prijali za svojho. „Každý sa ku mne správal ako ku kamarátovi. Prijali ma ako jedného navyše, ktorý rád hrá futbal. Boli – a aj sú, hoci som prestal hrať futbal – veľmi milí a priateľskí. Cítil som, že ma rešpektujú.“

Rasizmus

Horšie to podľa Talianových slov bolo v niektorých zápasoch. „Milujem futbal a všimol som si, že veľa ľudí podporuje svoje kluby, to je skvelé. Čo je horšie a to som si uvedomil až v tejto lige, je to, že tu je stále tá najhlúpejšia vec na svete: rasizmus. Samozrejme, nie všade a nie od každého, ale útočili na mňa v niektorých zápasoch preto, lebo som Talian,“ tvrdí futbalista, ktorý však podľa štatistík dostupných na internete nebol až také neviniatko. Počas 658 odohraných minút, čo je v prepočte vyše sedem zápasov, stihol okrem dvoch strelených gólov nazbierať aj dve červené karty. Simone si však stojí za svojím a tvrdí, že bol terčom útokov od protihráčov.

„Útoky prichádzali od ľudí na ihrisku aj mimo neho. V jednom zápase na ihrisku OFK Žihárec na mňa kričali, že som „ko*ot Talian“. Chcel som prestať hrať, aj rozhodca to počul. Najhoršie bolo, že na konci zápasu neurobil nič. Prišiel som za ním do kabíny, pretože asistent rozhodcu vedel po anglicky, no aj tak neurobili nič. Toto je to, čo nebudem nikdy akceptovať. Stále milujem futbal, ale nie takto. Preto som prestal hrať. Moja dcéra sa nemôže prísť pozerať na svojho otca a počúvať také veci. Ľudia, najmä mladá generácia, by si mali uvedomiť, že to je v prvom rade šport,“ priznal v rozhovore pre Šport24.sk.

Keď si Talian vypočul rasistické pokriky na svoju osobu, obraňovali ho spoluhráči, ktorí hovorili rozhodcovi, čo sa stalo. „On urobil tú najjednoduchšiu vec, čo mohol: neurobil vôbec nič. Povedal mi, že nič nepočul, hoci to počúval celý čas. Jeho asistent mi potom povedal, že počul tie útoky, ale ten nemohol urobiť nič. Bol veľmi mladý. Kvôli rasizmu som teda skončil. Po 33 rokoch futbalu si myslím, že toto nie je štýl hry, ktorú milujem. Moja rodina sledovala zápas, v ktorom sa to stalo. Povedal som žene, nech zoberie deti domov. Viete, mám dve malé dcéry a nebol to pekný pohľad.“

Prezident, ale aj tréner Dlhej nad Váhom Simoneho presviedčali, aby si to rozmyslel a pripojil s k mužstvu. Márne. Talian im len poďakoval, rovnako odmietol aj ponuku z 5. ligy. Začal sa venovať polmaratónom a rodine, pre ktorú má viac času.

Simone Gambini

Na Slovensku chce zostať

Napriek negatívnym skúsenostiam na futbal či na Slovákov nezanevrel. Pozná viacero našich hráčov. Marek Hamšík podľa Simoneho tvorí históriu slovenského aj talianskeho futbalu, Milana Škriniara považuje momentálne za jedného z troch najlepších obrancov v Európe. Mládežníckeho slovenského reprezentanta Atilu Vargu pozná aj osobne, hrá totiž v Simoneho rodnom meste Arezzo. „Myslím, že má pred sebou skvelú budúcnosť,“ tvrdí rozhodne fanúšik Realu Madrid v obľúbenej španielskej lige a Dunajskej Stredy v tej slovenskej.

Rasistické skúsenosti má len z futbalových zápasov, v ktorých Talian nastúpil. V spoločnosti sa Simone cíti pohodlne. „V dedine ma každý pozná, lebo Dlhá nad Váhom je veľmi malá. Učím sa po slovensky, pretože chcem vedieť komunikovať s každým, ale zaberie mi to čas. Slovenčina je komplikovaný jazyk.“

Na Slovensku žije vyše rok, cestuje sem však už od roku 2009. Odkedy stretol svoju manželku, žili v troch rôznych štátoch. Slovensko sa však opustiť nechystá. „Chceli by sme však zostať tu. Mám rád túto dedinu aj krajinu. Slovensko mi dalo možnosti, ktoré som v Taliansku nemal,“ priznáva bývalý futbalista, ktorý veľké rozdiely medzi Talianmi a Slovákmi, resp. inými národnosťami nie sú. „Mám tu veľa priateľov, mnohí z nich sú Slováci aj Maďari. Pre mňa nie sú veľké rozdiely medzi Talianmi a inými kultúrami. Myslím, že existujú ľudia s rôznymi povahami, sú ľudia, ktorí majú radi rôzne veci, ale stále sú to len ľudia,“ dodáva na záver.

Nenechaj si újsť náš nový športový katalóg plný skvelých produktov.