Šport je môj život, priznáva moderátorka Oľga Hamadejová

Takmer rok je Oľga Hamadejová jednou z tvárí hlavnej športovej relácie vo verejnoprávnej televízii. Predtým s prehľadom a úsmevom sebe vlastným zvládla aj moderovanie futbalového štúdia MS vo futbale. Pozitívne naladená a s typickým úsmevom odpovedala aj na otázky magazínu Šport je život a úprimný smiech sprevádzal mnoho jej odpovedí. Jej srdcovkou je basketbal, prehľad má však v mnohých športoch. A ak ešte niekto pochybuje, či je ženou na správnom mieste, možno ho presvedčí svojimi odpoveďami na športový kvíz, ktorý zvládla bravúrne.

Už niekoľko mesiacov vás vídať v pozícii moderátorky športových správ vo verejnoprávnej televízii. Na túto pozíciu ste sa dostali v pomerne mladom veku, čo sa nestáva často.

Tá cesta bola dlhá. V televízii pracujem od roku 2008, takže to nebolo až tak rýchlo. Začínala som základnými redaktorskými prácami, výrobou rôznych šotov, čítaním textov a výrobou ďalších materiálov. Vtedy ešte existoval tretí kanál, na ktorom som si, aj s kolegom Jankom Plesníkom, vybojovala basketbalové štúdiá. Každý týždeň sme vysielali dva basketbalové zápasy a postupne toho bolo viac a viac. Pribudol mi volejbal, hádzaná, skrátka ďalšie palubovkové športy. Odmalička som hrávala basketbal a mala som k takýmto športom bližšie. Potom prišli majstrovstvá sveta vo futbale, pred ktorými mi Marcel Merčiak oznámil, že chce, aby som robila futbalové štúdiá. No a potom bol už len krok k tomu, aby som sa dostala na post moderátorky Góly – body – sekundy. Takže som sa prirodzene dostala od redaktorskej práce, ktorú vykonávam doteraz, až k moderovaniu správ.

Ako vyzerala vaša príprava na moderovanie štúdia MS vo futbale?

Pre verejnosť to bolo väčšie prekvapenie než pre mňa. Ja som totiž predtým robila veľa športových štúdií, takže v tomto smere to pre mňa novinka nebola. Futbal, samozrejme, pre mňa novinkou bol. Ja mám rada dobrý futbal, rada sledujem Ligu majstrov a hoci som mala základný prehľad, prípravy boli nevyhnutné. O tom, že budem moderovať štúdio MS som vedela asi rok vopred, takže už som pozorne sledovala aj kvalifikačné zápasy. Rada sa vŕtam v spôsobe hry a taktika ma zaujíma viac než štatistiky, takže som sa snažila viac rozprávať s trénermi. Moderovať takú reláciu bola veľká zodpovednosť, pretože verejnosť vnímala, že je tam žena a najmä muži boli skeptickí. Po pár dňoch to už išlo samo a aj ja som sa cítila veľmi dobre.

Aké boli ohlasy vašich kolegov a nadriadených?

Kolegovia ma podržali vždy, keď videli, že som nervózna. Vždy ma potľapkali po pleci a povedali: „Neblázni, robíš to dobre.“ Ja sa veľa usmievam a usmievala som sa aj tam. Každý má svoj štýl a je veľmi dobre, že u nás v televízii nikto nikoho nechce meniť. Áno, usmerňovali ma a vraveli, čo som mohla spraviť inak, na čo som sa mohla pýtať a pod. Tým, že toho bolo veľmi veľa, tak sa to príliš počas MS neriešilo. Každý tam mal svoje starosti. Chodili však reakcie od divákov a až na jednu negatívnu som mala samé pozitívne.

Spomínate si na tú negatívnu?

Áno. Bolo to negatívne, no autor toho príspevku po troch dňoch zmenil názor. Najskôr napísal, že neverí, že sa žena môže vyznať v športe. Potom dopísal niečo v zmysle, že berie ten pôvodný názor späť.

Také niečo poteší, však?

Myslím, že táto pochvala nebola taká, ako keď vám niekto povie, že dobre vyzeráte. Tu išlo aj o obsah toho, čo hovorím. A ešte si spomínam na ďalší názor, ktorý znel: „Síce je dobrá, no určite jej Merčiak všetko kričí do ucha, pretože sama by to z vlastnej hlavy nemala.“ Najskôr som bola smutná z toho, že si niekto môže myslieť, že Marcel, ešte popri tom ako komentuje, mne kričí do ucha, čo sa mám pýtať. Potom som to však brala ako pochvalu, pretože asi bolo moje moderovanie fajn.

