Spoveď hviezdnej tenistky: Otec ma bil do krvi a pľul mi do tváre. Chcela som sa zabiť

Je to jeden z najsmutnejších a zároveň najnechutnejších príbehov, aké napísal šport. Bývalá tenisová hviezda Jelena Dokičová si počas svojho života prežila so svojím otcom peklo, rozhodla sa vyrozprávať svetu svoju tŕnistú cestu.

0
- Reklama -

Nadávky, kopance, pľuvance

Austrálska tenistka so srbskými koreňmi to dotiahla najvyššie na štvrtú priečku vo svetovom rebríčku, popri víťazstvách a prehrách musela znášať tyranské správanie otca Damira. Ten na ňu použil psychické aj fyzické násilie, čo Jelenu doviedlo až k myšlienkam na samovraždu.

„Bil ma naozaj tvrdo. Začalo sa to v podstate hneď v prvý deň na kurte. Od prvého dňa ma mlátil, postupne to gradovalo, až sa to úplne vymklo kontrole,“ spomína Dokičová. Už v mladom veku zažila nepochopiteľné otcovo správanie. Ako 11-ročná utiekla s rodičmi pred vojnou do Austrálie, kde pokračovala s tenisom. Nemala to tam ľahké. Tréneri aj hráčky jej ostro dávali najavo jej pôvod a posielali ju, „nech ťahá tam, odkiaľ prišla“. Na podporu rodiny – a zvlášť otca a trénera v jednej osobe – sa mladučká Jelena spoľahnúť nemohla. Práve naopak. Damir ju kopal do holenných kostí, pľul jej do tváre, k fyzickému násiliu pridal ostré vulgarizmy, keď vlastnej dcére neváhal vynadať do ku*iev či šľapiek. Nepotreboval vážny dôvod, stačilo, aby sa Jelene v tréningu nedarilo podľa otcových predstáv.

„Trestal ma koženým opaskom, bičoval ma ním, keď som odohrala zlú loptičku, alebo mi kopal do nôh špicatými topánkami. Mala som podliatiny, niekedy som silno krvácala. Pľul mi do tváre, ťahal ma za vlasy a za uši, nechal ma ležať krvavú na zemi. Nešlo však len o fyzickú bolesť, ale hlavne o tú emocionálnu. Najviac ma ako dospievajúce dievča ranilo, keď na mňa dennodenne kričal, že som šľapka a ku*va. Keď máte 11-12 rokov a počujete také hnusné veci… Bolo to pre mňa ťažké a ponižujúce zvlášť preto, že otca pri tom počulo veľa ľudí, ale nikto mi nepomohol,“ opisuje Dokičová vzťah s otcom, ktorý bol v poriadku až do momentu, keď začala hrať tenis. „Keď je človek mladý, nerozumie niektorým veciam a myslí si, že ostatné deti sú na tom rovnako. Až keď máte 11-12 rokov, zistíte, že to nie je normálne.“

Do hotela sa nevracaj

Ani násilie a ponižovanie ju neodradili a nezlomili. V roku 1998 vyhrala juniorský grandslam US Open, o rok spôsobila senzáciu a v 1. kole Wimbledonu vyradila hviezdnu Martinu Hingisovú. O rok na to sa jej podaril životný úspech, ktorý už potom nezopakovala. Ako 17-ročná doputovala až do semifinále Wimbledonu, kde prehrala s Američankou Lindsay Davenportovou. Dokičová považovala prienik medzi najlepšiu štvorku za úspech, otec však mal iný názor a v telefóne jej oznámil, že sa nemá vrátiť do hotela.

„Si úbohá, blbá krava. V žiadnom prípade nechoď domov. Si pre nás len hanba. V hoteli nezostaneš, prespi, kde chceš. Je mi to jedno. Zostala som sama v hráčskej šatni, pokúšala som sa tam zaspať. Skryla som sa na gauči a dúfala, že ma nikto nenájde. Našli ma o jedenástej v noci upratovačky, zavolali rozhodcov, musela som riešiť, kde budem spať. Nemala som peniaze, kreditnú kartu, jednoducho nič. Niekedy ma prepadli myšlienky, že sa kvôli takému životu chcem zabiť,“ spomína Dokičová.

