Cesta železných mužov. Načierajú na dno síl a prekračujú svoje fyzické aj duševné hranice. A nie sú to iba profesionáli, ktorí premenili svoje telo na stroj. Ale aj „bežní smrteľníci”. Prinášame vám I. časť trojdielneho seriálu.

Železná elita

Máte dosť, keď zaplávate v bazéne dvadsať dĺžok? Alebo zabehnete pätnásť kilometrov či odbicyklujete päťdesiat? A teraz si predstavte, že by ste mali zaplávať vyše 3,8 kilometra v nepokojných vodách mrazivého jazera, vysadnúť na bicykel a prejsť vyše 180-kilometrovú trasu s vražedným prevýšením a potom odbehnúť maratónsku dĺžku 42,2 kilometra. Áno, bez prestávky a pekne po sebe v rámci jedného preteku! Nie náhodou sa vytrvalostným triatlonistom hovorí železní muži. Alebo železné ženy.

TIP: 8 vecí, ktoré ste ako futbalový fanúšik netušili

Mnohí z nich sú profesionáli, ktorí sa živia tým, že svoje telo premenili na nevyčerpateľný stroj. Existujú však aj „šialenci“, pre ktorých je testovanie svojich fyzických a psychických limitov jednoducho hobby. Jedným z nich je Jakub Daxner, vyštudovaný právnik, ktorý má za sebou kariéru v prestížnej medzinárodnej právnickej kancelárii a popri nej absolvoval desať maratónov, niekoľko triatlonov a cyklistických závodov, vrátane tohtoročného Ironman Austria, kde sa umiestnil ako druhý Slovák. Čo viedlo časovo a pracovne vyťaženého mladého muža k tomu, aby sa púšťal do podobných extrémov, ba dokonca ich premenil na svoj životný štýl? A ako sa dajú podobné preteky vôbec „prežiť“?

Začalo to behaním

Jakubova cesta k vytrvalostnému triatlonu sa začala pred štyrmi rokmi behaním. Mal čerstvých osemnásť, študoval druhý ročník práva a prihlásil sa na svoj prvý maratón v Koši­ciach. Od detstva síce športoval, hrával futbal, venoval sa bojovému umeniu tae­‑kwon­‑do, pár mesiacov cezpoľnému behu či ľahkej atletike, no dovtedy sa nezúčastnil na žiadnom preteku. Vybrať si za svoj prvý pretek rovno maratón bolo pomerne trúfalé rozhodnutie, no sám tvrdí, že potreboval dostatočne veľkú výzvu, aby ho nakopla zmeniť svoj životný štýl. Na prípravu na tento bežecký pretek v dĺžke 42,2 km mal pritom iba sedem mesiacov. Na absolútneho amatéra teda zúfalo málo času. „Išlo mi o to, aby som závod vôbec prežil.

Snažil som sa poctivo trénovať, behával som 3-4× do týždňa, objemovo to bolo asi 50-60 kilometrov týždenne, krátko pred pretekom o tretinu viac. Nevedel som však ako tech­nicky správne behať a dosť som pri tom trpel. Dnes už viem, že ten druh bolesti, ktorý som vtedy pociťoval, nebol zdravý. Okrem toho som nemal postavu stavanú na vytrvalostné športy. Od 11 rokov som pravidelne cvičil v posilňovni, preto som mal asi o 12 kg viac než dnes a to mi prípravu sťažovalo,“ hovorí Jakub. Napokon sa príprava vyplatila a v Košiciach zabehol tzv. negatívny split, to znamená, že druhú polovicu trate zvládol rýchlejšie než prvú. Odvtedy sa mu to už nikdy nepodarilo.

Pilovanie techniky

Hoci počas košického maratónu preklínal sám seba, zároveň sa po jeho zvládnutí cítil užasne. „Bolesť časom opadne, ale človeku sa tie euforické pocity po prebehnutí cieľovej rovinky silno vryjú do pamäte. Preto mi to časom začalo chýbať. A tak som sa prihlásil na ďalší maratón, v Bratislave,“ spomína. Po Bratislave nasledovala Budapešť, Benátky, Viedeň či Ostrava. „Prvé štyri maratóny som bežal vyslovene kvôli zážitku.

