Ibrahim Hamadtou (stolný tenis)
O ruky prišiel ešte ako 10-ročné dieťa pri vlakovej nehode, trvalo mu tri roky, kým sa so svojím zdravotným hendikepom zmieril a vrátil sa medzi ľudí. Kamaráti ho prehovorili, navrhli mu hrať futbal, kde mohol využiť zdravé nohy. „Futbal je však príliš nebezpečný, keď nemáte ruky. Keď spadnete na zem, nemáte šancu sa ochrániť,“ vysvetľuje Egypťan Hamadtou.
Na bolesť teda zabúdal pri inom športe – stolnom tenise, raketu si však nepripevňuje k telu ako ostatní športovci s podobným postihnutím, ale ju drží v ústach, loptičku si zase nadhadzuje nohou. „Tri roky mi trvalo, kým som sa naučil ovládať raketu,“ spomína Ibrahim na ťažkosti z úvodu svojej stolnotenisovej kariéry.
Šport však nerobí len preto, aby sa nenudil, Hamadtou má v zbierke aj viacero úspechov, možno spomenúť najmä dve striebra z afrického kontinentálneho šampionátu z rokov 2013 a 2015. Podarilo sa mu prebojovať na paralympiádu v Riu, čím si splnil veľký sen. Napriek tomu, že prehral všetky zápas a vypadol už v základnej skupine, je označovaný za hrdinu. „Nie všetky prehry sú prehrami. Niekedy síce prehráte, ale zároveň vyhráte, pretože pri tom získate skúsenosti a vedomosti. V Riu som získal oboje.“
Alex Zanardi (handbike)
Osud sa s ním nemaznal, pred 15 rokmi v pretekoch American Memorial 500 seriálu CART viedol, v posledných kolách sa snažil rýchlo dostať z boxov na trať. Vletel do dráhy pretekárovi, ktorý sa mu síce stihol vyhnúť, no za ním idúci Alex Tagliani to do Zanardiho vozu z boku poriadne napálil.
Talian bol na pokraji smrti, viackrát mu zlyhalo srdce, prišiel o 75 % krvi, čo spôsobilo, že takmer vykrvácal. Doktori vraveli, že jeho nohy doslova explodovali, prirovnali to k momentu, keď niekto stúpi na nášľapnú mínu. Zanardi bol pri prevoze do nemocnice v kóme, obe dolné končatiny mu museli amputovať.
Nevzdal sa, dokonca si po čase zo seba začal uťahovať. Na šport nezanevrel, vrátil sa k nemu ako vozičkár, v rokoch 2005 až 2009 sa zúčastnil na svetovom šampionáte cestovných vozov WTCC, kde si dokonca pripísal štyri víťazstvá. Okrem toho úspešne dokončil svetoznáme preteky Ironman. Potom Zanardi prijal ďalšiu výzvu, začal trénovať na bicykli s ručným riadením (tzv. handbike), súťažiť začal v roku 2007 a zbiera medailu za medailou.
Pred štyrmi rokmi si z paralympiády v Londýne odviezol dve zlaté a jednu striebornú medailu, v Riu v 49 rokoch pridal ďalšiu zlatú kapitolu do svojej kariéry. Zanardi získal najcennejší kov v tímovej štafete, ale aj v individuálnej časovke. V nej musel o víťazstvo poriadne bojovať, strácal už 20 sekúnd, predviedol však famózny záver, v ktorom sa vyšvihol na prvé miesto.
„Pýtali sa ma po nehode, či sa ešte niekedy posadím do pretekárskeho auta, no pre mňa bolo dôležitejšie dostať sa do kúpeľne a sám sa vymočiť. To som ale nedokázal, museli mi pomáhať. Bola to moja najvyššia priorita. Deň za dňom som získaval kontrolu a silu, sebavedomie, no a teraz som tu. Je to niečo neuveriteľné, fantastické. Som už predsa starý chlap. Normálne sa s Bohom nerozprávam, pretože má podľa mňa dôležitejšie veci na práci. Keď som však zistil, že som vyhral, bolo toho na mňa veľa. Tak som sa prvýkrát pozrel do neba a povedal som: Vďaka, šéfe,“ povedal po zisku zlatej medaily v časovke Zanardi.
Marieke Vervoortová (jazda na vozíku)
Narodila sa ako zdravé dieťa, tomu, že skončí na vozíku, nič nenasvedčovalo. Prišlo to, keď mala 15 rokov. Diagnostikovali jej degeneratívne ochorenie svalstva, ktoré dospelo až do štádia, že sa často nedokáže sama najesť.
Vervoortová sa napriek zvyšujúcim sa bolestiam začala venovať športu, najskôr basketbalu, potom potápaniu či triatlonu. „Zakaždým, keď mi doktori hovorili, že nemôžem športovať naplno, som sa snažila ešte viac. Ich slová ma posúvali dopredu,“ spomína Marieke.
Pred štyrmi rokmi v Londýne získala zlato a striebro, teraz v Riu striebro. Už pred brazílskou paralympiádou si vybavila papiere na eutanáziu, ktorá je v Belgicku povolená od roku 2002. „Trpím neznesiteľnými bolesťami, celú noc nespím. Nadránom zaspím na desať minút, potom idem hneď trénovať. Každý ma vidí smiať sa so zlatými medailami, ale nikto nevidí tienistú stránku. Rio je môj posledný veľký sen,“ odkrýva bolestný život Vervoortová, ktorá však priznáva, že má strach.
