Židekova senzácia, Kuzminovej žatva či Hurajtov blesk: Slovenské NAJ na zimných olympiádach

1
Na snímke slovenská olympijská reprezentantka Anastasia Kuzminová so zlatou medailou po víťazstve v šprinte na 7,5 km trati v biatlone žien na ZOH 2010 vo Whistleri , 14. február 2010. FOTO TASR - Martin Baumann *** Local Caption *** Vancouver XXI ZOH10 ZOH2010 Zimné Olympijské hry ZOH OH 2010 zimná olympiáda kanadská olympiáda Whistler slovenská biatlonová reprezentantka olympionička biatlonistka Slováci Slovenka zlato zlatá medaila prvá éra samostatnosti
- Reklama -

Na zimných olympijských hrách slovenskí športovci, na rozdiel od tých letných, nosili domov menej medailí. O to cennejšie pre našu krajinu boli. Predtým, ako sa Slováci predstavia na tohtoročnej olympiáde v Pjongčangu, sme sa pozreli na najväčšie úspechy, ktoré sme zažili na predošlých Hrách.

Židekova senzácia (striebro – Turín 2006)

Snoubordista Radoslav Židek vybojoval 16. februára 2006 na ZOH 2006 v Turíne striebornú medailu v snoubordkrose. Pre Slovensko je to prvý cenný kov zo zimných olympijských hier. Na snímke Radoslav Židek sa v cieli teší zo striebra
FOTO TASR – Radovan Stoklasa

Po prvej kvalifikačnej jazde bol medzi pretekármi azda najväčším outsiderom, pri spomienke povedal, že to jednoducho bolo príšerné, pred druhou sa zmenilo mazanie aj teplota vzduchu. Vo finálovej jazde išiel slovenský snoubordista, ako sám hovoril v cieli, „na plné gule“, a bola z toho historicky prvá slovenská medaila na zimnej olympiáde v ére samostatnosti. V cieli prežíval bezodnú radosť. „Obrovská eufória. Všetko sa vo mne násobilo ako v neutrónovom žiariči,“ spomínal Židek.

Po prvej jazde bol nervózny, no nepanikáril. Bol presvedčený o tom, že môže uspieť, a tak sa aj stalo. Pred štartom púšťal do uší hudbu od skupiny Limp Bizkit, ktorá ho nakopla k medailovej jazde. „Vďaka tomu som dostal do tela obrovské množstvo energie, obrovskej agresivity a motivácie. Táto kapela mi nesmierne zdvíhala adrenalín. Počas pretekov som už nepočúval nič. Boli však aj takí jazdci, ktorí mali slúchadlá na ušiach aj priamo na trati,“ spomína snoubordista pre denník Pravda.

Prečítajte si: 10 športovcov, ktorí to napriek svojmu hendikepu nevzdali

Zaujímavosťou je, že snoubording si „vymyslel“, až keď mal devätnásť rokov. Dovtedy sa Židek venoval motorke aj streľbe z luku. „Uplynulo päť rokov a bol som na olympiáde. Azda aj môj príbeh je žiarivým príkladom toho, že čokoľvek si zmyslíte, všetko sa dá dosiahnuť. Stačí to robiť s chuťou a láskou. Na olympiádu som však šiel s cieľom získať medailu. Chcel som všetkým dokázať, že som najlepší. Preto som to tak prezentoval. Otvorene som hovoril, že to vidím na stupeň víťazov. Všetci si mysleli, že žartujem. Dokonca aj dnes mnohí tvrdia, že to bolo iba o veľkom šťastí. Tí ľudia však nemali žiadne informácie. Keby vedeli, čím všetkým som si prešiel, rozprávali by inak. Faktom je, že na olympiádu sa nedostane hocikto. Predchádza tomu veľa procesov, ktoré musíte absolvovať. Dobré výsledky sú podmienkou.“

Kuzminovej opakovaná eufória (striebro a zlato – Vancouver 2010, zlato – Soči 2014)

Na snímke slovenská reprezentantka v biatlone Anastasia Kuzminová pózuje so striebornou a zlatou medailou na XXI. zimných olympijských hrách Vancouver 2010 16. februára 2010 vo Whistleri. FOTO TASR – Martin Baumann

Od roku 2007 žije v Banskej Bystrici, o rok na to získala slovenské občianstvo, v roku 2010 priniesla našej krajine úspechy, o akých sa nám ani nesnívalo. Biatlonistka Anastasia Kuzminová získala vo Vancouveri dokonca dve medaily – striebro v stíhacích pretekoch na 10 km a historicky prvé slovenské zlato na zimnej olympiáde – v šprinte na 7,5 km. Nezastavila ju ani chyba v streľbe, po nej ukázala, že na trati je rýchlik a súperkám ukázala chrbát. „Neuveriteľný pocit, nemôžem tomu uveriť. Som šťastná, že pretekám za Slovensko,“ hovorila naturalizovaná biatlonistka.

