Slovenský šport v ére samostatnosti poznačilo viacero strát a nálezov

Straty a nálezy po rozpade spoločného štátu s Čechmi neustále sprevádzajú slovenský šport vo väčšej i menšej miere už 25 rokov. Niektoré odvetvia si výrazne pomohli, iné utrpeli, dokonca do takej miery, že úplne zanikli.

0
Ilustračné foto
- Reklama -

V nových podmienkach hneď po vzniku samostatnosti prežili so cťou tie, ktoré situáciu rešpektovali a primerane sa jej prispôsobili. Dodnes sa však skloňujú všeobecne známe chyby a omyly, na škodu celého slovenského športu a jeho úspechov. Za nositeľa búrlivých zmien sa považuje armádne vrcholové stredisko Dukla, bašta reprezentácie. Zažilo viacero otrasov a výkyvov, ocitlo sa aj na prahu zániku a odrážalo z úplného dňa, no v súčasnosti je to najdôležitejší nositeľ úspešnosti slovenského športu v ére samostatnosti.

Prierez históriou Dukly zmapoval legendárny tréner chôdze Juraj Benčík, ktorý v roku 1988 na OH v Soule odkoučoval zlatého Jozefa Pribilinca. Podľa neho straty a nálezy po rozdelení spoločného štátu s Čechmi prevážili v prospech slovenskej samostatnosti. “Nám chodcom sa naozaj podarilo udržať po rozdelení v elite, či to bol Roman Mrázek, Pavol Blažek, alebo Štefan Malík, vedeli tam preniknúť Pavol Szikora, Igor Kollár. Najmä vďaka Matejovi Tóthovi sme sa znovu zviditeľnili na tej najvyššej úrovni, čiže slovenská chôdza neustále mala na špičkovej úrovni zastúpenie. Pri rozdelení sme veľa nestratili, čo je však pravda, zúžila sa nám absolútna špička. Spomeniem však aj ďalšie negatíva. V predchádzajúcich 10 až 15 rokoch nám zlyhali tréneri mládeže, najmä v športových školách, gymnáziách. Predtým sme mali špecialistov trénerov mládeže, teraz ich produkcia výrazne klesla. Sme v situácii, že nám vypadla celá generácia dorastencov a juniorov. Našťastie sa už prejavuje práca s najmenšími, so žiakmi, no to je otázka budúcnosti, minimálne 10-ročnej, až sa z nich stanú borci, ktorí by mohli konkurovať svetu.”

Keby neprišlo k rozdeleniu, asi by podľa Benčíka veľký rozdiel nenastal. “Od roku 1989 prišlo k odklonu v riadení športu, vznikla iná štruktúra, napríklad od športových gymnázií sa očakávalo viac. Došlo k zlyhaniam, veľa zla narobil systém, financie sa dávali na počet žiakov a nie na kvalitu. Napríklad riaditeľa na športovom gymnáziu nezaujímal kvalitný chodec, ako bol Černý, ale viac tréner florbalu, ktorý pritiahne do prvého ročníka 30 florbalistiek. Takže, ak to zhrniem, 25 rokov poznačila nekoncepčnosť, miestami až chaos. Slovenský šport naozaj nemá strechu, pod ministerstvom školstva je vždy viac-menej na konci záujmu nejakého ministerského úradníka. Máme SOV, tri rezortné centrá, zväzy, jednoducho, kadečo, ale niečo, čo by autoritatívne, koncepčne a odborne s právomocami riadilo šport a zodpovedalo za úspech štátnej reprezentácie nám chýba.”

Podľa Benčíka s Čechmi nikdy nebol problém spolupracovať. “Základňa bola širšia, výber kvalitnejší, ponúkalo sa viacej pretekov, spoločne sme viac dosahovali. Mňa práca rovnako motivovala pred i po rozdelení, keď sme sa osamostatnili. Nepochybne vlastenecké povedomie sa posunulo vyššie. Pamätám si, že v Mexiku sa stal Jožo Pribilinec bohom, domáci skandovali Čeko, Čeko, a to nebolo úplne výstižné. Na prvom Svetovom pohári v samostatnej podobe sa ma kolegovia z iných krajín pýtali, či som trénerom Čechov, alebo Slovákov. Mali v tom chaos a ja som s pocitom vlasteneckej hrdosti vysvetľoval, že všetci úspešní sú zo slovenských klubov, zo Slovenska.”