„Každý deň je to horšie. Stále sa musím niečoho vzdať. Mali ste ma vidieť pred rokmi, ako som krásne maľovala. Teraz to je nemožné. Neviem, čo bude ďalej. Veľmi sa bojím.“
Belgičanka však neskôr opravila správy informujúce o tom, že si chce hneď po paralympiáde vziať život. „Okamžitá eutanázia nehrozí. Keď budem prežívať viac zlých dní ako dobrých, mám potrebné dokumenty. Ten čas zatiaľ nenastal. Vďaka eutanázii mám nádej a kontrolu. Nechcem zomierať vo veľkých bolestiach. Chcem, aby si ma ľudia pamätali ako človeka, ktorý sa smeje. Ktorý sa pozerá aj na tie pozitívne veci, hoci trpí.“
Vervoortová má aj zoznam posledných želaní, ktoré chce pred smrťou splniť. Pred eutanáziou chce jazdiť preteky rely, letieť stíhačkou, otvoriť múzeum aj zoskočiť z lietadla „Napriek chorobe som žila život, o akom ostatní môžu iba snívať. Chcem, aby počas môjho pohrebu držal každý v ruke pohár šampanského a v hlave mal na mňa krásnu myšlienku,“ dodáva Vervoortová.
Melissa Stockwellová (triatlon)
Snívala o olympijských hrách, netušila však, že najväčšie úspechy na športovom poli prídu až po osudnom dni. Do armády sa pridala vo veľmi mladom veku, v roku 2004 bola na vojenskej misii v irackom Bagdade. Auto, v ktorom sedela, nabehlo na mínu, nadporučíčka Stockwellová mala šťastie, že prežila, prišla však o jednu nohu. Nezlomilo ju to, Američanka známa tým, že sa vždy snaží myslieť pozitívne, sa rozhodla bojovať.
„Veľmi skoro som sa rozhodla zmieriť sa so stratou nohy. Späť už jednoducho nenarastie, takže som mala dve možnosti: zmieriť sa s tým alebo sa neustále pýtať: prečo práve ja?“ spomína Stockwellová.
Na hendikep teda nemyslela, vrhla sa na náročný triatlon, v ktorom sa vypracovala na absolútnu špičku. V rokoch 2010 až 2012 sa trikrát stala majsterkou sveta, z Ria si odniesla bronzovú medailu.
„Život je príliš krátky. Mali by ste robiť veci, ktoré chcete, a nemali by ste čakať na zajtra. Mali by ste ich robiť teraz,“ vraví ako vždy pozitívne naladená Melissa.
Jozef Metelka (cyklistika)
V Riu má famóznu medailovú štatistiku, odnáša si domov dve zlaté a jednu striebornú medailu, pri zlatých bol suverénny. Spolu so strelkyňou Vadovičovou je najúspešnejším slovenským paralympionikom z tohtoročných hier, čo sa získaných cenných kovov týka. V Brazílii si získal fanúšikov. Nielen vyjazdenými medailami, ale aj vďaka šou, ktorú v cieli robil. Rozhadzoval rukami, krútil bokmi, do rytmu otáčal bicyklom, nemal to nacvičené, bola to vraj čistá improvizácia.
O časť nohy prišiel Metelka pred siedmimi rokmi na Britských ostrovoch, cestou na motorke do neho narazilo auto. Na bicykli je však ako ryba vo vode, zlaté a strieborné medaily zbiera ako na bežiacom páse, pomáhajú mu v tom tréningy vo Veľkej Británii, kde dlhodobo žije. Na dráhe je 5- až 6-krát do týždňa, šesť hodín denne.
Ako samotný Jozef vraví, nebo je jeho limit, paralympiádou v Riu urobil krok k vrcholu športovej kariéry. Pri medailách z nej nekončí, má oveľa vyššie a náročnejšie ciele. „Verím a dúfam, že Slovenský zväz cyklistiky sa bude chcieť rozprávať o tom, ako by som mohol reprezentovať Slovensko na majstrovstvách sveta nie paracyklistov, ale medzi zdravými. Na majstrovstvách sveta. Slovenský zväz cyklistiky by mi mohol dať divokú kartu. Už som sa s jej prezidentom pánom Prívarom o tom rozprával, prisľúbil mi plnú podporu,“ hovorí nádejne Metelka.
BONUS – Adrian Castro a Grzegorz Pluta (šerm)
Castro je vo svojej kategórii medzi vozičkármi svetová jednotka, v Riu sa musel uspokojiť s bronzom. Zrejme by mu však stačilo aj štvrté miesto. O medailu totiž bojoval s budúcim svokrom Plutom.
Castro si jeho dcéru vezme po paralympiáde, spoznal ju pred štyrmi rokmi na tréningovom kempe, kde Grzegorza sprevádzala. Budúci svokor si pred zápasom jasne určil podmienky.
„Pred zápasom som mu povedal, že porazený platí svadbu,“ vravel Castro, ktorý však u svokra nepochodil. „Ja dostanem paralympijskú odmenu za bronzovú medailu alebo on? Nech to len pekne zatiahne. Bude mať z čoho, vyhral dosť peňazí,“ usmieval sa Pluta.
