Na rozdiel od väčšiny rovesníkov ho neopantala futbalová lopta alebo puk, ale kimono a telocvične. A s odstupom času možno smelo konštatovať, že išlo o správne rozhodnutie. Koniec koncov, výpočet jeho úspechov je siahodlhý. Viacnásobný majster sveta aj Slovenska DÁVID MOŠKOVIČ nám prezradil, čoho inšpirovalo prihlásiť sa na karate, prečo si neskôr pribral aj kickbox a tiež to, aký má názor napr. na americký wrestling. Viac už v nasledujúcich riadkoch.
Karate sa venuješ už takmer tri desaťročia, konkrétne od roku 1989. Ako si sa vlastne dostal ku karate? Sám si našiel cestu k tomuto športu alebo si mal vzor v rodine?
Úprimne, mňa do karate nakopol taký maďarský seriál, ktorý sa volal Linda (*mladá budapeštianska kriminalistka Linda Veszprémiová, ktorá v boji proti zločinu využíva aj svoju záľubu – karate). Jasné, karate tu bolo už aj v 70.-tych rokoch, no nebolo až tak na očiach. Čiže v mojom prípade bol, paradoxne, tento seriál tým hlavným „spúšťačom“, vďaka ktorému som začal chodiť na karate.
A potom, keď sa otvorili hranice, tak aj v televízie začali vysielať plno zahraničných bojových filmov, kde zobrazovali aj scény z kung-fu, aikido alebo taekwondo. Hoci dnes už tieto filmy, respektíve scény vyzerajú dosť srandovne (úsmev).
Mal si aj ty nejaký obľúbený film, ktorý sa venoval tematike karate, prípadne bojovým športom?
Pre mňa boli jasnou jednotkou filmy, v ktorých hral Jean-Claude van Damme. Tie som „hltal“ jeden po druhom a celú izbu som mal oblepenú plagátmi J-C. van Dammea (úsmev).
Točia sa aj teraz nejaké filmy na tému karate, prípadne kickbox? Je o takéto snímky ešte záujem?
Určite sa niečo vyprodukuje v rámci celosvetovej kinematografie, no rozhodne to už nedosahuje úroveň 80. a 90.-tych rokov, keď tieto športy zažívali boom. A to aj reálne počtom záujemcov, tak aj v rámci filmovej tvorby. V súčasnej dobe je už v popredí MMA alebo thajský box.
Keď spomínaš MMA, nemyslíš si, že karate svojím spôsobom dopláca na tieto novšie druhy bojových športov? Mám na mysli možný odliv talentov z karate?
To si nemyslím, lebo samotné MMA sa skladá z viacerých bojových umení. Napokon, preto to má aj v názve (Mixed martial arts – pozn. red.) a súťažia v ňom ako karatisti, tak džudisti, alebo taekwondisti, prípadne thaiboxeri či klasickí zápasníci. Čiže každý z MMA bojovníkov má nejaký konkrétny základ, z ktorého vyšiel. Tým pádom tam patrí, samozrejme, aj karate.
Tip pre teba: 5 najčastejších chýb pri tréningu
Zostaňme ešte pri téme MMA, konkrétne pri nedávnom pozápasovom incidente medzi Rusom Chabibom Nurmagomedovom a jeho zdolaným írskym súperom Conorom McGregorom. Aký máš názor na tento incident?
Úplne prvotná provokácia vyšla vtedy, keď McGregor napadol jeho (Nurmagomedovov) autobus niekoľko mesiacov dozadu. Neviem čo bolo za tým, keďže v minulosti boli obaja kamaráti. Až neskôr sa rozhádali.
Tiež však netreba zabúdať na to, že pri týchto zápasoch sú už v hre obrovské peniaze, takže svoju rolu iste trošku zohráva aj akési marketingové „divadielko“, respektíve mediálna šou. PR tímy tam rozhodne majú svoje slovo.
Prejdime plynulo opäť k ďalšej téme. Ak sa bavíme o mediálnej sebaprezentácii, silných PR šou alebo masovej zábave pre davy – čo vravíš na americký wrestling? Je to vôbec šport alebo iba „divadlo“?
