Čo vás viedlo k založeniu „Hnutia proti zápecníctvu, lenivosti a nude“?
Myšlienka založenia občianskeho združenia pod názvom Klub Pampúch sa narodila na základoch zanikajúceho Slovenského klubu netradičných športov (SKNŠ). Vznikla ako spontánna snaha priniesť a prinášať na Slovensko nové, doteraz neznáme „netradičné“ športy, s úmyslom oživiť ponuku športových aktivít pre deti a mládež o nové pohybové impulzy a aktivity. Prvý impulz prišiel asi v roku 1986, kedy som v časopise Mladé rozlety našiel zmienku o korfbale. A vtedy som sa „infikoval“ diagnózou netradičných športov. V ďalších rokoch som priniesol na Slovensko korfbal, zoznámil sa s podobne zameranými ľuďmi pod hlavičkou SKNŠ. A hlavne som začal vo svete pátrať a hľadať nové a nové „netradičné“ športy a výzvy. Po zániku SKNŠ som v roku 1998 založil občianske združenie Klub Pampúch. Zmyslom bolo a je, aby sa deti a mladí ľudia neorientovali od mladosti na jeden či dva tradičné športy. Ale aby mali v ponuke aj zásobu iných, nových zaujímavých hier, ktorým sa môžu venovať bez ohľadu na svoje fyzické predpoklady a zručnosti. Jednoducho, aby sa rozsah športov a hier na Slovensku stal pestrejší a zaujímavejší. Mal som skrátka pocit, že je potrebné takýmto spôsobom bojovať proti lenivosti a nude našich detí. A potom sa to už stalo celoživotnou „diagnózou“ (smiech).
Netradičné športy, ktoré propaguje Klub Pampúch
Korfbal, Tchoukball, Molky, Ringo, Jadžent, Speedminton, Indiaca, Brännball, Interkros, Softtenis, Chodúle, Floorbal, Boccia, Lakros, Kin Ball, Kubb, Ringtennis
Zdroj: Netradicnesporty.sk
Čím si myslíte, že je spôsobený taký rozmach „zápecníctva“? Sú to sedavý spôsob života, lacné videohry alebo iné spoločenské fenomény?
Myslím si, že je to súhrn viacerých týchto spomenutých faktorov. Pred pár rokmi, keď chcel človek niečo dokázať, musel na sebe tvrdo pracovať. Nielen v športe, ale aj v spoločnosti. Dnes svet ponúka až príliš veľa možností, kde stačí sa len viesť a plávať s prúdom. Deti vo väčšine prípadov sú už odmalička masírované širokou ponukou TV staníc, telefónov, tabletov, PC hier, internetu… Nič, čo by ich nútilo pohnúť hlavou či svojím telom. Snaha pritiahnuť ich k pohybu je často hlasom volajúceho v púšti. Žiaľ. Spoločnosť jednoducho nezachytila a stále nezachytáva ten moment, keď sa deťom ešte dá ponúknuť niečo zaujímavé. „Zápecnícke“ lákadlá sú už potom príliš silné.
Ako ste vyberali a vyberáte netradičné športy, ktoré propagujete a trénujete?
Občas by som skôr povedal, že tieto športy si vyberajú mňa (smiech). Začal som s korfbalom, neskôr sa k tomu pridalo ringo, neskôr ďalšie a ďalšie. Okrem svojho aktívneho vyhľadávania nových zaujímavých športových impulzov v zahraničí, mi ponúkali nové tipy ľudia, ktorí ich niekde videli či skúsili. Tipy potom vyskúšame v Klube a podľa záujmu medzi členmi sa im potom venujeme. Viac či menej. V rámci možností ich prezentujeme na verejnosti, na rôznych školeniach či stretnutiach mladých ľudí alebo na letných táboroch. Pokúšame sa hľadať nových nadšencov, aby sme týmto športom dali šancu na nový život v slovenskom prostredí. Šírením „netradičných“ športov ponúkame možnosť zahrať si široké spektrum zaujímavých hier a nebyť pritom zviazaný jedným športom, jedným zväzom či federáciou. Ľahko tak potom nastane situácia, ako u nás v Klube, že viacerí členovia majú na svojom „konte“ účasť na majstrovstvách sveta v rôznych, navzájom nesúvisiacich športoch.
Čo vy osobne považujete za netradičný šport? Pre mnohých to môže byť už aj korfbal alebo lakros, hoci sú pomerne známe.