Túžil som po tom pocite a takisto po dobrodružstve behať vždy v inom meste. Zamiloval som sa do behu na dlhé trate a niekoľkohodinového športovania v lese. Okrem toho sa mi páčilo, že môžem jesť všetko a nepriberiem a sezónne ochorenia sa mi vyhýbajú.“ Jakubove výkony na pre­tekoch sa však s každým ďalším závodom nezlepšovali. „Nemal som žiadne tréningové zásady, netušil som, ako sa správne technicky pripraviť na závod. Jednoducho som iba behával.“

TIP: 10 najväčších mýtov o cyklistike

Zlom u neho nastal po ultramaratóne v Nitre, čo bol 100-kilometrový beh v parku na kilo­metrových okruhoch. „Manželka ma natáčala na video a pri jeho sledovaní som zistil, že môj bežecký krok je nesprávny. Bežal som ako malé dievča, ktoré sa ponáhľa na autobus. Bol to otrasný pohľad. Začalo ma zaujímať, ako to pocítim, keď vylepším svoju bežeckú techniku.

Stanovil som si cieľ zabehnúť maratón pod tri hodiny, čo je na amatéra pomerne veľká výzva. Trénoval som na kilometrových okruhoch v parku, aby ma nič nerušilo. Každý kilometer som pozorne sledoval svoje chodidlá a driloval správnu techniku.“ Vyplatilo sa: na zimnom maratóne v Ostrave skončil s časom 2:59:15 a neskôr na nemecko­‑rakúskom maratóne pri Bodemskom jazere za čas 2:55.

Potom čo Jakub zabehol maratón pod čas tri hodiny, uzatvorila sa pre neho jedna veľká športová kapitola. Zvládnuť maratón s takýmto výsledkom býva pre mnohých amatérskych športovcov vytúženou métou. „Keď som ju dosiahol, uvažoval som, čo ďalej. Páčilo sa mi veľa športovať, ale vedel som, že behať väčší objem kilometrov nie som pripravený. A samotný beh mi začal pripadať jednotvárny. Síce som sa cítil výborne, ale v hornej časti tela mi ubudla sila.

Triatlon nie je práve lacný špás

Triatlon zahŕňa tri športové disciplíny. Ak sa mu chce človek venovať hoci len vo voľnom čase, potrebuje vybavenie na každý z týchto športov, teda kvalitné tenisky na beh, helmu a bicykel na cyklistiku a na plávanie neoprénový oblek, okuliare a čiapku. Najdrahšími položkami sú kvalitný dobrý bicykel a neoprénový oblek. Na preteky potrebuje navyše kombinézu alebo dres. „V základnej zostave sa športovec dokáže vybaviť na triatlon za 1200 – 1500 €. Výdavky sa tu však zďaleka nekončia, čo­‑to stojí aj ďalšie tréningové vybavenie, výživa, vstupy na bazén. Nákladné je pravidelné pretekanie, štartovné sa pohybuje od 50 do 150 € za pretek, pri renomovaných značkových závodoch ako je Ironman stojí štartovné od 300 do 500 €.“ Je to teda šport náročný nielen na fyzičku a psychiku, ale aj na peňaženku.

Chcel som sa aj naďalej venovať vytrvalostným športom, ale vyvážene. Triatlon mi pripadal ako zaujímavá voľba, pretože v ňom možno ovplyvňovať množstvo premenných. Zistil som napríklad, že iba keď si inak obujem tenisky, dokážem v depe pri prechode od cyklistiky k behu ušetriť 30 sekúnd.“ Technicky bol prvým Jakubovým triatlonom Prestigio City Triathlon Bratislava. Nemal najlepšie časy, predsa len, bol úplný „zelenáč“ a netušil, že na tomto type závodu sa napríklad bicykluje v pelotóne. Trasu v dĺžke 0,75 km plávanie, 20 km cyklistika a 5,4 km beh však zvládol v pohode.

Celkom inou šálkou kávy bol jeho prvý vytrvalostný triatlon, polovičný Ironman v rakúskom St. Poltene, kde ho čakalo 1,9 km plávania, 90 km cyklistiky a 21 km behu. „Opäť som mal ambíciu rúbať vysoko. Prihlásil som sa naň bez toho, aby som predtým poriadne vysadol na bicykel a nevedel som zaplávať kraulom 50-tku v bazéne. Povedal som si však, že inak sa to nenaučím.“ Jakub mal na prípravu pol roka. Najprv sa pokúšal trénovať sám, ale veľmi rýchlo zistil, že bez odborného vedenia sa tentoraz už nezaobíde.