„Krásny moment pre mňa bol, keď znela slovenská hymna, ktorú som, samozrejme spievala. Je to také zvláštne, posledné dni som ju mala stále napamäti. Väčšina ľudí si pospevuje známe hity z rádia, no ja som myslela stále na hymnu. Do očí sa mi rinuli slzy, bola som šťastná a hrdá. Cítim sa ako Slovenka, takže sa tak budem aj radovať. Rozhodla som sa nielen pretekať za iný štát, ale tam aj žiť. Mne sa na Slovensku veľmi páči, som tu spokojná a šťastná. Je to pre mňa česť, že som mohla vybojovať zlatú medailu pre Slovensko,“ dodala pre Pravdu.

To však Slováci netušili, čo im Kuzminová pripraví o štyri roky v Soči. Počas sezóny sa síce trápila so streľbou, na olympiáde na všetko zabudla a opäť v šprinte na 7,5 km vybojovala zlato. „Chcem sa poďakovať celému Slovensku. Stále si myslím, že sa mi to iba sníva, bojím sa prebudiť z tohto sna. Od zisku zlata vo Vancouveri som nevyhrala veľa podujatí. Neviem, zásluhou čoho sa mi podarilo podať dnes takýto výkon. Vravela som si, že to nie je náročné, pomohlo mi to,“ hovorila v cieli Kuzminová.

„Neviem, či sa mám tešiť alebo vyroniť slzu. Rozhodla viera vo vlastné sily. Touto druhou zlatou medailou vstúpila nielen do slovenskej, ale aj svetovej športovej histórie,“ hovoril Kuzminovej vtedajší tréner Juraj Sanitra.

Hurajt ako blesk z jasného neba (bronz – Vancouver 2010)

Na snímke slovenský biatlonista Pavol Hurajt počas preteku 10 km šprint 14. februára 2010 vo Whistleri na ZOH 2010 Vancouver. FOTO TASR – Martin Baumann

Olympijské hry vo Vancouveri 2010 Slovensku priali. Veľa sa očakávalo od Kuzminovej, no ani mužská časť slovenského biatlonu sa nenechala zahanbiť. Pavol Hurajt v pretekoch s hromadným štartom získal senzačný bronz. „Snívam krásny sen, dosiaľ to bola len túžba, dnes už skutočnosť, nemôžem tomu uveriť, je to nádherné, neskutočné, prežívam jeden z najkrajších dní v živote,“ hovoril v cieli šťastný biatlonista.

Slovo „senzácia“ sa dokonale hodí. Hurajt sa do dvadsiatich rokov venoval behu na lyžiach, až potom – tak trochu nútene – prešiel k príbuznému biatlonu. „Najprv som riešil dilemu – ísť na úrad práce a hľadať si iné zamestnanie alebo skúsiť iný šport? Biatlonisti mi dali šancu, za čo som im vďačný. Nepoznám biatlonistu, ktorý by k tomuto športu prešiel neskôr než ja,“ spomínal slovenský hrdina v rozhovore pre denník Pravda.

Hurajta zaiste poháňala vpred zaujímavá stávka so servismanom Dušanom Očenášom, ktorú uzavreli pred olympiádou. „Keď skončím s biatlonom, chcel by som si v Štrbe postaviť kolibu, takú reštauráciu. Stavil som sa so servismanom Dušanom Očenášom, že ak získam medailu na olympiáde, on bude kopať jej základy. Ja sa budem teraz pozerať a sedieť na skale. Teraz mu môžem kúpiť dva krompáče, ktorými môže kopať naraz, prípadne si ich vymeniť,“ cituje Hurajta portál aktuálne.sk.

Zemiaková medaila hokejistov (4. miesto – Vancouver 2010)

Na snímke smutní slovenskí hokejisti na čele s kapitánom Zdenom Chárom odchádzajú po prehre nad Fínskom v boji o bronz na XXI. zimných olympijských hrách 28. februára 2010 vo Vancouveri. FOTO TASR – Martin Baumann

Úspech či sklamanie? Alebo aj-aj? Každým dňom sa nádeje slovenských hokejistov na medailu vo Vancouveri 2010 zvyšovali a zvyšovali. V skupine zdolali Rusov aj Lotyšov, no skončili až tretí, v súboji o play-off tesne zdolali Nórov 4:3 a rovnakým výsledkom poslali domov vo štvrťfinále Švédov. V semifinále s Kanadou partia okolo kapitána Cháru doťahovala manko 0:3 a dokázala len znížiť na rozdiel gólu.

Bol z toho súboj o bronz proti Fínsku. Ten zápas dodnes máta slovenských hokejistov aj fanúšikov. Hoci súper strelil prvý gól, tromi presnými zásahmi naši za desať minút otočili a vyhrávali 3:1. Rovnakú vec však v poslednej tretine predviedli Fíni, ktorý Slovákom nasúkali dokonca štyri góly a sfúkli naše medailové nádeje ako sviečku. Zverencom trénera Jána Filca zostala len nepopulárna zemiaková medaila za 4. miesto.

Hráči na ceste z ľadu ronili slzy, podobne to vyzeralo v kabíne. „Za stavu 3:1 v náš prospech sme boli presvedčení o tom, že sa nemôže nič stať, ale stalo sa. Utiekol nám moment, keď sa to lámalo. Aj kvôli emóciám, ktoré sme neudržali na uzde, Fíni to v presilovkách využili,“ hodnotil smutne tréner Filc.

- Reklama -