Bitka aj po víťazstvách

Na jednej strane hviezdna tenistka priznáva, že aj nepríjemné momenty s jej otcom ju motivovali, na strane druhej rozmýšľa, kam to až mohla bez násilia a týrania dotiahnuť. „Hrala som so strachom a pod nátlakom. Istým spôsobom ma to zlepšilo, ale určite som nenaplnila všetok potenciál. Mohla som vyhrať grandslam? Byť svetovou jednotkou? Možno. Mohla som mať v prvom rade dlhšiu kariéru a byť pravidelne v prvej svetovej desiatke či päťke.“

Nepríjemnosť z Wimbledonu však zďaleka nebolo to najhoršie, čo sa Dokičovej stalo. Keď v lete v kanadskom Montreale vypadla už v 1. kole, otec Damir prehru neuniesol a zmlátil dcéru do bezvedomia. „Úder do hlavy ma zrazil na zem. Ležím na zemi, on do mňa kope. Vidím rozmazane. Potom som stratila vedomie,“ spomína Dokičová vo svojej knihe a dodáva, že na tento moment nikdy nezabudne.

Je až neuveriteľné, že po tom všetkom to dotiahla až do najlepšej päťky sveta. Napriek tomu sa pochvaly nedočkala. Ani po víťazstvách, ani po stúpaní rebríčkom. „Nikdy mi nepovedal, že je na mňa hrdý, nikdy ma nepochválil. Ani potom, ako som zdolala Hingisovú. Vždy ma len kritizoval a urážal. Mlátil ma aj vtedy, keď som vyhrávala, pretože som nehrala tak, ako on chcel. To som nikdy nedokázala pochopiť.“

Austrálska tenistka Jelena Dokičová sa prvýkrát v kariére prebojovala 25. januára 2009 do štvrťfinále dvojhry na Australian Open v Melbourne. Držiteľka voľnej karty po heroickom výkone v osemfinále vyradila nasadenú dvadsaťdeviatku Rusku Alisu Klejbanovovú po vyše trojhodinovej trojsetovej bitke 7:5, 5:7 a 8:6.FOTO TASR/AP

Vyvádzal všade

Jelena mala po čase, pochopiteľne, útokov od vlastného otca dosť. Vyšla s pravdou von, súd nariadil Damirovi zákaz priblížiť sa k vlastnej dcére. Navyše, otec-tyran vyvádzal priamo počas zápasov a dostal polročný zákaz vstupu na turnaje. Dokič sa presťahoval späť do Srbska, tam ho však odsúdili k ročnému väzeniu za vyhrážanie sa smrťou austrálskemu veľvyslancovi. Po návrate z väzenia sa dcére verejne ospravedlnil za to, že ju mlátil, no prišiel s mimoriadne čudným odôvodnením. „Ak som bol k Jelene niekedy trochu agresívnejší, bolo to pre jej dobro. Keď som bol ja malý, rodičia ma tiež bili a ja im za to ďakujem, pretože mi pomohli stať sa dobrým človekom. Existuje nejaký rodič, ktorý kvôli dobru svojich detí nedal svojej dcére či svojmu synovi jeden či dvakrát facku?“ tvrdil rázne. To, čo robil svojej dcére Jelene, však bolo ďaleko viac ako pár faciek.

Tenistka po rokoch tvrdí, že médiá jej v náročných chvíľach s otcom vôbec nepomohli, práve naopak. Dokič nevyvádzal len v blízkosti svojej dcéry, nepochopiteľné konflikty vyvolával na každom kroku. Na US Open spôsobil škandál v reštaurácii pre akreditovaných hráčov a trénerov, lebo sa mu nepozdávala veľkosť porcie lososa. Na Wimbledone sa zabalil do anglickej vlajky, nadával divákom, novinárovi rozbil mobil. Vrcholom bolo, keď sa austrálskemu ambasádorovi vyhrážal smrťou s granátom v ruke. Po tomto incidente si vo väzení odsedel pätnásť mesiacov.

„Všetko, čo otec urobil, novinári vykreslili ako vtip. Zľahčovali to, vymýšľali zábavné titulky. Zábavné to však vôbec nebolo. Ak sa pozriete na tie momenty, bol agresívny, opitý, naháňal strach. A šestnásťročné dievča muselo s touto osobou odísť z domu. To však už nikoho nezaujímalo. Nikto sa neopýtal, ako ďaleko to môže zájsť, alebo čo vyvedie nabudúce,“ rozpráva Dokičová, ktorá mala medzi novinármi často obraz arogantnej ženy a tenistky. „Vždy, keď otec vyvádzal na verejnosti, som ho musela kryť a hovoriť pred médiami, čo chcel on. Napísal mi, čo mám hovoriť. Viem, že médiá si mysleli, že som arogantná a nepríjemná. Bolo to pre mňa ťažké, pretože skutočnosť bola opačná.“

Otca srbskej tenistky Jelny Dokičovej Damira Dokiča (vľavo) eskortujú na súd v Rume 24.septembra 2009. Dokiča odsúdili na 15 mesiacov za “ohrozovanie bezpečnosti” austrálskeho veľvyslanca v Belehrade a nepovolenú držbu zbraní. Odvolací súd však tento verdikt zrušil a nariadil nové pojednávanie. FOTO TASR/AP

