Na začiatok bicykel z garáže
Bicyklebal, kolová, cycleball, der Radball. Tak znejú jazykové mutácie tohto športu v štyroch rôznych podobách – v slovenskej, českej, anglickej a nemeckej. Väčšina netradičných športov je mimoriadne mladá, o bicyklebale, ktorý je jedným z odvetví cyklistiky a spadá do kategórie sálovej cyklistiky, to nemožno povedať, práve naopak, „manželstvo“ medzi bicyklom a loptou trvá už viac ako 120 rokov!
Medzinárodné uznanie získal v Nemecku, kde vznikol už koncom 19. storočia práve pod spomínaným názvom Rad-Ball, ako prvý ho predstavil Nicholas Edward Kaufmann v roku 1893, do susedného Česka sa tento šport rozšíril v roku 1924. Prvé majstrovstvá sa konali v roku 1929.
Ak sa rozhodnete práve pre bicyklebal, spočiatku vám bude úplne stačiť, keď ho budete skúšať na bežnom bicykli, ktorý máte doma v garáži. Musíte totiž počítať s tým, že v začiatkoch budete musieť strpieť množstvo nehôd, pádov a zranení, tento šport je z hľadiska náročnosti v pomyselnom rebríčku vysoko. Byť v neustálom pohybe a zároveň ešte aj bicyklom strieľať loptu do brány či prihrávať – môže zabrať nejaký ten čas, kým sa to ako-tak naučíte. Obyčajný bicykel vám teda nebude tak ľúto zničiť ako špeciálny.
Noha len na pedáloch, strieľať ňou aj dotknúť sa zeme je zakázané
Bicyklebal sa síce dá hrať aj s obyčajným bicyklom a obyčajnou futbalovou loptou, ten pravý, originálny a oficiálny sa hrá so špeciálnymi loptami a bicyklami. Čo sa týka vašich „tátošov“, ich kolesá musia mať priemer 65 centimetrov, bicykle samotné sú veľmi ľahké a kormidlo majú vykrútené smerom nahor a značne predĺžené. Sedadlo majú až pri konci bežného zadného sedadla, pretože hráči sa často dvíhajú na zadné koleso, čo je v takomto prípade ľahšie. Upravené bicykle nemajú brzdy a majú aj špeciálne upravený rám a pevný prevod.
Bicyklebal sa hrá na ihrisku s rozmermi 14 x 11 metrov (rozmery pre oficiálne medzinárodné súťaže), tieto rozmery sa, samozrejme, môžu na rôznych turnajoch odlišovať, nesmú však klesnúť pod 12 x 9 metrov.
Hráči sa môžu dotknúť lopty ktoroukoľvek časťou bicykla, najčastejšie sa strieľa prednou, ale aj hlavou či trupom, dotyk rukami a nohami je zakázaný. Rukou možno hrať, rovnako ako vo futbale, len vo vlastnom pokutovom území. Čas zápasu nie je pevne stanovený, určujú ho na každom turnaji rozhodcovia. Bicyklebal sa hrá v dvojčlenných mužstvách, hoci existujú aj rôzne viacčlenné mutácie. Na čo nesmieme zabudnúť, je pravidlo, že sa nohou nesmiete dotknúť zeme.
Majstrovstvá Európy v bicyklebale sa konali celkovo len trikrát – od roku 1927 do 1929, všetky tri ročníky boli, vtedy prirodzene, v réžii nemeckých mužstiev. Prvými majstrami Európy boli Walter a Georg Stolzeoví, ktorí titul o rok obhájili.
Po troch ročníkoch európsky šampionát nahradili majstrovstvá sveta, ktoré sa s výnimkou prestávky v období rokov 1939 až 1945 pre druhú svetovú vojnu konajú nepretržite od roku 1930 až dodnes. Prvými majstrami sveta sa stala taktiež nemecká dvojica Karl Berndt a Willi Scheibe.
Neuveriteľná séria z nich spravila pojem
Bicyklebal začal byť postupom času mimoriadne populárny aj u našich západných susedov v Česku, kde sú bratia Pospíšilovci v tomto športe absolútny pojem, ich úspechy sú nevídané a rešpektované aj v porovnaní s inými športmi. Ale pekne po poriadku.
Starší z bratskej dvojice Jindřich hral ešte pred začiatkom súrodeneckej spolupráce s Jaroslavom Svobodom, s ktorým si zahral na majstrovstvách už v roku 1960, z turnaja však museli odstúpiť. Dôvod? Francúzsko neposkytlo NDR víza. Vynahradili si to v roku 1961, keď získali bronz a v 1962 striebro.
Jindřich však chcel hrať s bratom Jánom, ktorý je o tri roky mladší od neho. U trénera si vydupali zmenu a prvýkrát sa spolu predstavili na MS v roku 1964. Hneď získali striebro, hoci nemuselo zostať len pri ňom. Vo finále hrali Pospíšilovci s nemeckou bratskou dvojicou Karl a Oskar Buchholz, Jindřich nastrelil brvno. Nebyť tejto smoly, vyhrali by zlato.