Európsky šampión na 20 km v Splite’90 chodec Blažek spomenul prípad Mrázeka, jeho českého partnera v reprezentácii, ktorý na rozdelenie citeľne doplatil. “V roku 1992 bol piaty na olympiáde v Barcelone na 50 km. Po rozdelení sa mu situácia zmenila a podmienky sa výrazne zhoršili. Prvé roky po rozdelení sme my všetci mali veľké problémy s financovaním. Myslím si však, že keby sme sa nerozdelili, veľa by sa nezmenilo. Chôdza hrala vždy na Slovensku zásluhou najmä armádnej Dukly prím.”

Rozdelenie oblialo živou vodou vodný slalom do takej miery, že sa z neho stal najúspešnejší slovenský šport. Mená Michala Martikána, Pavla a Petra Hochschornerovcov, Eleny Kaliskej, Juraja Minčíka, Ladislava a Petra Škantárovcov písali medailovú históriu na OH aj vďaka tomu, že po roku 1993 sa pustil do ofenzívneho boja a nič nenechal na náhodu. “Rýchlo sme zabudli na pražský centralizmus, ktorý nás príliš do nominácii nepúšťal,” spomína si Ivan Cibák, dlhé roky prezident zväzu. “Vždy sme boli len jednotretinoví, po rozdelení to už bolo o oveľa širšom zábere. Rozdelenie sa dotklo každého jedného športu, no nie všetci ho spracovali tak, aby mu prinieslo prospech. Napriek nesporným úspechom sme museli dosť bojovať a neustále bojujeme. Len si predstavte, keby nebolo Gabčíkovo, nebolo by Čunovo, keby nebola Dukla, nebol by v dnešnej podobe ani areál v Liptovskom Mikuláši. Armáda sa už nemohla pozerať na podmienky lodenice v robotníckom baráku a vložila sa do diela. Ak sme jedného času boli predvoj a diktovali progres, dnes už sa situácia zvrtla. Stačí sa pozrieť do sveta na kanály, ktoré rastú ako huby po daždi.”

Na federálne časy si spomína ako na veľkú brzdu aj Peter Mráz, na OH v Aténach a Pekingu tréner dvojnásobne zlatej kajakárky Kaliskej. “Rozdelenie nám veľmi pomohlo, pretože sme sa predtým cítili ako mladší nevlastný brat. Väčšina pretekov bola v Čechách, nominácie podliehali českému diktátu a my sme v rokoch 83 až 93 doslova živorili. Bola to katastrofa, síce sme mali najlepší dorast, no neboli financie ho udržať aj v dospelom veku.”

Po rozpade sa spustila lavína slovenských úspechov a Mráz ich označil za raketový posun. “Ja som počas federálu dlho pôsobil v trénerskej rade a myslím si, že ak by k rozdeleniu nedošlo, tak by nás to udusilo. Po rozpade sme sa spoľahli na výborných juniorov. Pamätám si, ako som spolu s Ondrejom Cibákom chodil na Duklu za vtedajším náčelníkom Ivanom Čiernym, aby nám zobrali ľudí do strediska. Našli sme pochopenie a okamžite sa to prejavilo v unikátnych úspechoch. Aj preto si dovolím tvrdiť, že so samostatnosťou sa u nás spájajú len nálezy a žiadne straty. Čechov sme v úspešnosti na vrcholnej scéne úplne prevalcovali.”

Slovenské džudo po rozdelení ochudobnilo viacero odchodov a samotná Dukla musela budovať skupinu odznova. Tréner súčasnej reprezentácie Ján Gregor ml. si myslí, že vznikli nové možnosti. “Po rozpade sa vyhranili trebárs Marek Matuszek, Semír Pepic, Jozef Krnáč, Boris Novotný, súčasná generácia. Výsledky sme mali lepšie ako Česi. U nás niekedy trvá oveľa dlhšie, kým pripravíme nejakého medailistu. Na ich umení potom vyrastajú ďalší. Dukla bola centrom celého federálneho džuda, ťažila veľa aj zo základnej vojenskej služby. Vznikala motivácia, chalani intenzívne trénovali, chceli sa presadiť. Po rozdelení sme o tieto výhody prišli, zaniklo v tom čase aj mládežnícke stredisko na Dukle i centrá mládeže a nový funkčný systém sa nevymyslel.”

