Triatlon: Cesta železných mužov – 2. časť
Triatlon: Cesta železných mužov – 2. časť

Triatlon: Cesta železných mužov. Načierajú na dno síl a prekračujú svoje fyzické aj duševné hranice. Prinášame vám II. časť trojdielneho seriálu o triatlonistoch, tentoraz sa o svoje skúsenosti s vami podelí tréner Michal Varga.

Zvedavosť, snaha odlíšiť sa, výzva, túžba prekonať samého seba a dosiahnuť zdanlivo nedosiahnuteľnú métu, sebarealizácia, duševná očista. Dôvody, pre ktoré sa ľudia začnú venovať triatlonu, sa rôznia. Triatlon zahŕňa tri disciplíny a rozvíja silu aj vytrvalosť, preto patrí medzi najvyváženejšie a najkomplexnejšie individuálne športy. V súčasnosti znovu prežíva boom a z roka na rok sa teší väčšej popularite.

Množia sa rôzne modifikácie triatlonových pretekov a vďaka sociálnym sieťam a rozličným technickým vychytávkam, ako sú športové hodiny s GPS, prestáva byť iba športovou aktivitou a stáva sa z neho životný štýl. Oslovuje najmä ľudí vo veku 20 až 40 rokov, ktorí majú psychicky náročné povolanie na vyšších pozíciách a potrebujú v živote výzvy alebo sebarealizáciu.

Triatlon: Cesta železných mužov – 1. časť

„Jedným členom môjho tímu je štyridsaťročný pán, ktorý má manželku a tri deti a pracuje na vysokej pozícii. Popritom sa celoživotne venuje basketbalu, je hlavou a telom basketbalista. V štyridsiatke však v triatlone objavil formu sebarealizácie. Smeje sa, že namiesto toho, aby zašiel s chlapmi na pivo, radšej si ide zaplávať a raz za čas absolvuje triatlonový pretek. Triatlon je pre neho vítaná zmena popri celoživotnom hraní basketbalu, ktorý zbožňuje,“ hovorí tréner, organizátor triatlonových pretekov a predseda klubu Triax Michal Varga a dodáva:

„V minulosti sa k triatlonu pristupovalo ako k športu, profesionálni športovci v tom najlepšom ukončili aktívnu kariéru a zväčša naň zanevreli. Mnohí športovci do triatlonu prešli z iných športov. „Napríklad boli neúspešnými plavcami či atlétmi a do triatlonu prišli hľadať niečo nové. No problémy, pre ktoré skončili s predošlým športom, ich nakoniec dobehli,“ hovorí M. Varga.

Triatlon: Cesta železných mužov – 2. časť
Triatlon: Cesta železných mužov – 2. časť
Michal Varga (25. február 1982)
Michal Varga pochádza z plaveckej rodiny, je starším bratom olympionika Richarda Vargu. Od malička sa venoval plávaniu, prvýkrát skočil do vody ako trojročný. V detstve sa venoval súťažne plávaniu a dosahoval pozoruhodné športové výsledky, neskôr v 16. rokoch začal „koketovať” s triatlonom. Má za sebou päť Ironmanov a desiatky triatlonových pretekov. V súčasnosti je predsedom triatlonového klubu Triax a organizátorom triatlonových pretekov Triatlon pre všetkých.

Triatlonu sa dnes viac než kedykoľvek predtým venujú amatérski športovci – tzv. hobíci – popri zamestnaní. Zväčša sú to ľudia okolo tridsiatky, ktorí v detstve k športu príliš neinklinovali, odrazu ho objavia a ľutujú, že s ním nezačali už skôr. Hoci je to ich hobby, berú ho veľmi vážne a na pretek sa pripravujú takmer ako profesionáli,“ hovorí Varga. „Mnohí hobíci pracujúci na vedúcich pozíciách tvrdia, že vďaka triatlonu získali nielen fyzickú, ale najmä mentálnu odolnosť a kým iní ľudia pri rovnakom pracovnom nasadení vyhoria, oni ho dokážu zvládať,“ hovorí Varga. Triatlon bezpochyby obrusuje hrany osobnosti a rozvíja trpezlivosť, vytrvalosť, nezlomnosť a kreativitu. Nečudo, že sa mu hovorí aj manažérsky šport.

