Skokom na lyžiach samostatnosť uškodila, no veria v obrodu

Vojenské športové centrum Dukla Banská Bystrica si poradilo s turbulenciami po vzniku samostatnosti Slovenska so všetkou cťou, ba aj so slávou. Po 25 rokoch sa vyprofilovalo na stredisko, ktoré znáša všetky dopady slávy i nezdarov, podáva pomocnú ruku niektorým odvetviam a snaží sa ich oživiť.

0
Na snímke zľava zástupca úseku severskej kombinácie Ľudovít Kartík a zástupca Skokanského úseku Ján Tánczos počas mimoriadnej konferencie Slovenskej lyžiarskej asociácie 15. júna 2017 v Banskej Bystrici. FOTO TASR - Branislav Račko
- Reklama -

Súčasný riaditeľ VŠC Dukla Roman Benčík za najdôležitejšie v činnosti Dukly považuje vlastnú identitu. “Vo federálnych nomináciách boli Česi jednoznačne uprednostňovaní, to je všeobecne známe. Súhlasím, prišli sme o niektorých veľkých športovcov, ale druhý sled, ktorý bol možno rovnako dobrý ako ten prvý, viac-menej český, sa v rámci samostatného Slovenska presadil. To bolo pozitívne a aj v retrospektíve sa tento posun k lepšiemu naplno potvrdzuje.”

Rozdiel medzi oboma Duklami, pražskou a banskobystrickou, vidieť podľa slov Romana Benčíka dodnes, aj po 25 rokoch. “V pražskej bola okrem tradície vždy významná blízka poloha k riadiacim útvarom. Zabezpečenie má v súčasnosti lepšie a aj politické špičky si ju viac všímajú. Legislatívne i v spoločenskom uznaní má pred nami náskok. My sa neustále snažíme pomáhať v rámci možností, či už zjazdárom na lyžiach, sánkarom a iným, pomáhame najmä tým, ktorých šport je perspektívny. Na druhej strane niektoré športy u nás aj zanikli, mali sme trebárs parašutizmus a skoky na lyžiach, ktoré boli bezradné a nevedeli si poradiť s novou situáciou. Šport je živý organizmus, so zmenami, trebárs cyklistika si pod hlavičkou Dukly veľmi pomohla a dnes patrí medzi naše najúspešnejšie odvetvia.”

Skoky na lyžiach po vzniku samostatnosti Slovenska začali upadať do takej miery, že klesli až na samé dno a takmer úplne zanikli. Súčasný šéf skokanského úseku SLA Ján Tánczos mohol všetko vnímať akoby v živom prenose. “Bol som priamy účastník rozdelenia, aj finančného, a jednoznačne nám to uškodilo. V Dukle Banská Bystrica boli väčšinou Česi, ktorí hneď po rozdelení prešli do Dukly Liberec. Zostal nám Švagerko, Slušný, Šindler, Kováč, prakticky menej výrazná garnitúra skokanov. Nebola zlá, zostavili sme aj reprezentačné družstvo. Začínali sme so šiestimi, tešili sa na ZOH v Lillehammeri’94 ako tím, no pustili nám tam len dvoch, Švagerka a Slušného. Vtedy nás nikto nepodržal, vnímali sme to ako prvý veľký podraz a zostala po ňom hlboká rana.”

Po rozdelení odišli z Dukly členovia bronzového tímu na ZOH v Albertville’92 Parma, Jež, pridal sa k nim Dluhoš, no ich rozlúčka nebola dôvodom pádu. O rok neskôr na MS vo Falune, aj so slovenským Švagerkom, sa zrodilo striebro. Tánczos uviedol viacero príčin poklesu. “Náš šport podfinancovali, stratili sme trénerov na športovom gymnáziu, za malý učiteľský, katastrofálny plat už nikto nechcel trénovať. Na skokanov vzhľadom na tabuľky išlo financií po rozpade odrazu oveľa menej, ja som neskôr z Dukly prešiel na športové gymnázium a aby som uživil rodinu, musel som si hľadať ďalší úväzok. Pomaly sa skoky rozpadali, neustále sme strácali schopných ľudí.”