„Športovec sa zlepšuje vtedy, keď regeneruje. Profesionálni triatlonisti skončia tréning a idú domov regenerovať. Ja som išiel do práce.“

„Našťastie som natrafil na toho najsprávnejšieho človeka, Michala Vargu, brata slovenského reprezentanta v triatlone, Richarda. Michal trénuje plávanie a rýchlo mi vysvetlil, ako sa pri triatlone veci majú. V prvom rade zbúral mýtus, že stačí absolvovať 5-10 hodín pod dohľadom trénera a človek môže potom plávať sám, bez dozoru. Vysvetlil mi, že v mojom veku sa už človek nenaučí plávať tak ako v detstve, môže sa k tomu iba priblížiť. Michal ma zaradil do skupiny mne podobnýc a vďaka nemu som sa naučil plávať tak, aby som si preteky užil.“

Odplával tajne

Polovičný Ironman bol pre Jakuba naozaj terno, počas ktorého sa končila všetka sranda. Organizátori z bezpečnostných dôvodov zrušili plávanie, pretože vonku bolo päť stupňov, pocitová nula a voda bola priveľmi studená. Jakub však napriek tomu absolvoval všetky tri disciplíny – ako jediný súťažiaci! Tajne si zaplával stanovený počet kilometrov, rýchlo sa prezliekol a potom sa akoby nič pridal k ostatným na hromadný štart bicykla.

„Vstával som kvôli tomu o pol štvrtej ráno a o piatej už skákal do jazera, do ľadovej vody. Závod ma stál veľa peňazí a vysníval som si, že ho prejdem celý. Bez plávania by to nebolo ono,“ hovorí. Možno to bolo tým, že absolvoval o jednu disciplínu viac než ostatní, navyše v extrémnych podmienkach a možno v tom mala prsty aj nedostatočná pozornosť, ktorú jej venoval – cyklistika ho však nemilo prekvapila.

TIP: Matúš Kompas: Rok som sa učil, ako správne behať

„Počas prípravy som bicykloval toľko, koľko som behával. 90 kilometrov som odjazdil iba raz, v Šamoríne a v okolí Bratislavy, kde je rovina. Cyklotrasa na polovičnom Ironmanovi v St. Polten však mala 900-metrové prevýšenie. Myslel som si, že závod nedokončím. A navyše som vtedy ešte nevedel, že štvrtou disciplínou na triatlone je výživa, ktorú som netrafil. Pri behu ma chytili extrémne bolesti žalúdka.“ Jakub však nakoniec preteky dokončil, ba navyše sa začal pripravovať na ďalšie vytrvalostné triatlony.

Efektívne využívanie času

Jakub sa stal členom bratislavského triatlonového klubu Triax Michala Vargu a na tohto­ročného Ironmana sa už pripravoval s klubom. „Hoci Michal v prvom rade trénuje plávanie, odovzdal mi cenné rady ako k triatlonu pristupovať. V tom čase bol môj cyklistický a bežecký tréning taký ani ryba ani rak. Nešiel som ani dostatočne pomaly na to, aby som budoval vytrvalosť a ani dostatočne rýchlo, aby som nadobúdal silu. Až keď som o rok neskôr Michala konečne poslúchol, spomalil som tam, kde treba spomaliť a zrýchlil tam, kde treba zrýchliť.“

Ak sa Jakub dovtedy domnieval, že behával veľa, pri príprave na tohtoročný júlový Ironman Austria zistil, že to ani zďaleka nebol objem, ktorý musí obetovať triatlonu a beztak to nie je záruka, že pretek naozaj skončí. „Triatlon je šport, ktorému treba obetovať naozaj veľa času. V rámci prípravy na maratón som behával 3-4× do týždňa. Pri príprave na triatlon som musel 3-4× do týždňa trénovať každú jednu z troch športových disciplín,“ hovorí.

Ako sa však dala zladiť časovo a energeticky náročná príprava na závod testujúci fyzické a psychické hranice človeka s intelektuálne vyčerpávajúcim zamestnaním právnika v špičkovej kancelárii? „Musel som sa naučiť naozaj efektívne využívať čas. Na tohtoročného Ironmana som trénoval priemerne 17-20 hodín týždenne. Vtedy som ešte pracoval v právnickej kancelárii, behaniu som sa venoval namiesto prestávky na obed. Plávanie a bicyklovanie som počas týždňa striedal ráno pred príchodom do práce a cez víkend som sa snažil z každej disciplíny odtrénovať jednu tréningovú jednotku.

Plával som približne 5 hodín týždenne, tri plavecké tréningy po dve hodiny. Vstával som o piatej a pred prácou odtrénoval v bazéne dve tréningové jednotky. A keď som ráno neplával, trénoval som dve hodiny v obývačke na cyklistických valcoch, tiež trikrát týždenne. Keď sa začalo vonku otepľovať, bicyklovanie som zvýšil na desať hodín týždenne.“ Rakúskeho Ironmana nakoniec skončil za čas 10 hodín, 50 sekúnd ako druhý Slovák.