Honba za výkonmi a výsledkami

Michal Varga však zároveň hovorí, že slovenskí, resp. európski športovci k triatlonu pristupujú v drvivej väčšine inak než napríklad Američania, ktorí ho berú rekreačne ako zábavku a možnosť aktívne tráviť voľný čas. „Na Slovensku aj amatérski športovci – hobíci – tvrdo trénujú, ideálne dvakrát denne. Mnohí tlačia na výkon, sú k sebe prísni, ženú sa za čo najlepšími výsledkami, majú od seba priveľké očakávania a objemom tréningových jednotiek sa približujú profesionálom.“ Avšak na rozdiel od profesionálnych športovcov popri náročnom tréningu chodia každodenne do zamestnania. A to je z dlhodobého hľadiska nezvládnuteľné. „Profesionál si ráno odtrénuje a potom sa venuje aspoň 20-minútovému strečingu.

Na to však už zamestnaný hobík nemá čas. Čiže má dve možnosti: Buď si skráti tréning a dopraje si 20-minútový strečing a potom uteká do práce alebo zanedbá strečing. Každopádne, zatiaľ čo profesionál po tréningu a strečingu dve hodiny oddychuje a potom sa pustí do ďalšej tréningovej fázy, zamestnaný hobík tri hodiny sedí a potom si cez obedovú prestávku na úkor jedla ide napríklad zabehať. Profesionál sa vyberie do posilňovne alebo sa venuje tonizačným cvičeniam a pripravuje sa na ťažký poobedňajší tréning, hobík sedí v kancelárii a po práci príde o 8-9 večer domov a ešte ide bicyklovať. Pre amatérskych triatlonistov je kombinácia skoro profesionálneho tréningu a plnohodnotného zamestnania taká náročná, že to viac ako pár rokov mentálne nevydržia. Hrozí im syndróm vyhorenia,“ hovorí zo skúsenosti Michal Varga.

Železného muža dal triatlon dokopy po autonehode: Droga, ktorú som pri futbale neprežíval

Dosiahnu svoj vrchol, absolvujú jeden či viac pretekov zo série Ironman – teda závod zahŕňajúci 3,8 km plávania, 180 km bicyklovania a 42 km behu – ktorý je pre každého triatlonistu najžiarivejšou métou – a vzápätí sa musia rozhodnúť, čo ďalej. „Preto sa usilujem viesť ľudí k tomu, aby napredovali postupne a neurčovali si hneď najvyššie ciele. Nie je však zriedkavé, že ľudia ani poriadne nevedia, čo triatlon je a už si podávajú prihlášku na Ironmana. Neraz tak na pretekoch vidno ľudí, ktorí síce jazdia na časovkárskom bicykli a s časovkárskou prilbou, ale nevedia sa poriadne bicyklovať, lietajú na ceste z jednej strany na druhú. Ale pretekajú, pretože majú viac než osemnásť rokov, zaplatia si štartovné a nikto im to nemôže zakázať.“

U mnohých sa športovanie začína nevinne – a po krátkom čase sa zmení na honbu za výsledkami. Často, žiaľ, bez odborného dohľadu. „Tlačia na seba, v športe nachádzajú sebarealizáciu, berú ho smrteľne vážne, preceňujú svoje schopnosti a podceňujú potrebu ísť na všetko pomaly, postupne a s radosťou a potom dochádza k fatálnym zraneniam. Farmaceutický priemysel prekvitá vďaka všetkým šialencom, ktorí osem hodín sedia v kancelárii a potom vyžadujú od svojho tela, aby o dvadsať minút neskôr podalo stopercentný výkon a po hodine tréningu znovu niekde sedia, v kine, na večeri či pred televízorom,“ upozorňuje Varga.

