Hral v najvyššej slovenskej aj českej súťaži, za reprezentáciu do 21 rokov, dostal sa na olympiádu a dnes – v 41 rokoch – stále hrá súťažne futbal v 7. lige. Slovenský futbalista Martin Vyskoč sa v rozhovore pre Šport je život obhliadol za svojou bohatou kariérou.

Futbalové začiatky

S futbalom začínal v Liskovej, teda v obci vzdialenej päť kilometrov od Ružomberka, kam spolu s bratom – brankárom prestúpil počas kategórie starší žiaci. „Skoro každý deň sme chodili na tréningy na bicykloch. S bratom sme sa podpichovali, že on musí vychytať nulu a ja dám gól, takže vyhráme. Keď dostal gól, bol som o to viac motivovaný aby som zmenil nepriaznivý stav,“ spomína na začiatky v mládežníckej kategórii Vyskoč.

Už ako 16-ročný s bratom trénoval za A-mužstvo dospelých Ružomberka, ktoré v tom čase hralo v 2. lige. Každý večer zaspával s prianím, aby sa mohol živiť futbalom. Ako však samotný futbalista priznáva, to, že sa mu to splní na pätnásť rokov, mu vtedy ani na um neprišlo.

msártin vyskoč
Foto: archív Martin Vyskoč

V roku 1996 prišla povinná vojenská služba, Vyskoč narukoval do Trenčína, odkiaľ ho neskôr prevelili do Nitry. Po návrate zo služby pokračoval v Ružomberku, ktorý postúpil do 1. ligy. „Strelil som prvý gól Ružomberka v 1. lige v mojom prvom štarte proti Bardejovu. Hoci sme napokon prehrali 1:2, bol to obrovský zážitok a po zápase bol o mňa medzi novinármi veľký zážitok,“ približuje.

V Ružomberku bol Vyskoč tri roky, „cepoval“ ho tréner Ladislav Jurkemik, s ktorým si rozumel. „Jeho tvrdé tréningy som ako mladý chalan zvládal, na rozdiel od spoluhráčov. V kabíne to bol odmeraný muž, vyžadoval disciplínu, málokedy žartoval, ale mali sme výsledky. Hral som najviac zápasov, čo mi dosť pomohlo.“

Reprezentácia, olympiáda, Ronaldinho

Ako hráč Ružomberka sa dostal do reprezentácie. Jurkemik bol hrdý na to, že trénuje hráča, ktorý sa presadil v národnom tíme. „Vždy, keď ma nominovali, mi zavolal a debatovali sme o tom, ako sa najlepšie pripraviť, ako sa správať, aby som nič nepodcenil a podobne. Sám mal na mňa potom väčšie nároky na tréningoch a zápasoch. Prízvukoval mi, že som už známejší, že ma ľudia spoznávajú a sledujú, aby teda aj moje vystupovanie bolo sebavedomé, ale slušné. Pánovi Jurkemikovi som za tieto otcovské rady vďačný.“

V premiérach sa Vyskočovi darilo, čo potvrdil aj v reprezentačnom drese. Prvý štart proti Fínsku premenil na gól a k tomu „vyrobil“ penaltu. Mužstvo kočíroval tréner Dušan Radolský. „Po každom ligovom kole zavolal každému hráčovi a informoval sa, ako sa nám darilo a či sme zdraví. Na sústredeniach sa zase osobne pýtal, ako sa majú rodičia, či už máme frajerky a podobne. Budoval si s nami kamarátsky vzťah,“ chváli trénera Vyskoč a vyťahuje aj hráčske esá, s ktorými hral v jednom tíme.

msártin vyskoč
Foto: archív Martin Vyskoč

„Flegmatici Karol Kisel a Peter Hlinka s výborným prehľadom a technikou. Hlinka si nastavil hodiny podľa Radolského, aby nemeškal a chodil presne na sekundu. Ďalej kamarátsky Marián Čišovský, vždy dobre naladený a usmiaty. Cieľavedomý Vratislav Greško. Keď po tréningu všetci zišli z ihriska, on si zobral sieť s loptami a skúšal priame kopy a jedenástky bez brankárov. Radolský za ním chodil, aby už išiel do šatne.“

Vyskoč sa dostal aj na olympiádu. Ako tvrdí, bolo to za odmenu za dva a pol roka, ktoré strávil v tíme do 21 rokov. „Vidieť naživo hráčov Brazílie, ich techniku v rýchlosti a ľahkosť pri hre, to bol najväčší zážitok. Samozrejme, k tomu všetkému technický Ronaldinho, ktorý keď mal loptu, stávali sme z lavičky.“