Základ je regenerácia

Hlavný rozdiel medzi profesionálnymi a amatérskymi triatlonistami podľa Jakuba spočíva v intenzite, ktorú športovci do výkonu vkladajú a v regenerácii. „Tréning je iba impulz. Športovec sa zlepšuje vtedy, keď regeneruje. Profesionálni triatlonisti skončia tréning a idú domov regenerovať. Ja som išiel do práce. Síce som sedel niekoľko hodín v kancelárii, ale to nie je regenerácia.

Objemami som sa veľmi priblížil objemom, ktoré robia profesionáli. V rámci prípravy na maratón som napríklad behával týždenne 120 kilometrov, oni behávajú asi 140-150 kilometrov. Rozdiel je však medzi nami v obrovskej intenzite, ktorú oni do športu dávajú a ja nedokážem fyzicky ani psychicky uniesť. Profesionáli idú až do odpadnutia. Niektorí dokonca hovoria, že dobrý tréning mali vtedy, keď takmer skolabovali,“ tvrdí Jakub.

„Chcem spoznať svoje telo, jeho hranice a potlačiť  ich ďalej“

„Zlepšoval som sa, ale nebolo to priamo úmerné času a námahe, ktoré som do tréningov vložil. Videl som to najmä počas tohtoročného sústredenia na Ironmana, ktorý som strávil s klubom Triax v Chorvátsku. Boli sme tam 10 hobíci, teda amatérski športovci, žiaden profesionál. A Mišo Varga, ktorý nám vytvoril tréningový plán na 8 dní. Za osem dní sme odtrénovali približne 35 tréningových hodín, súčasťou boli dlhé jazdy na bicykli, veľa behu nasledujúceho po bicykli a dlhé tréningy v mori a v bazéne. Keď som mal možnosť oddýchnuť si a regenerovať, čo som v bežnom živote nemal, videl som, ako sa zlepšujem, hoci nepatrne, zo dňa na deň.“

Spolok masochistov?

Jakub tvrdí, že na to, aby ste mohli robiť tento šport, musíte mať veľmi dobré dôvody. „Vy­trvalostný triatlon nemôžete robiť iba preto, aby ste niekoho ohurovali. Nesmiete chodiť na preteky z nesprávnych dôvodov. Inak sa vám to môže škaredo vypomstiť,“ tvrdí. Na preteky ako je Ironman musíte byť totiž v prvom rade psychicky pripravení. Inak vám je fyzický tréning nanič. Na tomto športe je krásne to, že všetci trpia rovnako.

Tí, čo dobehli do cieľa ako prví, trpia rovnako ako tí, čo dobehnú poslední.“ Psychická príprava podľa Jakuba znamená, že si športovec uvedomí, že bolesť ho neminie. Musí sa mentálne pripraviť na túto nevyhnutnosť. „Keď som behal ultramaratón, po celú dobu som sa spoliehal na to, že sa bolesti vyhnem, veď som predsa poriadne trénoval! A keď prišla, zaskočila ma.

TIP: 8 vitamínov, ktoré potrebuje naše telo pri tréningoch

A v tom bol rozdiel medzi mnou a športovcami, ktorí ten ultramaratón „v pohode“ odbehli. Neboli o nič trénovanejší než ja, ale na rozdiel odo mňa boli mentálne pripravení na to, čo ich čaká. Vlastne sa na to tešili. Áno, sme taký spolok masochistov,“ smeje sa. „Telo je však úžasný stroj. Urobí to, čo mu dovolíte a čo ho prinútite urobiť. Psychická príprava spočíva v tom, že si uvedomíte, že sa môžete spoľahnúť na svoje telo a hoci sa bolesť dostaví, je prirodzená a normálna.“ Jakub odporúča každému, aby si aspoň raz v živote vyskúšal zabehnúť maratón. Prečo?

„Aby spoznal ten pocit a objavil hranice vlastného tela a mysle. Mali by sme využiť všetko, čo nám život ponúka a spoznať svoje fyzické kapacity. Viem, že niekomu stačí, keď si zašportuje pol hodiny denne. Ja športujem z rovnakého dôvodu ako všetci ostatní, iba som možno zvedavejší. Chcem vedieť, či dokážem ísť intenzívnejšie. Chcem spoznať svoje telo, jeho hranice a potlačiť ich ďalej. Nepotrebujem na závodoch poraziť iných, ale sám seba.“

Článok bol publikovaný v časopise Šport je život 5/2014