Parašutista Vilém Arbeit

V počte zoskokov je na čísle 400. Strach už nemá, rešpekt však áno. Vilém Arbeit sa venuje parašutizmu a v rozhovore pre Šport je život opísal nielen nástrahy tohto adrenalínového športu, ale aj to, čo treba spraviť pre úspešný zoskok, ako aj to, aké najčastejšie chyby ľudia pri zoskokoch robia.

Kedy ste začali s parašutizmom a ako ste sa k nemu dostali?

So skydivingom som začal takmer presne pred piatimi rokmi. Facebook mi to nedávno pripomenul spomienkou. Vždy ma lákalo lietanie a veci s tým súvisiace. Raz som skočil tandemový zoskok a odvtedy som len čakal na správny moment. Myslel som si totiž, že skákanie bude lacnejšia alternatíva k pilotovaniu. Ale to som sa veľmi mýlil. (smiech)

Čím je pre vás parašutizmus taký výnimočný?

Ako som už spomenul, milujem lietanie. A v oblakoch som pomerne často. Kvôli práci posledné roky spravím aj 30-40 letov ročne. A keď sa dá, som na dropzóne, navštevujem veterný tunel. Je to srdcová záležitosť.

Parašutista Vilém Arbeit

Robíte okrem toho aj iné športy?

Áno, robím aj iné športy, ktorým sa venujem cez týždeň. Kedysi som behával pomerne veľa. Mám za sebou tri maratóny – v Bratislave, New Yorku a Chicagu). Hlavne preto, že som pomalý, som sa viac zameriaval na vytrvalosť. Potom som sa dostal k triatlonu a s tým v rekreačnej miere pokračujem doteraz.

Nahovorili ste niektorého z kamarátov či rodinných príslušníkov na parašutizmus?

Občas sa niekto dá nahovoriť na tandemový zoskok, alebo na krátke polietanie v tuneli.

Ako spomínate si na svoj prvý zoskok?

Teraz už s úsmevom. Prvý zoskok je vždy s inštruktormi parašutizmu počas výcviku. Minimalizuje sa tým riziko. Robí sa to až do momentu, keď je človek schopný základné úkony spraviť aj sám.

Moje telo ma vôbec neposlúchalo, vypadol som v kŕčovitej polohe. Keď sa otvoria dvere v lietadle, pocítite chladný vietor, zapoja sa všetky zmysly na 200%. Je to neopísateľne intenzívne. Človek z toho adrenalínu funguje ešte hodiny, niekedy aj dni.

Máte aj teraz strach zo zoskokov?

Strach už nemám, rešpekt ale stále áno. Nechcem totiž prepadať rutine. Pred každým zoskokom si zopakujem núdzové postupy a neustále sa snažím sústrediť. Skydiving je skupinový šport a každý zoskok sa snažíte podať maximálny výkon, aby ste sa buď niečo nové naučili, alebo to nepokazili ostatným. To občas spôsobuje stres.

Parašutista Vilém Arbeit

Koľko zoskokov máte za sebou a ako často skáčete?

K dnešnému dňu som pri čísle 400. Skáčem, keď sa dá, ale záleží to aj od iných povinností. Okolo 100 zoskokov za rok by malo byť minimum, ak sa chce človek zdokonaľovať.

Čo treba splniť, aby človek mohol skočiť s padákom? Ako vyzerá príprava na zoskok?

Pred každým zoskokom je nutné sa riadne ustrojiť. Do toho patrí aj kontrola postroja, či je zapnutý bezpečnostný prístroj, či je všetko tak, ako má byť. Skontrolovať prilbu, výškomer, okuliare a nepodľahnúť rutine. Poriadna kontrola pred zoskokom vie zabrániť rôznym nepríjemným situáciám. Samostatný zoskok môže študent absolvovať po zhruba jednodňovom výcviku spôsobom static line (t.j. aktivácia hlavného padáku sa deje automaticky, na Slovensku to voláme lano). Ale ak chcete aj voľný pád, je potreba absolvovať kompletný výcvik AFF (Accelerated Free Fall), ktorý trvá niekoľko dní a obsahuje viacero zoskokov a úloh.

Čo sa vám preháňa hlavou tesne pred zoskokom a tesne po ňom, keď plachtíte vzduchom?

Skôr by som spomenul to, čo sa mi hlavou nepreháňa, a to je práca a pracovný stres. Nepoznám nič lepšie na uvoľnenie mysle, ako je skydiving. Musíte sa sústrediť na zoskok, bezpečnosť a úlohy. Na iné starosti nezostáva priestor.

Počítate si zoskoky, vediete si štatistiku?

Zoskoky mi ráta výškomer, niekoľkokrát za sezónu ich stav skontrolujem. Ale nie je to o počte zoskokov. Všetci chceme skákať čo najdlhšie. Tento šport sa dá robiť do veľmi pokročilého veku. Vek 60+ nie je vo svete výnimkou ani pri vysoko výkonných športovcoch, inštruktoroch a pod.

Skúsenosti sa dajú získavať neustále a neustále je čo vylepšovať.

Parašutista Vilém Arbeit

Parašutizmus sa delí na rôzne disciplíny. Aký je medzi nimi rozdiel?

Presne tak. Disciplín je neúrekom a vydalo by to na ďalší článok. V základe by som ich rozdelil na prvky vo voľnom páde a prvky na padáku. Vo voľnom páde (teda okrem sólo zoskokov) sa vždy pracuje. Z toho je názov Relative-Work (RW disciplíny). Pri malých zostavách dostanete určitú sekvenciu, ktorú ako skupinka opakujete a za to dostávate body. Ak ide o súťaž, je vždy potrebný kameraman, ktorý zoskok natočí a následne rozhodca spočíta body.