Košice, Kozák, Zvara

V Ružomberku sa „Vyskymu“ darilo, potom však mužstvo prebral tréner Róbert Paldan, s ktorým si Vyskoč nesadol. „V auguste roku 2000 som sa dočítal v novinách: Vyskoč za Oravca. Vymenili ma do Košíc a hoci mi to ešte pred zistením v novinách oznámil viceprezident Bezák, nikde som nechcel ísť a bral som to ako podraz. Vážne som vtedy uvažoval, že skončím. Keď som na druhý deň prišiel na tréning, v kabíne už bol Tomáš Oravec a privítali ma s otázkou, čo tu robím, že som už košický hráč. O mňa bezo mňa, bol som ako tovar,“ preglgne Vyskoč pri spomienke na výmenu do Košíc horkú slinu a prvotnú nechuť z odchodu umocní slovami, že v Ružomberku je predsa doma, má tam veľa kamarátov a keď má chvíľu voľna, ihneď sa tam vracia.

Do Košíc však Vyskoč predsa len prestúpil a neľutuje. Ocitol sa prvýkrát mimo domova, v Košiciach dokonca študovala vysokú školu jeho terajšia manželka Miriam, ktorá, paradoxne, pochádza taktiež z Liskovej. Aj na východe Slovenska hral po boku veľkých futbalových hviezd Slovenska. Pri vymenovávaní sa zastaví pri jednom z nich.

„Vlado Zvara a jeho povestná kopacia technika, cit pre prihrávku a tie jeho priame kopy… Kopal to ako Ronaldo či Juninho, tak dokázal švihnúť nohou, že lopta vyletela a hneď padla dole. Bolo úsmevné, ako tréner Erik Bogdanovský rozostavoval na tréningu kužele, lebo chcel trénovať obratnosť a podobne. Prišiel za ním Zvara a pýta sa: Erik, čo to robíš? Keď mu Bogdanovský odpovedal, Zvara tvrdí: Tak si to rýchlo zbaľ a ideme hrať futbal. Odpoveď trénera: Dobre, Vladko. Zvara mal vtedy veľký rešpekt a pozíciu zároveň,“ odhaľuje Vyskoč.

msártin vyskoč
Foto: archív Martin Vyskoč

V Košiciach ho viedol Ján Kozák, ktorého futbalová verejnosť pozná aj ako bývalého trénera futbalovej reprezentácie. „Keď nás ešte netrénoval, aj v zlom počasí sedel v aute a pozoroval nás približne tri mesiace. Ujal sa trénovania a o všetkých mal prehľad. Bol to veľký stratég, mal nás ako svoje deti. Asistenti pracovali na našej kondičke a technike, jeho úlohou bol výber hráčov a ich mentálna príprava. Minimálne na nás kričal, to už muselo byť veľmi zle. Radšej prišiel k hráčovi, chytil ho okolo pliec a vysvetlil mu, čo od neho požaduje. Keď však boli zápasy, najmä so Slovanom, to bolo kriku na rozhodcov. Cez polčas si nikto z nás nedovolil nič povedať. Keď sa hádal s rozhodcami, nespoznávali sme ho. Na nás hráčov však na ihrisku nedal dopustiť.“

Hoci tam pôvodne nechcel ísť, dnes Vyskoč ľutuje, že košické časy netrvali dlhšie. „Rezešovci predali klub Talianovi Borierovi, ten nám nedal výplatu štyri mesiace. Brankár Rodák, ktorý mal vtedy tri deti, hovoril, že má posledné peniaze, ide do stávkovej kancelárie a buď to vyjde alebo nie.“

Nevydarené Česko a nezabudnuteľná Šaľa

Vyskoč si po Košiciach vyskúšal aj zahraničný angažmán v Českých Budějovciach. Mužstvo hralo 2. ligu a chcelo postúpiť. Slovenský útočník si tam však nezvykol a vymenúva celý rad príčin: veľká konkurencia, domov a priateľka ďaleko, neskôr bol ako zahraničný hráč navyše, keďže klub obmedzovali limity, k tomu sa pridalo zranenie. V českom klube sa stretol so súčasným trénerom slovenskej reprezentácie Pavlom Hapalom, ktorý vtedy končil kariéru a často spolu zohrievali lavičku náhradníkov.