Nešťastie ich nezlomilo, naopak, ich tréner Rudolf Harth, ako priznáva Pospíšil st., ich nútil drieť do úmoru. Tvrdá drina sa vyplatila, v roku 1965 na domácich majstrovstvách sveta v Prahe prišlo prvé zlato. Tento úspech síce na dva roky prerušil zisk „len“ bronzu v roku 1966 a striebra v 1967, potom však prišlo niečo nevídané – 14 vyhratých majstrovstiev sveta v rade, teda 14 zlatých medailí. Konkurencia bola stále veľká, Nemci ani Švajčiari však na českú dvojicu jednoducho nemali.
Zosadili ich z trónu, začali trénovať dvojfázovo
V rokoch 1982 a 1983 „vyskočil“ na vrchol nemecký tím Steinmeierovcov (Andreas a Thomas), ktorý Pospíšilovcov odsunul na striebornú koľaj. Českej dvojici dýchala na krk štyridsiatka, mnohí ich odpisovali s tvrdeniami, že nemajú perspektívu. Efekt? Začali drieť ešte viac, trénovali denne dvojfázovo a vrátili sa na vrchol na ďalších päť rokov.
Tieto prvenstvá však už získavali čoraz ťažšie. Prišli ich posledné majstrovstvá v roku 1988. Súperom informáciu, že po nich ukončia kariéru, oznámili ešte pred začiatkom turnaja. Mali na konte 19 titulov, mohli, ale aj nemuseli toto číslo zaokrúhliť na 20, stavili všetko na jednu kartu. Konkurencia im nič nedarovala, každý sa na nich chcel vytiahnuť, znemožniť im jubilejný triumf. Vo finále však Jan chytil v závere dve penalty a bolo vymaľované, dvadsiate zlato im viselo na krku.
Po ukončení kariéry sa ich cesty rozišli, Jan pôsobil 15 rokov vo Švajčiarsku, Jindřich sa v Rakúsku venoval výchove a trénovaniu bicyklebalistov.
Pospíšilovcom skvelé úspechy vyniesli 19-násobnú nomináciu do najlepšej desiatky československých športovcov, anketu o športovca roka vyhrali len v roku 1979. „Vedeli sme, že anketu môžeme vyhrať len v neolympijskom roku a vtedy, keď nedosiahnu iní športovci mimoriadne výsledky,“ cituje Jindřicha denník Pravda. Bicyklebal bol aj vtedy v Česku napriek obrovským úspechom bratskej dvojice podceňovaný a považovaný za menej atraktívny.
Popálili sa, keď podceňovali ich úspechy
Okrem politiky v začiatkoch kariéry či nižšej popularite v porovnaní s inými športmi Pospíšilovcom sťažovali pozíciu neustále hlasy, že ich úspechy sú preceňované a v ich športe je vraj jednoduchšie vyhrávať. „S nikým sme sa nehádali, ale občas sme povedali: nech sa páči, skúste si to. Pri niektorých príležitostiach aj špičkoví cyklisti z iných odvetví vysadli na naše bicykle a zahrali si. A boli prekvapení, akú únavu cítili a aké zložité to bolo,“ dodal Jindřich.
Bicyklebal sa oproti rokom, v ktorých tomuto športu vládli Jindřich a Jan Pospíšiloví, prirodzene, zmenil. Ako priznáva starší z bratskej dvojice Jindřich, predtým bola hra opatrná, pri jednogólovom vedení zdržovacia. Dnes je fyzicky náročnejšia, od prvej minúty so stopercentným nasadením, hoci sa nehrá tak tvrdo ako kedysi. Aj technika hráčov je ďalej, najmä spracovávanie lopty.
Význam Pospíšilovcov v poňatí hry bol veľký, spomínaný tréner českej legendárnej dvojice Harth bol zástancom útočného bicyklebalu, do zápasov vstúpili Česi s niečím dovtedy nevídaným: ofenzíva, rýchlosť, dravosť, z týchto aspektov pramenilo veľké množstvo gólov.
Ctižiadostivosť dnes nevidno
Bicyklebal je však v súčasnosti aj v Česku na ústupe. Je to neolympijský a čisto amatérsky šport, v mládeži je oň malý záujem, klubov sálovej cyklistiky ubúda. Deti sa možno tomuto športu nevenujú menej, problém môže byť inde. „Chýba im ctižiadostivosť. Dávať tréningu svoj čas a energiu, to už príliš nevidím,“ povedal Jindřich pred časom pre český portál Lidovky.cz.
Posledné zlato priniesla Česku na majstrovstvách sveta dvojica Radim Hasoň – Jiří Hrdlička v roku 2008, poslednú medailu sa našim západným susedom zase podarilo získať pred rokom, Pavel Šmíd s Petrom Skotákom vybojovali na domácom šampionáte v Brne bronz.
Tí sa síce stále udržujú v TOP 6 na svete, úspechy suverénnych bratov Pospíšilovcov sa nikomu nepodarilo, a trúfneme si tvrdiť, ani nepodarí zopakovať. Legendy českého bicyklebalu si svoju vášeň a športovú lásku naposledy dopriali v roku 2006 v Nemecku na turnaji veteránov, kde sa stretli so svojimi bývalými veľkými rivalmi bratmi Steinmeyerovými a Kingovými, všetci títo sú takmer o generáciu mladší. Ako to dopadlo? „Vyhrali sme turnaj! Hoci sme takmer omdlievali, bolo to s nasadením života,“ dodal so smiechom Jindřich Pospíšil. Ako sa vraví, legenda legendou zostane…