Triatlon: Cesta železných mužov – 2. časť
Triatlon: Cesta železných mužov – 2. časť

Nevyhnutná improvizácia

Triatlon nie je iba o vytrvalosti a fyzičke, vyžaduje tvrdú disciplínu, strategické plánovanie a vyšperkovaný time management. „Hobíci nemajú kapacitu, aby popri zamestnaní trénovali viac než 15-20 hodín týždenne, no prihlásia sa na pretek, ktorý trvá minimálne 9 až 15 hodín. Neexistuje ani teoretická, nieto reálna šanca, aby poriadne natrénovali. Ale keď si vytvoria dobrý time management, všetko precízne naplánujú a robia to na sto percent efektívne, dokážu takýto pretek zvládnuť. Vyžaduje to však neuveriteľnú psychickú stabilitu,“ hovorí M. Varga. A práve takáto psychická výzva sa podľa neho dnešným moderným ľuďom na tomto športe tak páči. „Jeden pretek zo série Ironman je rovnocenný jednému uzatvorenému pracovnému projektu alebo tuctu projektov.

Profesionál, ale aj hobík si musia každý pretek dôkladne premyslieť a naplánovať. Nemôžu ráno vstať o desať sedem a o siedmej skočiť do vody a odplávať 3,8 kilometra bez toho, aby mali za sebou kvalitné raňajky a v hlave premyslenú stratégiu na každú disciplínu, pripravené materiálne pomôcky a predvídali, čo ich môže čakať na behu. Navyše, pri dvanásťhodinovom preteku nakoniec beztak ide o čistú improvizáciu, pretože aj keď si niečo naplánujete, pravdepodobne sa to pokazí. Dostanete na bicykli defekt, začne husto pršať, spadne vám fľaša s vodou… Môže sa čokoľvek prihodiť. Na preteku ste odkázaní sami na seba a musíte improvizovať. V triatlone platí to isté ako v horolezectve: čo nemáte, to už nepotrebujete. Nemá význam zaoberať sa tým, že ste si mohli vziať náhradnú pneumatiku. Jednoducho ju nemáte a musíte nájsť iné východisko zo situácie,“ hovorí Varga.

Keď velí hlava

Nie nadarmo sa hovorí, že všetko je v hlave. „Celý výkon na triatlonovom preteku závisí od nastavenia mysle. Dokáže ho ovplyvniť to, či ste sa s partnerkou pohádali a či na vás hádka vplýva pozitívne alebo deštruktívne, či ste mali v pohode rannú stolicu, dobre ste sa pred pretekom naraňajkovali, či vás škaredé počasie na preteku motivuje alebo ubíja. Všetko je o tom, ako si to v hlave upracete,“ hovorí Michal Varga. „Tréning slúži na to, že trénujete aj za určitých nekomfortných podmienok a to vás mentálne posilní, zocelí a na pretekoch určité veci až tak neprežívate,“ dodáva. „Dôležitá je aj správna strava a výživa – ak chcete byť celý deň v pohybe, nemôžete jesť jedlá, ktoré vám zaťažujú žalúdok. Je to otázka správnej organizácie.

Filip Šebo: Modeling je spestrením, triatlon prioritou

Je však pravda, že to, čo nenatrénujete, v preteku budete ťažko hľadať. Na druhej strane, niektorí ľudia trénujú až príliš. Sú na seba priveľmi tvrdí, nepočúvajú svoje telo a paradoxne tak dosahujú o 10-15 % nižší výkon, než aký by mohli mať. Keď je človek pretrénovaný, unavený, ale nemá z toho radosť, nie je taký pozitívny, potom nevie pretekať. Jeho tréningy sú potom vynútené, silové a vybojované. A to nie je cieľom,“ tvrdí Varga. Základom úspechu je veľmi dobrý tréningový plán s vyváženou stravou a vyváženým životným štýlom.

Kritické plávanie

Ktorá z troch triatlonových disciplín je pre triatlonistov najkritickejšia? Michal Varga tvrdí, že hoci každý je iný, vo všeobecnosti je najzásadnejšie plávanie. „Je prvou disciplínou, každý pretek sa začína vo vode. A keď už pri plávaní stratíte drahocenné minúty, ťažko ich potom doženiete. Okrem toho, beh a bicyklovanie sa dajú natrénovať, ale pri plávaní iba objem natrénovaných kilometrov nestačí. Dobrý plavec musí vedieť vnímať a cítiť vodu. Preto je napríklad Martikán päťnásobným olympijským medailistom. Nielenže je silný, ale má neskutočnú techniku. Vie, ako voda tečie a keď do nej ponorí pádlo, pri minimálnom výdaji energie sa dokáže rýchlo a ďaleko posunúť.