Ďalej sú to BigWay zoskoky, kde je tých zmien menej, ale skôr v nich ide o počet parašutistov, ktorí sa na tej zostave podieľajú. V českých a slovenských končinách sa bavíme o 40-50 skydiveroch v jednej zostave. Vo svete aj viac ako 100. Limitom sú skúsenosti a počet lietadiel, ktoré dokážete naraz vypraviť.

V neposlednej rade sa dá venovať Free fly disciplínam, čo je tiež vlastne relative work, ale v polohách iných ako na bruchu (t.j. napríklad headup, headdown a iné). Tu sa dosahujú pádové rýchlosti často atakujúce 300km/h. Byť pri niekom, spraviť dotyk je tým pádom nesmierne náročné na koordináciu.

Na padáku sú to zase disciplíny ako presnosť pristátia, canopy piloting (swooping) alebo CRW. Ak niekto v tomto bode dočítal až sem, nech mi pokojne napíše, lebo ho to asi zaujíma. (smiech)

Je parašutizmus rizikový šport alebo ho, naopak, radíte medzi bezpečné športy?

Parašutizmus má ako každý iný šport svoje riziká. Štatisticky je to však bezpečný šport, len je adrenalínový. Dnešná padáková technika a legislatíva, teda povinné prehliadky, limity, pravidelné preskúšania, sú na veľmi vysokej úrovni.

Aké chyby robia parašutisti najčastejšie pri zoskokoch?

V praxi sa najviac zranení stáva na plne funkčných padákoch po chybách pilotáže, ako napríklad kolízie nízko nad zemou, precenené pristátia alebo zanedbanie prípravy. Taktiež si veľa ľudí zamieňa skydiving s base jumpingom (skákanie z pevných prekážok), prípadne s proximity flyingom (lietanie vo wingsuite blízko prekážok a kopírovanie terénu). V dobe internetu majú ľudia pocit, že letieť dva metre nad terénom vo wingsuite je bežná aktivita. Ale to nie, tam je obrovské riziko a desiatky ľudí to ročne stojí život.

Zranili ste sa niekedy pri zoskoku?

Raz som si zlomil kostrč nešťastným podrovnaním pri pristávaní. Je to také memento, aby človek nezabudol, aký je zraniteľný. Celý zoskok prebiehal úplne normálne. Dva metre nad zemou, kde už ste predsa „v bezpečí“, som sa nesústredil a bolo.

Pristáli ste vždy na plánované miesto alebo sa vám občas stalo, že ste pristáli na mieste, kde ste nechceli?

Volím prvú možnosť. Tá druhá sa nestáva bežne, keďže sa nikomu nechce chodiť ďaleko do baliarne. Výsadky sa robia nad letiskom (s ohľadom na silu a smer vetra), tak aby všetci dokázali doletieť nazad. Taktiež pristátie mimo vyčlenenej plochy je už určitým spôsobom neštandardná situácia, s ktorou sú spojené riziká (jamy, elektrické vedenie, budovy, atď).

Parašutista Vilém Arbeit

Aké náročné je pristátie padákom a čo je základom úspešného pristátia?

Základom úspešného pristátia je nepreceňovanie svojich schopností. S padákmi je to ako s autami. Začínate na veľkom a pomalom padáku. Postupne prechádzate na menšie a obratnejšie padáky. S tými sa, samozrejme, všetko deje rýchlejšie. Aj pristávanie. Pre zaujímavosť študentské padáky majú plochu okolo 250 sqft (square feet). Na opačnej strane spektra sú vysoko výkonné vrchlíky s plochou často menšou ako 70 sqft. Tým pádom skáčete na štvrtinovom krídle, ktoré sa musí pohybovať ozaj rýchlo, aby dokázalo letieť.

Čo všetko musí parašutista ovládať, vedieť a poznať?

Asi najdôležitejšie je poznať ovládanie padáku a núdzové postupy. Každoročne ale mávame safety days, kde preberáme aj iné riziká a snažíme sa stále opakovať tie dôležité informácie. Tým sa stávame bezpečnejšími aj pre ostatných. Eliminujeme riziká, ktoré dokážeme ovplyvniť. Nie je to však ako pilotovanie, kde musí mať človek v malíčku aj meteorológiu, komunikáciu s riadením letovej prevádzky, techniku a mnoho ďalšieho.

Parašutista máva záložný padák pre prípad núdze. Stáva sa, že sa ani ten neotvorí?

Pojem neotvoril je pomerne nepresný. Hlavný padák sa otvorí takmer vždy, no nie vždy sa na ňom dá aj letieť. Vtedy sa ho radšej zbavíme a použijeme záložný. Ten ma inú konštrukciu a každoročne ho treba nechať prebaliť certifikovanému baličovi (niečo ako STK na aute), aby bol vždy pripravený. Ja som ale zatiaľ odhod nemal. Už si aj vravím, či niečo nerobím zle.

Máte zo skákania nejaký nevšedný zážitok?

Spomínam si na deň, keď som známemu, ktorý skákal tandem, ponúkol natočenie zoskoku. Pri nálete som vyšiel von na maličký kameramanský stupienok a jednou rukou sa držal. O to viac som bol prekvapený, keď sa menilo poradie a vo dverách sa objavil úplne iný pasažier. Ale tak som zdvorilo počkal visiac na lietadle. Keď prišiel na rad kamarát, myslím, že som sa už pridŕžal len poslednými dvoma prstami.


Hľadáš fitnes potreby pre svoj domáci tréning? Tak si nenechaj újsť náš nový katalóg plný športových potrieb.


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.