Ťažko asi presne zadefinovať, čo je to vlastne netradičný šport. Aj korfbal či lakros musel na Slovensko niekto priniesť, predstaviť a prezentovať. V našich začiatkoch sme pod hlavičku „netradičné“ pomenovali všetky nové hry a športy, ktoré sme nachádzali v zahraničí a u nás boli neznáme. Napríklad indiaca je v našich končinách stále neznámy pojem. Tomuto športu sa však len v Brazílii venujú takmer dva milióny hráčov a v Japonsku vyše milióna nadšencov! Hrávajú sa v nej majstrovstvá sveta. Podobne ako v prípade interkrosu, ringa či iných. V našej slovenskej optike však tieto športy budú ešte veľmi dlho „netradičnými“ športmi.
Ktorému z vami propagovaných netradičných športov sa venuje najviac ľudí a prečo?
Ak by sme do kategórie netradičných športov radili ešte aj floorbal, tak určite by som na vrchol pomyselného rebríčka dal práve tento šport. Zo zvyšných by som povedal, že vo svete sú najrozšírenejšie korfbal a už spomenutá indiaca. Korfbal má však podstatne silnejšiu a životaschopnejšiu medzinárodnú federáciu, ktorá sa stará o rozvoj tohto športu. Ďalšie netradičné športy sú životne závislé od pomerne úzkeho okruhu vyznávačov a priaznivcov. Každý z nich má svoje čaro. Stačí ho len objaviť a zabaviť sa pri ňom.
Netradičný šport znamená aj netradičnú výbavu – výstroj. Ktoré z vami prezentovaných športov sú najnáročnejšie na technickú prípravu a tréning?
Väčšina týchto športov je špecifická svojím hracím náčiním, ktoré pomerne ťažko hľadáme v slovenských obchodoch. Pri indiace je to samotný hrací nástroj indiaca, ktorý ešte na slovenské pulty nedorazil. Rovnako lakrosky a interkrosky by sme v klasickom kamennom obchode márne hľadali. Alebo odrážacia trampolína na tchouk‑ball. Jediný exemplár je, myslím, na Slovensku iba u nás v Klube Pampúch v Prievidzi. A tak by sa dalo pokračovať. Zase na druhej strane, najmenej materiálovo náročné sú jadžent (obdoba vybíjanej, kde stačí volejbalová lopta a volejbalové ihrisko) či brännball (obdoba baseballu, kde stačí tenisová loptička, nejaké „odpaľovadlo“ a kus trávnatého ihriska). Čo sa týka náročnosti technickej prípravy, tam by som zaradil medzi najnáročnejšie lakros a interkros. Aspoň pre tých, ktorí to chcú skúsiť aj v turnajovej a zápasovej forme (pozn. red. viac v článku na strane 38). Tam už je potrebné absolvovať viacero tréningov, aby mal hráč aspoň dobrý pocit po absolvovanom zápase. Väčšina „netradičných“ športov je však technicky i tréningovo nenáročná a zvládnu ich aj absolútne antišportové typy ľudí či malé deti.
Na Slovensku je pomerne ťažké získať pre šport nielen dostatok nadšencov, ale aj pozornosť sponzorov a štátu. Prečo podľa vás tečú peniaze len do mainstreamových športov?
Celé toto by som nazval akýmsi uzatvoreným kruhom, kam sa menšinový „netradičný“ šport prakticky nemá šancu dostať. Jednotlivé športové zväzy či asociácie sú podľa môjho názoru až príliš uzatvorené do seba, s vedomím toho, že pri náraste akejsi „konkurencie“ im samotným ostane menší kus peňažného koláča od štátu či sponzorov. Vyskúšali sme si to napríklad pri uvádzaní do života u Slovenského zväzu indiacy. A tak život netradičných športov je odkázaný na vlastné finančné prostriedky členov, podporu miestnej samosprávy alebo miestnych sponzorov na základe osobných kontaktov. Dostatok nadšencov je následne limitovaný predchádzajúcimi vetami (teda získanými prostriedkami na činnosť) ako aj už spomenutým „zápecníctvom“ a lenivosťou. Zhrnul by som to do jednej vety: „Však načo by som sa hýbal, keď nemusím.“
Má niektorý z netradičných športov potenciál prerásť Slovensko? Teda vytrénovať natoľko zdatných hráčov, ktorí by dôstojne reprezentovali na medzinárodnej úrovni?
Najsilnejší potenciál v posledných rokoch má asi skupina interkrosových nadšencov. Trúfam si povedať, že na klubovej úrovni patrí Klub Pampúch v interkrose počas posledných rokov medzi štyri najlepšie európske tímy. Dôkazom je napr. 2.miesto na Pannon Cupe zo Szombathely (Maďarsko), 2. miesto na Frangy Cupe (Francúzsko), 4.miesto na Panthers Cupe v nemeckom Langenbergu či 3. miesto na najväčšom európskom klubovom turnaji Christmas Cup v Prahe. Vždy však všetko závisí na chuti, vôli a nadšení vyznávačov týchto športov, čo je často limitované prácou, rodinou, voľným časom a voľnými prostriedkami na tieto koníčky.