V džude sa po rozpade zmenšila konkurencia, zároveň však vznikla u mnohých príležitosť presadiť sa a vyniknúť. Ján Gregor ml. vystihol aj ďalšie pozitívum, mnohí sa zdravo naštartovali, aj sa vypracovali a predchádzajúce vzory predstihli. “Škoda len, že sa zmenšil trénerský potenciál, aj na Dukle po nich zostali takmer komplet prázdne miesta. Málo ľudí si túto spúšť s veľkými následkami uvedomovalo. Odvtedy uplynulo už veľa času a nefunguje to. Nemáme viac profesionálnych trénerov, na jednej strane sa dnes príprava stáva náročnejšou, nároky narastajú, no my neustále opasok uťahujeme. Napriek tomu si myslím, že môžeme vychovať aj olympijského víťaza, napokon, v Aténach’2004 mal k tomu strieborný Jozef Krnáč veľmi blízko. Snažíme sa aj pri menšom výbere, treba nám však trochu šťastia, preklenúť obmedzené zdroje. Dúfam, že nám už veľká osobnosť rastie, máme nádejné generácie, najmä v Banskej Bystrici, či Bratislave. S Matejom Poliakom nikto nerátal, že sa medailovo presadí v tomto roku na európskom šampionáte vo Varšave a podarilo sa. Bojujeme a chceme sa popasovať s maximálnymi výzvami, máme oporu v armádnej Dukle a treba si ju vážiť.”

Biatlon očami súčasnej trénerky ženskej reprezentácie Anny Murínovej si vo všeobecnosti po rozpade spoločného štátu zjednodušil cestu do reprezentácie. “Mňa sa to však netýkalo, od 15 rokov som chodila ešte za federálnych čias každý mesiac na 10 dní vlakom do Čiech a takto v spoločnej reprezentácii fungovala. Po rozpade som zase len bola v reprezentácii, no už slovenskej. Za federálnych čias bolo ťažké sa do reprezentácie dostať, museli ste byť výrazne lepší, aby si vás niekto v Čechách všimol. Mňa si možno obľúbili, bola som asi aj dobrá, takže problém s nejakým predieraním som nemala.”

Po osamostatnení sa dvere Slovákom, ako povedala Murínová, výrazne do reprezentácie otvorili. “Mali sme dobrý základ v bežeckom lyžovaní a odtiaľ sa aj čerpalo. Ja som bola jediný odchovanec biatlonu, ďalšie sa posťahovali z bežeckého lyžovania, či už Soňa Mihoková, alebo Martina Halinárová, Marcela Paukovčeková, Táňa Kutlíková. Mali sme veľké šťastie, že v tom čase bol hotový areál v Osrblí, s vysokou úrovňou a boli sme vzorom pre ostatných ako sa robí veľký biatlon. Potom sme trochu zaspali a všetci nás popreskakovali. Dosť zavážilo, že sa od nás odklonil partner Železiarne Podbrezová, peňazí odbudlo, ako prezident zväzu skončil Benjamín Leitner a odrazu sme išli dole kopcom. Predstava spoločnej reprezentácie s Čechmi ma k nejakým záverom neinšpiruje, je to dobré tak, ako to je. U nás by bolo treba zapracovať na financiách a mládeži, aby nevznikali diery po odchodoch a mali ešte niekoho, kto nahradí Nasťu Kuzminovú, alebo sestry Fialkové. Určite chvíľu potrvá, kým sa systém napraví a začne normálne fungovať.”

Osobitnú zmienku si v slovenskom biatlone zaslúži Anastasia Kuzminová, ktorá ako kométa presídlila z Ruska na Slovensko, získala občianstvo a stala sa z nej jednoznačná hviezda, s dvoma zlatými a jedným striebrom na ZOH. Na Kuzminovú sa bude slovenský šport veľmi spoliehať aj na februárových ZOH v Pjongčangu. “Narodila som sa v Rusku, tam som začínala. Vtedy, keď som sa dostala na Slovensko, našla som v sebe nový potenciál, inú Nasťu, iného športovca. Za to vďačím Slovensku a som šťastná z toho, že môžem byť súčasťou histórie slovenského športu. Bola by som rada, keby som ľudí ešte potešila, aby som so slovenskými športovcami obohacovala históriu,” upresnila motto svojho snaženia.

- Reklama -