To je čisté divadlo. Jasné, že tí chalani sú „frajeri“, už len to všetko skoordinovať a zosúladiť. Je to totiž podobné tomu, ako keď sa nahrávajú scény do bojových filmov. Skrátka, aby sa aktéri nezranili a aby to vyzeralo, že sa reálne bijú.
Áno, určite sú to športovci a sú v tomto svojom fachu šikovní. No vo všeobecnosti platí, že je to len šou pre publikum v hľadisku či pred obrazovkou. Sú to vyslovene herci, ktorí si dané scény pred „bojom“ nacvičia, dohodnú základné veci a následne to divákom v ringu len predvedú. A aj tie ich akože hádky – opäť len niečo, čo je vopred nacvičené.
Na druhej strane, je fascinujúce, že aj napriek tomu sa wrestling už viac ako 30 rokov drží.
A nestráca už v posledných rokoch wrestling svoju pozíciu a popularitu?
Podľa mňa v USA má wrestling naďalej silnú pozíciu a svoju stále relatívne širokú fanúšikovskú základňu. Hoci už aj wrestling valcuje aktuálne MMA. A v Spojených štátoch doslova. Je až neskutočné, ako prudko tam obľúbenosť MMA stúpa. A samozrejme, tým pádom sa v tom točia aj obrovské peniaze.
Hviezdy MMA ako vyššie spomenutí Nurmagomedov s McGregorom, už pozná aj masové publikum. Podobne boxerov Mikea Tysona či Vladimira Klička, o futbalových superstar ani nehovoriac. Ako je to však s karatistami, prípadne kickboxermi? Poznáme nejakých predstaviteľov, ktorí presiahli hranice svojej disciplíny a stali sa ozajstnými športovými celebritami?
Všetko je to, pochopiteľne, o tom, komu dávajú priestor médiá. Pre karate alebo kickbox je toho priestoru pomenej. To už je ale údel týchto našich malých, komunitných športov. My o tom medzi sebou vieme, no široká verejnosť sa to dozvie len veľmi zriedkavo. Nikdy to nebude ako vo futbale alebo v hokeji. Sám si pamätám, že keď som v Amerike spomenul mená ako Hossa či Pálffy, tak odozva bola prakticky okamžitá. Pri tých karatistoch, je to ťažké.
Čiže nejaké legendárne mená, prípadne pamätné postavy v rámci karate alebo kickboxu nenájdeme?
Ono treba ešte myslieť na fakt, že karate sa delí na amatérov a profíkov. Ja som robil karate aj kickbox čisto amatérsky, no som viacnásobný majster sveta. Profesionálny kickbox (karate) je však zase niekde inde.
A tie mená? Také najznámejšie kickboxerské postavy sú asi z Holandska. Či už Remy Bonjasky, prípadne Ernesto Hoost. No aj to už sú predstavitelia tej staršej generácie, ktorá bojovala v 90.-tych rokoch.
Na druhej strane, to že tieto športy nedostávajú až toľko mediálneho pokrytia, neznamená, že je ľahké sa v týchto športoch presadiť. Spomenuli sme teraz dve mená, no tomuto športu sa venujú milióny ľudí a tí, čo patria k najužšej špičke, sú už ozajstní borci.
Už šesť rokov pracuješ aj ako tréner mladých karatistov. Je dnes ťažšie pritiahnuť deti k športu?
Pravda je, že dnešné deti majú v porovnaní s nami úplne iné možnosti. Doteraz si pamätám, ako som v októbri 1989 došiel do telocvične v Humennom, že skúsim sa prihlásiť na karate a bolo nás tam okolo 200 deciek! A robil sa seriózny výber – fyzické previerky, testy zručnosti. Pričom prvej polovici povedali, že sa môžu ísť zapísať, druhej polovici povedali tréneri, nech prídu o rok. Nie je to fráza, že kedysi sa robil výber a dnes sa robí nábor. Dnes sú tréneri radi za každú dušu.
Tip pre teba: Doplnky výživy v MMA
Pokiaľ sa chce mladý karatista (kickboxer) presadiť, musí zo Slovenska odísť von? Alebo sa dajú aj v našich podmienkach dosiahnuť najvyššie méty?