„Naše rozhovory boli len o tom, kedy ideme domov. On jazdil na Moravu a ja do Ružomberka. Vo štvrtok býval voľný deň. Hráči, ktorí nehrali a chceli napredovať, mohli trénovať individuálne. Všetci išli trénovať, len my s Pavlom sme cestovali. Prišiel vždy za mnou s otázkou: Tak co, Vyskoč, jedeme domů?“

msártin vyskoč
Foto: archív Martin Vyskoč

Po nevydarenom pôsobení v Česku nasledoval prestup do Šale, kde Vyskoč strávil najväčšiu časť svojej profesionálnej kariéry. V sobotu 28.6. 2003 sa ženil s manželkou Miriam, v pondelok prišiel do Šale a odvtedy neodišiel. Myslel, že tam bude maximálne rok a už je tam pätnásť. „Šaľa postúpila z 3. ligy do druhej, v druhom roku, ktorý bol tím pohromade po mojom príchode, sme hrávali o špicu, to bola sila kolektívu. Keď po tréningu tréner Dragúň vybavil všetky telefonáty a prišiel do šatne, hodinu po tréningu sme tam stále sedeli a debatovali o futbale aj o živote. Boli sme v prvom rade kamaráti, až potom futbalisti. Pani upratovačka stála za dverami a čakala, kedy odídeme. Radšej sme zdvihli nohy, nech poumýva podlahu, aby mohla ísť domov a my sme sedeli ďalej.“

Za trénera Ančica sa Šali podaril postup medzi najlepších štyroch v druhej lige. „Nám starším tréner tak dôveroval, že si vypočul náš názor na zostavu. Stali sme sa spoluzodpovednými za prácu na ihrisku aj za výsledky. Ančic bol veľmi poverčivý, nemal rád číslo 13. Ja som ho nosil a keď to zistil, prišiel za mnou a s úsmevom mi povedal, že ak chcem u neho hrávať, nech to číslo nenosím.“

Život po futbale

Po ôsmich rokoch dal Vyskoč Šali zbohom, futbalovo dal nohu z plynu. Polroka hral v dedine Vlčany, potom tri roky pôsobil v Kráľovej nad Váhom. Dal si tri a pol roka pauzu, počas ktorej sa venoval rodine, potom sa vrátil. Dnes má 41 rokov a stále hrá za Veču v 7. lige. „V klube je priateľská atmosféra, šikovní spoluhráči a seriózny prístup ľudí, ktorí robia so srdcom futbal v tomto klube. Začiatky boli o zvykaní si na spôsoby a návyky spoluhráčov. Voľnejšia disciplína, niekedy laxný prístup k povinnostiam vzhľadom na to, že nás futbal už neživí a nie je na prvom mieste, aj účasť na tréningoch a zápasoch nebýva vždy na sto percent. Zo začiatku som si na to veru ťažšie zvykal,“ priznáva.

msártin vyskoč
Foto: archív Martin Vyskoč

Po skončení profesionálnej kariéry musel Vyskoč zvládnuť to, s čím majú mnohí futbalisti – a vlastne športovci všeobecne – problém: návrat do „normálneho“ života. „Kto nepracuje, nech neje. Treba sa pozerať dopredu, nemať veľké oči, niekde treba začať. A tiež netreba počúvať vždy svoje ego, ktoré sme mali ako profi futbalisti vysoké. Poctivo pracovať nie je hanba, kto chce, prácu si nájde a pracovné návyky osvojí,“ tvrdí Vyskoč, ktorý po skončení kariéry pracoval vo firme s klimatizáciami, teraz robí v automobilke.

Ako priznáva, život po futbale, to je iná káva. „Pätnásť rokov žijete v jednej bubline a venujete sa len športu, resp. tomu, čo máte radi. Bolo to naozaj krásne obdobie, ale daňou za to je čas, kedy si musíte hľadať nové zamestnanie, keďže z úspor na Slovensku veru nevyžijete. Je veľa prípadov, že to jednoducho chalani nezvládnu. Smutné príbehy, niektoré aj tragické. Nie každý sa stane trénerom, nie každý zostáva v štruktúre klubu. Razom sa veru ocitnete na ulici a ste odkázaný len sám na seba. Dôležité je tiež to, aké máte rodinné zázemie, ako vás podržia vaši najbližší a aký máte pohľad na život ako taký,“ znie záverečný odkaz Martina Vyskoča.