Útek od otca v noci

Napriek tomu, že v roku 2002 dosiahla svoje maximum (4. miesto vo svetovom rebríčku), týranie od otca pokračovalo, a tak ho rok na to Jelena opustila. Tento moment popisuje ako scénu z thrilleru. Na doplnenie, len niekoľko mesiacov predtým na otca Damira prepísala všetky svoje príjmy. Chybu si uvedomila neskoro, ale predsa. „Odišla som len s taškou na raketu a malým kufrom. Rodičovský dom som opustila uprostred noci. Bez peňazí, bez kreditnej karty, všetko som na neho prepísala. Myslím, že si myslel, že sa bojím to urobiť a utiecť, že zostanem s ním, nech sa stane čokoľvek,“ spomína Dokičová. Ani tu sa jej problémy neskončili. Otec mal v talóne ďalšie psychické údery a nedovolil jej stretnúť sa s mladším bratom Savom. Aj to ju takmer dohnalo k samovražde. Myslela si, že urobila obrovskú chybu.

„Mala som pocit, že som útekom mnohých sklamala. Cítila som sa vinná za to, že som tam nechala malého bračeka. Otec to tak chcel, nedovolil mi stretnúť sa s ním šesť rokov. Boli to ťažké momenty. Nemala som dôvod žiť, myslela som, že bude pre všetkých lepšie, keď tu nebudem. Kniha, v ktorej som vyrozprávala svoj príbeh, nesie názov „Nezlomná“, ale nakoniec ma takmer zlomil. Ľudia si myslia, že keď opustíte ťažkú situáciu, ste v pohode, ale nie ste. Bojovala som s depresiami, takmer som spáchala samovraždu.“

Odišla, aby sa nezabila

Keď Jelena utiekla od otca a ukončila aktívnu kariéru, prišiel jej do cesty ďalší súper: vlastné telo. Počas kariéry vážila 60 kilogramov, potom však pribrala na dvojnásobok. Kvôli depresiám, ktoré sa premietli do problémov so štítnou žľazou, vyskočila ručička na váhe na 120 kilogramov! „Musela som so sebou niečo začať robiť. Nedokázala som pobehnúť, vyskočiť, problém mi robili schody. Za šesť mesiacov sa mi podarilo schudnúť 30 kíl, ale boli to galeje. Prestala som piť sladké nápoje, pila som len čaj a tri litre vody denne. Hlavným jedlom sa pre mňa stali ryby a zelenina. Musela som sa naučiť trpezlivosti, dodržať diétu je väčšia výzva ako ktorákoľvek iná fyzická úloha. Za nadbytočnými kilami sa skrýva viac, ako si mnoho ľudí myslí. Ukrýva sa v nich nízke sebavedomie bez štipky úcty k sebe samému. Netrénujem kvôli návratu na kurty, ale pre dobrý pocit. Platí však, že nikdy nehovor nikdy,“ opisuje ďalšie náročné chvíle Dokičová, ktorá po mukách v chudnutí konečne behá aj po kurtoch. Tenis hrá dve hodiny denne a napriek vyššiemu veku 34 rokov pomýšľa na návrat k profesionálnej činnosti.

Po všetkom, čo jej otec urobil, k nemu Jelena prekvapivo necíti nenávisť. Odpustila mu, pokúsila sa ho kontaktovať a uzmieriť sa s ním, avšak neúspešne. „Snažil sa urobiť pre mňa to najlepšie. Bohužiaľ, nerozumie tomu, čo urobil a je pre neho ťažké nájsť po tom všetkom cestu. Je ťažké komunikovať s niekým, kto má pocit, že neurobil nič zle a neukáže ľútosť. Keď som opúšťala domov, urobila som pre neho a pre rodinu všetko. Nechala som mu všetky peniaze, ďalšie roky som ďalej domov posielala. Dostalo sa to však do fázy, že to bolo o tom, či budem schopná viesť normálny život po tom, ako som takmer spáchala samovraždu. Takmer tridsať rokov som žila v určitom druhu bolesti, bol čas sa posunúť a tešiť na budúcnosť. Mám dôvody byť šťastná, no musela som nechať za sebou ľudí, ktorí so mnou nemajú najlepšie úmysly. Ale nechcem, aby ma ľudia ľutovali. O tom moja kniha nie je. Nesťažujem sa. Je o tom, aby pomohla iným. Chcem, aby ľudia videli, že keď sa im niečo také deje, musia sa tomu postaviť. A či som si niekedy priala mať normálneho otca, normálnu rodinu a podporu? Určite. Ale rodičov si nevyberiete.“

- Reklama -