Krostriatlonista Tomáš Kubek: Vďaka škole viem viac o svojom tele

Iný človek by pre rovnaký posun musel urobiť masívny a energeticky vyčerpávajúci manéver. Cit pre vodu ovplyvňuje polohu tela pri plávaní a je predispozíciou toho, že plavec sa pri minimálnom výdaji energie pohybuje vo vode čo najefektívnejšie.“ Ako sa dá získať? „Tak, že celé hodiny trávite vo vode a zžijete sa s ňou. Mnohí ľudia prišli na tréning a vysvitlo, že sa boja vody. Vyhlásia, že plávať vedia, zaplávajú dvesto metrov či kilometer a stojí ich to veľa energie. Bojujú s vodou, plávajú silovo, necítia sa v nej komfortne. No dieťa, ktoré je vo vode odmalička, sa v nej cíti prirodzene, nebojí sa, kopne nohou a vezie sa pol metra.

Vy musíte kopnúť desaťkrát, aby ste sa posunuli o rovnakú dĺžku. Predpokladom úspechu v plávaní je teda to, že športovec využíva každý pohyb vo vode čo najefektívnejšie.“ Keďže medaily na triatlonovom preteku sa rozdávajú po poslednej disciplíne, teda behu, dôležité je vedieť veľmi dobre plávať a tiež bežať. „Buď teda máte dobrý štart alebo to potom viete dobehnúť na behu,“ myslí si Varga.

Trénovať s trénerom alebo bez?

Mal by triatlonosta trénovať individuálne alebo v kolektíve? A s trénerom či bez? Podľa Michala Vargu záleží na tom, čomu sa konkrétny človek venoval do osemnástky. „Ak je to bývalý profesionálny športovec, trénera pravdepodobne nevyhľadá. Bývalý plavec alebo atlét chce väčšinou dva­‑tri roky trénovať sám. Tréner však nie je len trénerom, ale aj rodičom, psychológom a diplomatom. A to sa pri tréningu na náročné triatlonové preteky športovcom naozaj zíde. „Tréner by si mal prežiť rôzne skúsenosti – pretrénovanie aj vyhorenie, premotivovanosť aj nedostatočnú motiváciu, hnanie sa za výsledkami aj rôzne bloky, aby dokázal svojich zverencov pochopiť a vedieť sa vžiť do rozličných psychických situácií, v ktorých sa ocitnú.

V dnešnej dobe je trénerstvo hotová veda,“ tvrdí Michal Varga. „Mať vysokoškolský diplom na toto povolanie nestačí. Dnešná doba je veľmi výbušná a dynamická a tréner musí vedieť rýchlo reagovať na rôzne situácie a predvídať. A to vyžaduje špeciálny cit a empatiu. Nejde o to, aby mal tréner naštudované tabuľky a procesy, ale vedel pružne reagovať a prispôsobovať tieto procesy v súlade s individualitou každého zverenca,“ hovorí Varga. Špičkoví triatlonisti, bratia Brownleeovci, tvrdia, že čo sa týka motivácie na tréningu, medzi profesionálmi a hobíkmi nie je žiaden rozdiel. „Obe skupiny športovcov to musí v prvom rade baviť. Ak vás šport baví, robíte ho lepšie a ste otvorení novým veciam. Ľudia ma často žiadajú o kompletne vypracovaný tréningový plán. Nechcem im prekopať celý život, pretože po nejakej dobe sa im ten šport znechutí.