Kľúčová otázka znie, či to chce daný športovec robiť v budúcnosti na profesionálnej alebo na amatérskej úrovni. Ja robím celý život amatérsky šport, čiže nedostávam za to peniaze. Iba poháre, diplomy a medaily (úsmev).
Aj na Slovensku však určite máme množstvo výborných karatistov či kickboxerov a na titul amatérskeho majstra sveta sa dá dosiahnuť, aj keď človek vyjde z domácich podmienok.
Keď už to však chce niekto robiť na profi úrovni a mať to ako živobytie, musí sa vydať aj do zahraničia. Jednak sú tam oveľa atraktívnejšie prémie (prize money) a takisto aj podmienky. Napríklad Tomáš Deák je momentálne v USA. Áno, je to MMA fighter, no tým chcem povedať, že sa rozhodol vycestovať do zámoria, kde sa momentálne pripravuje a chce sa dostať do seriálu UFC. Lebo tam už je to úplne o inom.
Ešte raz však musím zdôrazniť, že amatérska a profesionálna dráha, sú v tomto prípade takmer rozdielne športy. Ten amatérsky kickbox alebo karate sa robia popri zamestnaní. Veď keď som chcel ísť reprezentovať, tak som si musel brať v práci dovolenku (smiech).
No na druhej strane, pri tom amatérskom športe nie je dáky extrémny tlak na výsledky a človek to potom robí možno s akousi väčšou láskou.
Prednedávnom si bol aj v kolíske karate – na japonskom ostrove Okinawa. Čo ťa tam priviedlo a aké dojmy si mal zo samotnej Okinawy?
Na Okinawu som šiel predovšetkým kvôli tréningom a seminárom, ktoré sme tam absolvovali s tamojšími najvyššími majstrami. Zároveň sme ale išli ako 19-členná výprava Slovenskej federácie karate, pričom sme náš termín zladili s dátumom, keď tam paralelne prebiehal aj medzinárodný turnaj. Takže sme to spojili, nech sa môžeme zúčastniť oboch akcií. Pre mňa osobne mala tá súťaž skôr doplnkový charakter, keďže v reprezentácii už aktívny nie som. No tak ma to nakoplo, že odvtedy som sa už zúčastnil ďalších dvoch súťaží a budúci rok v júni by som sa rád zúčastnil MS, ktoré budú práve tu v Bratislave.
A Okinawa? Je toto miesto pre karatistu špeciálne?
Rozhodne. Tá história aj atmosféra tam na človeka doslova dýcha a úplne inak to tam na vás vplýva. Hneď máte väčšiu chuť si ísť zacvičiť. Jednoznačne veľký zážitok.
Ty si však robil od roku 2001 aj kickbox. Prečo si sa rozhodol ku karate „pribaliť“ aj ďalšiu disciplínu?
Kamaráti z detstva ma v spomenutom roku 2001 presvedčili, nech skúsim, rovnako ako oni, kickbox. Oni už boli rok predtým na MS, pričom kategória do 90 kg bola voľná. Navyše jeden kamarát bol v kategórii do 70 kg, druhý do 80 kg. Náš spoločný cieľ bol kvalifikovať sa na svetový šampionát v roku 2002. Navyše sme mali istotu, že sa nebudeme biť medzi sebou.
Tip pre teba: Ako používať aminokyseliny pri tréningu
Poriadne sme „zamakali“ a odmenou mi bola premiérová účasť na MS v roku 2002. Pri kickboxe som vydržal až do roku 2012 a som veľmi vďačný za túto skúsenosť a časť mojej kariéry. Dalo mi to dosť.
A prečo si sa rozhodol skončiť s kickboxom?
V tom čase mi „odišlo“ aj druhé koleno a musela nasledovať operácia. Triezvo som to zhodnotil a dospel k názoru, že vo veku 34 rokov toho kickboxu už predsa len stačilo. Na rozdiel od karate je to viac kontaktnejší šport a aj opotrebovanie tela je tým pádom väčšie. Vtedy som si nejako povedal, že vrátim ku svojim koreňom a začnem učiť deti karate.
Kruh sa teda uzavrel?
Dalo by sa to aj tak povedať. Avšak ani na kickbox som zo dňa na deň nezanevrel. Veď ešte v júni som paralelne trénoval aj kickbox. Teraz sa však už venujem výlučne iba karate.