Športový kvíz pre športovú moderátorku Oľgu Hamadejovú:

V ktorom roku sa slovenskí hokejisti stali majstrami sveta?
„2002“ /správne/

Čo je dodnes najväčším úspechom slovenského (mužského) tenisu?
„Víťazstvo Miloša Mečířa na olympiáde.“ /správne, Mečíř triumfoval na OH v Soule v r. 1988/

Kto sa zaslúžil o prvé slovenské medaily na olympiádach?
„Na zimnej to bol Rado Židek v snoubordingu. Na letnej v r. 1996 v Atlante Michal Martikán, ktorý získal zlato.“  /správne, hoci o úplne prvú medailu na OH pre Slovensko sa v Atlante zaslúžil strelec Jozef Gönci. Martikánove zlato prišlo dva dni na to./

S ktorým trénerom sa Slovensko prebojovalo na MS vo futbale?
„Vladimír Weiss.“ /správne/

Koľko km má maratón?
„Niečo vyše 42 km.“  /správne, úplne presne je to 42 195 m/

Hoci sú aj výnimky, pozícia športovej novinárky, redaktorky či moderátorky stále nie je zvyčajným ženským zamestnaním. Čo vás k tomu viedlo?

V prvom rade chcem povedať, že ak by som nebola novinárkou, tak by som naisto bola basketbalovou trénerkou. Pre mňa sa stal basketbal športom, bez ktorého si neviem život predstaviť. Basketbal hrávam od jedenástich rokov a odmalička som lyžovala, plávala, skrátka športovala, keďže ocino bol telocvikár. Pre mňa sa stal basketbal neodmysliteľnou súčasťou života – pravidelné tréningy, škola, každý víkend zápasy. Potom som začala uvažovať ako ďalej. Hrávala som v Michalovciach, kde nebola perspektíva uživiť sa basketbalom. Tak som premýšľala nad tým, že by som išla na prijímacie pohovory na Fakultu telesnej výchovy a športu. Tam však robili prijímačky z gymnastiky a to v mojom prípade ani náhodou nehrozilo. Tak som skúmala, ako by som mohla ostať pri športe. Začínala som v lokálnej televízii a podala som si prihlášku na žurnalistiku do Bratislavy. Neskôr som si spravila aj trénerskú licenciu. Názov vášho magazínu Šport je život úplne vystihuje aj mňa. My sme prvý zápas vyhrali asi až po roku, takže šport ma naučil v prvom rade prehrávať, no neskôr prišli aj víťazstvá.

Zostáva vám čas na aktívny šport?

Teraz na šport veru veľa času nemám. Ešte si však občas zahrám. Aj nedávno ma tréner zavolal na turnaj. Už počas hry menej behám a viac hrám hlavou. Nebudem tvrdiť, že chodím do fitka, keď nechodím. Keď sa však dá, rada si zahrám basketbal.“

Je sledovanie rôznych športových odvetví vašou záľubou alebo to beriete ako nevyhnutnú súčasť vašej profesie?

Odmalička som sledovala športy – Formulu 1 alebo skoky na lyžiach na nemeckých staniciach, čo rodičia nechápali. Niekedy, keď je toho naozaj veľa, tak šport sledovať nechcem. Basketbal som však nikdy neodmietla. Sledujem Euroligu aj NBA, no nie preto, že musím, ale prirodzene to chcem. Je to pre mňa relax a zároveň sledujem iných kolegov, aby som si z toho niečo vzala. Niekedy naraz sledujem aj dva streamy z Euroligy. Baví ma to.

Máte obľúbeného športovca?

Jednoznačne Michael Jordan. Priznám sa, že keď niekedy na internete pozerám momenty z jeho kariéry, rozplačem sa, pretože som ho nikdy nevidela naživo. Pre mňa je to niečo nadpozemské. On je uznávaný nielen v basketbale, ale celkovo v športe. Z našich športovcov mám odmalička rada vodákov – Hochschornerovcov, Michala Martikána, ale aj súčasnú slovenskú hviezdu Petra Sagana.

Máte záľuby, ktoré nesúvisia so športom?

Rada čítam. V poslednom čase sú to kriminálky. Naposledy som prečítala Nulté číslo od Umberta Eca. Mám rada aj rôzne dokumentárne knihy z minulosti. A aby som nezabudla, tak aj športová literatúra – prečítala som životopisy Alexa Fergusona, Lancea Armstronga či basketbalového trénera Phila Jacksona. To sú veci, ktoré zhltnem za deň a potom sa hnevám, že nemám čo čítať.

Čo rada počúvate?

Z každého rožku trošku. Mám rada Chinaski a Kryštof.