Rozhovor s triatlonistom Tomášom Jurkovičom

Je dôležité, aby sa šport stal súčasťou životného štýlu a dostal sa do podvedomia ako návyk, ktorý vykonávate prirodzene a tešíte sa naň.“ Dôležité je podľa neho trénovať nielen individuálne, ale najmä v kolektíve a kolektívy striedať. „Hoci triatlon je individuálny šport a každý preteká sám za seba, je náročné a takmer nezvládnuteľné pripravovať sa na náročný závod desať mesiacov sám. Techniku je lepšie cibriť individuálne, ale z hľadiska psychiky je jednoduchšie trénovať v tíme. Vedecky je dokázané, že ľudia majú na polmaratóne o 10-15 % lepšie výsledky, keď predtým trénovali v kolektíve. Vďaka kolektívu sa človek naučí disciplíne. Keď viete, že na vás niekto čaká, usilujete sa byť presní. Rovnako vás druhí ľudia motivujú. Poviete si, že ak váš spolubežec dokáže zabehnúť 10 kilometrov, vy to tiež musíte zvládnuť. A najmä, viac vás to baví. A o to ide nielen v tomto športe, ale pri všetkých.“

Triatlon - šport, ktorý zahŕňa tri disciplíny: plávanie, cyklistiku a beh
Triatlon v roku 2013 oslávil svoje tridsiate výročie. Zrodil sa v sedemdesiatych rokoch minulého storočia v americkom San Diegu, kde tamojší klub v roku 1974 prvýkrát zorganizoval oficiálne preteky zložené z desaťkilometrového behu, osemkilometrovej jazdy na bicykli a polkilometrového plávania. Triatlon vo svojej extrémnej podobe Ironmana sa zrodil o štyri roky neskôr na Havaji vďaka jednej krčmovej stávke. Námorný kapitán John Collins chcel zistiť, ktorý športovec je najlepší: plavec, cyklista alebo atlét?

A tak spojil tri športy do jedného preteku a 18. februára 1978 sa pätnásť odvážlivcov na ostrove Oahu, na slávnej pláži Waikiki, pustilo do pretekov, ktoré pozostávali z 2,4 míle plávania – čo bola dĺžka tradičných plaveckých pretekov Waikiki Roughwater Swim. Potom vysadli na bicykel a prešli okolo celého ostrova v dĺžke 112 míľ a vzápätí odbehli maratón Honolulu Marathon. Víťaz bol označený za Železného muža a tak sa zrodil legendárny Ironman Hawaii, v súčasnosti považovaný za najdôležitejší pretek z celosvetovej série pretekov Ironman. Možno vás prekvapí, že prvou krajinou, kde sa triatlonistické preteky organizovali, bolo vtedajšie Československo.

Vtedajšia socialistická antiamericky naladená tlač vyhlasovala, že kombinácia troch individuálnych športov škodí zdraviu. Napriek nepriazni médií, podporenej „odbornými“ lekárskymi vyjadreniami, sa 21. júna 1980 odohral v Přední Hluboké prvý triatlon mimo územia USA. Na Slovensku sa prvý oficiálny triatlon uskutočnil hneď nasledujúci rok v Hriňovej. Záujem o tento šport každým rokom narastal a pred pätnástimi rokmi sa tešil veľkej popularite. Vtedajšie hviezdy však pri športe neostali a po príchode slabších generácii bol tento pestrý šport zatlačený do úzadia.

V súčasnosti triatlon historicky po druhýkrát prežíva svoj boom a naši reprezentanti dosahujú na medzinárodnej pôde pozoruhodné výsledky. Na svedomí to jednoznačne majú aj úspechy mladého olympionika Richarda Vargu a mediálna podpora jeho tímu. Vlani sa Slovenského pohára v triatlone zúčastnilo 1100 pretekárov, čo je historicky najvyšší počet účastníkov a naši profesionálni triatlonisti získali na majstrovstvách Európy a majstrovstvách sveta dovedna 11 medailí. Slováci nosia každoročne medaily z majstrovstiev Európy v cross triatlone. Okrem olympionika Richarda Vargu a Ivany Kuriačkovej spomedzi triatlonistiek­‑žien dosahujú zaujímavé športové výsledky sľubné talenty Karol Džálaj, americký Slovák Lukáš Šiška, Tomáš Kubek, Martin Kostelničák či Simon Brunovský. Medzi juniormi Tadeaš Fasekaš, Matúš Verbovský a Ivona Miklošová.

Článok bol publokovaný v časopise Šport je život 1/2015