Pred dvoma rokmi sa odrazili skoky na lyžiach z absolútneho dna. “Najhoršie časy by už mali byť za nami,” myslí si Tánczos, ktorý pred rokom 1993 robil federálneho a po rozpade slovenského trénera pri reprezentácii. “Česi pôsobiaci na Slovensku odišli od nás radi, povedal by som, že až surovo. Určite si zrátali, že im doma v Čechách bude lepšie. Ani sa im nebolo možné čudovať. Potom sa systém rok po roku u nás rozpadal, skoky sa na Dukle neudržali, postupne skončila vtedajšia generácia, vrátane olympionikov Mesíka, Slušného, Švagerka, Zmoraya a ďalšia kritériá nenaplnila. Vyrastala na športovom gymnáziu, ovplyvnil ju úpadok školstva, ani mostík škola nedokázala udržiavať a ustrážiť.”

Za akési memento sa považovali mostíky na Králikoch. Podľa Tánczosa do zakonzervovanej podoby ich definitívne odsúdilo odrieknutie MSJ v roku 2000. Nedokončený skokanský areál sa stal synonymom neschopnosti a z toho sa odvinul aj definitívny nezáujem mesta Banská Bystrica zorganizovať MSJ v roku 2000. “V krízových časoch boli Králiky neudržateľné, pridala sa k nim aj likvidácia malých mostíkov, kde úradovala pozemková mafia a všetky talenty sa stratili. Teraz máme jediný areál na Slovensku v Banskej Bystrici na Žltých pieskoch, od roku 2014 naberáme deti, vonku chodíme najmä do Poľska, do Zakopaného a Szczyrku. Máme aj nádejného Hektora Kapustíka, ktorý bol vlani na Lotos Cupe druhý. Dospelý nám chýba, najstarší skokan má ročník narodenia len 2004. Som však rád, že fungujeme, aj s funkčným areálom, máme štyri kluby, do 40 detí a sme schopní usporadúvať detské a juniorské preteky.”

Bronzový na MS v Aténach’97 prekážkar Igor Kováč porovnal podmienky, ktoré po vzniku dvoch štátov vznikli. “Stratila jedna i druhá krajina. Pred rozdelením nás bolo viac, so širšou konkurenciou. Slováci však utrpeli výraznejšie, predsa len, atletika mala v Čechách viac možností, niektorí Slováci po zvážení podmienok v Čechách aj zostali. Na druhej strane si mnohí cenili skutočnosť, že zabojujú za svoju krajinu. Všetko má svoje plusy a mínusy. Ja osobne by som bol radšej, keby sme zostali spolu a lepšie si odovzdávali skúsenosti. Nič však s tým nenarobíme, ťažko aj odhadnúť, aký vývin by nasledoval pri inom vývoji, tom spoločnom.”

Kováč využíval podmienky v Čechách na tréningy a dlhé roky v Prahe pôsobil. “Bol som členom banskobystrickej Dukly a so slovenským občianstvom využíval možnosti pražskej Dukly. Pôsobil som v lepšej tréningovej skupine, s kvalitným trénerom a manažérom. Aj okolie priaznivo pôsobí a pomáha športovcovi dosiahnuť vrchol, na Slovensku by som takúto skupinku nenašiel. Aj keby k rozdeleniu nedošlo, ako Slovák by som aj naďalej trénoval v Čechách. Rok pred rozdelením som bol zamestnancom Dukly Praha a až po ňom som cez UK Bratislava prešiel už definitívne do banskobystrickej Dukly.”

Veľa kvalitných atlétov sa po rozdelení z banskobystrickej Dukly sťahovalo a vyrátal ich aj Kováč. “Napríklad oštepár Jan Železný odišiel ešte pred rozdelením, domov do Mladej Boleslavi. Rovnako ako on aj ďalší zvažovali podmienky. Matematicky zhrnuté, viac Slovákov zostalo v Čechách ako naopak, aby využívali lepšie zabehnutý fungujúci systém.”

- Reklama -